OBSAH ÚVOD.........................................................................................7 Spoločenský význam učebníc dejepisu...................................8 Okruhy, problémy a pramene výskumu................................15 Teoretické základy analýzy učebníc dejepisu........................16 ČESKOSLOVENSKÉ UČEBNICE DEJEPISU (1918 – 1938).......................................................23 V kontexte slovenskej medzivojnovej historiografie..................................................25 V kontexte zmien v slovenskom školstve v medzivojnovom období.......................................................30 Analýza učebníc dejepisu pouţívaných na slovenských základných a stredných školách v medzivojnovom Československu........................36 Definícia národných dejín v učebniciach dejepisu – české, slovenské či československé.......................................37 Etnogenéza a národné dejiny.................................................39 Veľká Morava ako prvý spoločný štát Čechov a Slovákov..................................................................41 Husitské hnutie........................................................................43 Reformácia a protireformácia................................................45 Národnobuditeľské snahy z konca 18. a v 19. storočí, jazyková otázka a spoločné kultúrne styky českej a slovenskej inteligencie...............................................................................49 Vzťah medzi stredovekým a novodobým národom a štátom............................................52
3
Národný charakter............................................................53 Hrdinstvo a martýrstvo v národných dejinách........................................................56 Obraz susedov v dejinách................................................61 Konštrukcia kolektívnej identity v dejepisných učebniciach pouţívaných na slovenských školách v medzivojnovom období – zhrnutie............................65
SLOVENSKÉ UČEBNICE DEJEPISU (1939 – 1945)...............................................70 V kontexte vývinu slovenskej historiografie počas druhej svetovej vojny............................................72 V kontexte zmien v slovenskom školstve v období počas druhej svetovej vojny...........................76 Analýza učebníc dejepisu pouţívaných na slovenských základných a stredných školách v Slovenskej republike počas druhej svetovej vojny............................................78 Definícia národných dejín v učebniciach dejepisu.....................................................79 Kresťanstvo a cirkev ako hybné sily slovenského národného vývoja......................................81 Vzťah medzi stredovekým a novodobým národom a štátom............................................................87 Národný charakter...........................................................90 Obraz susedov v dejinách..............................................92 Konštrukcia kolektívnej identity
4
v dejepisných učebniciach pouţívaných na slovenských školách v období druhej svetovej vojny – zhrnutie.......................95 ČESKOSLOVENSKÉ UČEBNICE DEJEPISU (1945 – 1989)...................................................99 V kontexte vývinu slovenskej historiografie po druhej svetovej vojne do roku 1989............................99 V kontexte pomerov v školstve po druhej svetovej vojne....................................................104 Analýza učebníc dejepisu pouţívaných na základných a stredných školách v Československu po druhej svetovej vojne..................106 Definícia a kľúčové obdobia národných dejín v učebniciach dejepisu..........................107 Veľká Morava......................................................................108 Oţivenie husitskej tradície v slovenských národných dejinách..................................113 Národné obrodenie a problém interpretácie revolúcie z rokov 1848 – 1849..................117 Vzťah medzi stredovekým a novodobým národom a štátom...............................................................120 Národný charakter..............................................................121 Susedia a „tí druhí“.............................................................123 Konštrukcia kolektívnej identity v dejepisných učebniciach pouţívaných na slovenských školách v období po druhej svetovej vojne do roku 1989 – zhrnutie....................................................126
ÚVOD Učebnice dejepisu sú špecifickou súčasťou historiografie. Na jednej strane prinášajú veľmi zjednodušený obraz dejín, ktorý je zapríčinený ich orientáciou na prerozprávanie príbehu zaloţenom na výpočte faktov, malou časovou dotáciou venovanou vyučovaniu dejepisu a intelektuálnymi moţnosťami ţiakov. No na druhej strane sú najrozšírenejším médiom sprostredkovávania historického poznania, najčítanejšou historickou spisbou a jednou z najdôleţitejších foriem vytvárania historického vedomia, kolektívnej pamäti a kolektívnej identity. Učebnice dejepisu sú veľmi vplyvným nástrojom, sú často prvým a niekedy aj jediným zdrojom príbehu o tom, kto sme, odkiaľ pochádzame, kto sú naši susedia, kto sú naši priatelia a kto sa k nám staval nepriateľsky. Tento príbeh formuje optiku, prostredníctvom ktorej nazeráme na okolitý svet. Dôleţitosť, ktorú naša spoločnosť pripisuje vyučovaniu dejepisu, podčiarkuje aj fakt, ţe autormi učebníc dejepisu pre všetky typy škôl u nás boli a sú takmer vţdy profesionálni historici. Učebnice dejepisu teda boli a sú súčasťou oficiálnej historiografie, ktorá je pevne zviazaná s názormi hodnotami v danom čase sa zhodujúcimi s normatívnymi ideálmi presadzovanými štátnou mocou. Cieľom tejto knihy je poukázať na vytváranie kolektívnej identity v učebniciach dejepisu, z ktorých sa učili študenti na slovenských školách od roku 1918 do roku 1989. Práca sa snaţí upozorniť na premenlivosť historických naratívov prezentovaných v týchto učebniciach a na ich závislosť od momentálnej spoločenskopolitickej situácie.
7
Spoločenský význam učebníc dejepisu Jedným z najdôleţitejších cieľov vyučovania dejepisu, ktoré vyuţíva učebnice dejepisu ako svoj nástroj, je previesť výsledky akademického výskumu takým spôsobom, aby tieto vedomosti prispeli k formovaniu historického vedomia verejnosti, k vytváraniu kolektívnej pamäti a kolektívnej identity. Vytváranie historického vedomia patrí k najzloţitejším aspektom práce historika. To sa skladá z dvoch častí – zo znalosti historických faktov a zo súčasného kultúrneho kontextu. A je to práve kultúrny kontext, ktorý je dôleţitou súčasťou didaktiky dejepisu, pretoţe cieľom vyučovania histórie nie je len učiť o tom, ako to v skutočnosti bolo, ale aj kultúrne integrovať študentov v rámci spoločnosti. Historické informácie, ktoré študenti v škole získavajú, im majú zabezpečiť orientáciu v prítomnosti. Ďalej je moţné konštatovať i to, ţe fakty prezentované študentom nie sú neutrálnou informáciou o minulosti, ale sú určitou formou selekcie, ktorá je výsledkom politických, ekonomických a kultúrnych prúdení v spoločnosti – teda sú spoločenským konštruktom.1 Vo vyučovaní dejepisu je dôleţitý aj výchovný rozmer – to znamená, ţe popri faktografii sú dôleţité aj etické, politické a estetické komponenty vzdelávacieho procesu.2 Vyučovanie dejepisu obsahuje historické informácie dvoch rôznych pováh – na jednej strane ide o prezentáciu vybraných historických faktov, na strane druhej učebnice
1APPLE,
Michael, W. – CHRISTIAN-SMITH, Linda, K. (eds.). The Politics of the Textbook. New York, London : Routledge, 1991, s. 1 – 2. 2 Ibid., s. 3.
8
obsahujú konštrukcie a interpretácie s veľmi jasne určeným spoločenským cieľom. Od vzniku moderných národných štátov sa stalo cieľom vyučovania dejepisu nielen oboznamovať študentov s minulosťou ich vlastného národa, ale zároveň formovať ich identitu a vyvolávať u nich stotoţnenie s týmto národom. Interpretácie histórie boli a naďalej ostávajú subjektívne, pretoţe sú priamym výsledkom záujmov skupín, ktoré sa snaţia natískať určitú víziu minulosti celej spoločnosti.3 Uţ historiografia 19. storočia sa do veľkej miery vyznačovala invenciou mýtov týkajúcich sa národnej minulosti.4 Čím radikálnejšie zmeny boli očakávané na politickom poli, tým väčšie úsilie sa vynakladalo na ukotvenie národa v minulosti. Túţba po existencii vlastného národného štátu prispela rozhodujúcou mierou k tomu, ţe historiografia sa začala najviac zaujímať o tie témy, ktoré mali potvrdiť historické právo národa na zaloţenie a zveľaďovanie vlastného štátu ako logického výsledku dejinného vývoja. V tomto ohľade je moţné sledovať trend smerujúci k oslavovaniu stredovekých štátnych celkov vnímaných ako kolísky budúcich národných štátov a tieţ úsilie historikov prezentovať určitú kontinuitu SCHISSLER, Hanna (ed.). Perceptions of History. Oxford : Berg Publishers Limited, 1987, s. 1. 4 V slovenských pomeroch viď napríklad u Petra Kellnera Hostinského: „Ktokoľvek preskúmal pramene histórie národov uhorských, presvedčil sa, jak sú oni zakalené. Platí to hlavne o dejoprave kmeňov slovanských v Uhrách. My Sloveni históriu zašlých vekov – aţ sa tak vyslovím musíme si stvoriť. To samô musíme si vyznať aj o Slovanoch zadunajských aj o Rusoch a Rumunoch uhorských. Chorváti a Srbi aspoň z čiastky majú objasnenú dejopravu svoju.“ In OTČENÁŠ, Michal. Dejiny slovenskej historiografie v rokoch 1848 – 1893. Prešov : Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove, 2003, s. 13. 3
9
medzi týmito stredovekými politickými útvarmi a ašpiráciami novodobých národov. Národ postupne získaval negatívne ohraničenie, to znamená, ţe národná identita sa začala spájať s predstavou o určitom nepriateľovi, ktorý zabraňuje národu vzkriesiť svoju slávnu minulosť. Antagonizmus medzi jednotlivými národmi a etnikami sa rozmáhal po celej Európe. Od propagácie koncepcie národa ako posvätnej entity sa v krajinách západnej Európy začalo postupne po roku 1919 čiastočne upúšťať a trend bol ešte viditeľnejší po roku 1945. Dôraz sa presúval z politickej a diplomatickej histórie na pole histórie ekonomickej a sociálnej.5 Avšak vývoj v krajinách strednej a juhovýchodnej Európy bol odlišný. Novým usporiadaním Európy po Paríţskej mierovej konferencii sa vytvorili na mape Európy ďalšie štáty, zmenil sa pomer síl a povzbudili sa ešte urputnejšie snahy zmeniť súčasný stav. Tieto fakty sa odrazili aj v učebniciach dejepisu – dôraznejším presadzovaním mýtov, ktoré mali či uţ podčiarknuť nové pomery, alebo prispieť k revízii nastolenej situácie. Systematický výskum dejepisného vyučovania sa začal po prvej svetovej vojne v ovzduší vypätého nacionalizmu. Z podnetu Spoločnosti národov bola iniciovaná medzinárodná revízia vyučovania dejepisu a dejepisných učebníc ako moţných negatívnych faktorov vplývajúcich na mládeţ pri jej formovaní obrazov o susedoch a nepriateľoch. Po druhej svetovej vojne medzinárodné spoločenstvo UNESCO podporilo – v snahe predísť moţnému BÉDARIDA, Francois (ed.). The Social Responsibility of the Historian. Providence, Oxford : Berghahn Books, 1994, s. 2. 5
10
nebezpečenstvu šíriacemu sa prostredníctvom učebníc písaných s predsudkami – nemeckého pedagóga Georga Eckerta v jeho výskumnom úsilí, ktorého cieľom bolo prispieť k výchove k mieru a zmiereniu medzi národmi. Po ňom pomenovaný inštitút, ktorý vznikol v roku 1975 (Georg Eckert Institut für Schulbuchforschung) v meste Braunschweig, je dnes jednou z najdôleţitejších inštitúcií zaoberajúcich sa výskumom vyučovania dejepisu a učebníc dejepisu. V roku 1975 bola inštitútu udelená cena UNESCO za výchovu vedúcu k nastoleniu mieru. Rada Európy má zvláštnu sekciu pre vyučovanie histórie Working Group on History and History Teaching (Pracovná skupina zameraná na históriu a vyučovanie histórie), ktorá je aktívna najmä v krajinách strednej a juhovýchodnej Európy. EUROCLIO je organizácia, ktorá vznikla v roku 1993 ako európska asociácia pre vyučovanie dejepisu s praktickým zameraním na zvýšenie kvality vyučovania histórie, tvorbu alternatívnych učebníc, vytvorenie komunikačnej siete medzi učiteľmi v jednotlivých krajinách a ďalšie vzdelávanie učiteľov dejepisu. V súčasnosti je členom jej členom 63 partnerských organizácií v 46 krajinách. International Society for Didactics of History (Medzinárodná spoločnosť pre didaktiku dejepisu) vznikla v roku 1980 v meste Tutzing v Nemecku ako spoločnosť odborníkov zaoberajúca sa vzdelávaním učiteľov histórie. Jej cieľom je zvyšovať úroveň didaktiky ako vedeckej disciplíny, a to na základe vzájomnej výmeny bibliografických informácií, výsledkov výskumu učebných materiálov a iných relevantných údajov, ku ktorej dochádza na kaţdoročne organizovaných konferenciách.
11
V rámci strednej a juhovýchodnej Európy podporuje výskum učebníc dejepisu Stredoeurópska univerzita v Budapešti. Jedným z výstupov bola výstava European Perspectives – History in Textbooks, organizovaná v roku 2004 výskumným ústavom Pasts, Inc. Center for Historical Studies, ktorej cieľom bola komparatívna prezentácia súčasných učebníc histórie pouţívaných v strednej Európe. 6 V USA vznikali prvé vedecké práce venujúce sa analýze učebníc dejepisu z 19. storočia počas obdobia medzi dvomi svetovými vojnami. V súčasnosti existuje v USA niekoľko desiatok centier pre výskum učebníc, ktoré si kladú za cieľ vytvárať čo najkompletnejšie zbierky učebníc a taktieţ zhromaţďovať odbornú literatúru venujúcu sa danej problematike.7 Dôleţitú úlohu pri výskume učebníc dejepisu má univerzita v Pittsburghu. V slovenských pomeroch je historiografia venujúca sa učebniciam dejepisu v súčasnosti produktívnejšia ako tvorba samotných učebníc. Vyučovaniu dejepisu sa venovala TÖRÖK, Zsuzsanna. European Perspectives – History in Textbooks. Budapest : Deutsche Botschaft Budapest, Ambassade de France en Hongrie, Collegium Budapest, 2004. 7 Medzi najvýznamnejšie zbierky patria: The Nietz Old Textbook Collection – University of Pittsburgh; American Antiquarian Society; Center for Research Libraries. Textbook Collection; Columbia University. Teachers College. Milbank Memorial Library. Special Collections; Harvard Graduate School of Education. Monroe C. Gutman Library. Special Collections; The Libraries of The Claremont Colleges, Claremont, California. Honnold/Mudd Library, Special Collections Department; Northern Illinois University. Blackwell History of Education Research Museum; Stanford University Academic Libraries. Cubberley Education Library. Special Collections; Trinity College. Watkinson Library. Children's Literature and Textbooks Collections. 6
12
pozornosť aj na mnohých zjazdoch Slovenskej historickej spoločnosti.8 Z našich historikov sa dejepisnému vyučovaniu, osnovám a učebniciam venovali Viliam Kratochvíl, 9 Július Alberty,10 Valéria Chromeková,11 Stanislav Konečný12 a Karol V roku 1965 na V. zjazde SHS v Banskej Bystrici, v roku 1968 na VI. zjazde SHS v Martine (BUTVIN, Jozef. O postavení a základných problémoch slovenských dejín vo vyučovaní dejepisu na stredných školách. In Historický časopis, 1990, roč. 38, č. 6, s. 869 – 876, v roku 1991 na X. zjazde SHS v Bratislave, v roku 1996 na XI. zjazde SHS v Trenčíne a na XII. zjazde SHS v Smoleniciach v roku 2001 (diskusné príspevky Júliusa Albertyho Potreba obnoviť sekciu pre výučbu dejepisu. Tvorba učebníc dejepisu – najaktuálnejšia úloha a Viliama Kratochvíla K dimenzii moţného zmyslu výučby dejepisu). K stavu vyučovania histórie na slovenských univerzitách vyšiel príspevok Maríny Zavackej (ZAVACKÁ, Marína. Nemám čas to čítať, musím sa učiť. K stavu vysokoškolskej výučby histórie na Slovensku. In Historický časopis, 2007, roč. 55, č. 1, s. 133 – 145. 9 Z mnohých pozri napríklad KRATOCHVÍL, Viliam. K niektorým aspektom tvorby učebníc dejepisu v Československu a v súčasnosti. In Česko-slovenská historická ročenka 2000, Brno : Masarykova univerzita, 2000, s. 33 – 37; KRATOCHVÍL, Viliam. Slowakische Geschichtsschulbücher im Kontext des Jahrzents 1994 – 2004. In Die Zeit des Sozialismus in deutschen und tschechischen Schulgesichtsbüchern – The Socialist Period in German and Czech History Textbooks. Internationale Schulbuchforschung – International Textbook Research, 2004, č. 26, s. 427 – 432. 10 ALBERTY, Július. Slovensko a Slováci v súčasných maďarských učebniciach dejepisu. In Historický časopis, 2004, roč. 52, č. 1, s. 135 – 148. 11 CHROMEKOVÁ, Valéria. Problematika slovenských dejín v dejepisných učebniciach Maďarska. In Acta Historia Neosoliensia. Banská Bystrica : Univerzita Mateja Bela, 1998, s. 28 – 41. 12 KONEČNÝ, Stanislav. Vyučovanie dejepisu a vlastenecká výchova v období Slovenského štátu. In BYSTRICKÝ, Valerián (ed.). Slovensko v rokoch druhej svetovej vojny. (Materiály z vedeckého sympózia, Častá, 6. – 7. novembra 1990). Bratislava : Slovenská národná rada, Historický ústav SAV, 1991, s. 125 – 130. 8
13
Fremal.13 Andrej Findor sa vo svojich prácach zaoberá konštruovaním národnej identity v učebniciach dejepisu. 14 V českom prostredí sa výskumu učebníc dejepisu venujú predovšetkým Zdeněk Beneš, Jiří Pešek, Vratislav Čapek, Vladimír Goněc a Blaţena Gracová. Spoločné aktivity českých a slovenských historikov vyústili do niekoľkých spoločných konferencií, zborníkov a ročeniek venovaných spomínanej problematike.15 V zahraničí sa československým a
FREMAL, Karol. Obraz Slovákov a dejiny Slovenska v súčasných českých učebniciach dejepisu. In Acta Historica Neosoliensia. Banská Bystrica : Univerzita Mateja Bela, 1998, s. 42 – 61; FREMAL, Karol. Dejiny Slovákov a Slovenska v učebniciach dejepisu susedných štátov. In Acta historica Neosoliensia. Banská Bystrica : Univerzita Mateja Bela, 1998, s. 239 – 240; FREMAL, Karol. Obraz Slovákov a dejiny Slovenska v rokoch 1938 – 1945 v súčasných učebniciach dejepisu okolitých štátov. In TÓTH, Dezider – KOVÁČIKOVÁ, Katarína (eds.). SNP 1944 – vstup Slovenska do demokratickej Európy. Banská Bystrica : Adade pre Múzeum SNP Banská Bystrica, 1999, s. 434 – 444. 14 Napríklad FINDOR, Andrej. Konštruovanie „zlatého veku“ dejín československého národa v dejepisných učebniciach (1918 – 1938). Nepublikovaná rigorózna práca. Bratislava : Univerzita Komenského, 2007; FINDOR, Andrej. Reprezentácie začiatkov „národných dejín“ v slovenských učebniciach dejepisu v 20. storočí. Nepublikovaná dizertačná práca. Bratislava : Univerzita Komenského, 2009; FINDOR, Andrej. Ako fungujú “národné dejiny“: reprezentovanie “kultúrnej nadradenosti“ a vytváranie etnických hraníc v slovenských učebniciach dejepisu (1918 – 1938). In FINDOR, Andrej – DRÁĽ, Peter (eds.). Ako skúmať národ : Deväť štúdií o etnicite a nacionalizme. Brno : Tribun EU, 2009. 15 Pozri napríklad HRUBÁ, Michaela (ed.). Výuka dějin 20. století na českých a slovenských školách. Sborník z konference konané ve dnech 3. – 4. 11. v Ústí nad Labem. Ústí nad Labem : Ústav humanitních studijí UJEP, 2006. 13
14
slovenským učebniciam dejepisu venovali Elisabeth Bakke, 16 Tatjana Tönsmeyer,17 István Kollai18 a ďalší.
Okruhy, problémy a pramene výskumu
Pri skúmaní trajektórie konštrukcie príbehov o minulosti vlastného národa a vytvárania kolektívnej identity sa v rámci analýzy a porovnávania učebníc práca zameriava na nasledujúce okruhy: vývoj koncepcie národa, definíciu národa a úlohu jazyka, etnicity, náboţenstva, kultúry a triedy pri formovaní národa, vzťah medzi stredovekými štruktúrami a modernými novodobými národmi, pátranie po zrode národa, kontextualizáciu národno-formovacích procesov v celoeurópskom rámci, vytváranie stereotypov o skupine my a o skupine tí druhí, koncepcie hrdinstva a martýrstva a ich funkcie v učebniciach dejepisu, úlohu reflexie národa ako posvätnej entity, zapojenie mýtov a prezentáciu alternatívnych BAKKE, Elisabeth. Čechoslovakizmus v školských učebniciach (1918 – 1938). In Historický časopis, 1999, roč. 47, č. 2, s. 233 – 253. 17 TÖNSMEYER, Tatjana. Nation und Nationalstaat im slowakischen Schulbuch. In MAIER, Robert (ed.). Zwischen Zählebigkeit und Zerrinnen im Schulunterricht in Ostmitteleuropa. Studien zur internationalen Schulbuchforschung. Schriftenreihe des Georg-Eckert-Instituts. Hannover : Verlag Hahnsche Buchhandlung, 2004, s. 163 – 174. 18 KOLLAI, István. A szlovák középiskolai történelemtankönyvek összehasonlító jellegű bemutatása. In HORNYÁK, Árpád – VITÁRI, Zsolt (eds.). A magyarságkép a közép-európai tankönyvekben a 20. században. Pécs : Pécsi Tudományegyetem, 2009, s. 289 – 319. 16
15
(iných ako národných) foriem identifikácie spoločenských skupín. Práca sa sústreďuje na uzlové body národného príbehu do roku 1918, t. j. na predveľkomoravské obdobie a obdobie existencie Veľkej Moravy, začleňovanie územia Slovenska do Uhorska, problematiku prijatia kresťanstva, husitizmus a jeho vplyv na územie Slovenska, reformáciu a protireformáciu (rekatolizáciu) a ich vplyv na formovanie kolektívnej identity Slovákov, národné hnutie Slovákov v 19. storočí, slovensko-české a slovensko-maďarské vzťahy v dejinách. Interpretácie národných dejín sú sledované v meniacich sa spoločensko-politických kontextoch. Prameňmi pre výskum boli učebnice dejepisu a čiastočne aj metodické príručky, učebné osnovy a plány pre základné a stredné školy, ktoré boli publikované v rozpätí rokov 1918 aţ 1989. Teoretické základy analýzy učebníc dejepisu Výskum učebníc dejepisu je v súčasnosti pomerne moderná a populárna téma. Ako podotýka Andrej Findor, skúmanie učebníc ako médií národnej socializácie sa v posledných desaťročiach stalo jednou z najdynamickejšie sa rozvíjajúcich oblastí výskumu národov a nacionalizmov.19 Táto práca sa zaoberá formovaním kolektívnej identity v učebniciach dejepisu. Predmetom výskumu je FINDOR, Andrej. Konštruovanie „zlatého veku“ dejín československého národa v dejepisných učebniciach (1918 – 1938). Nepublikovaná rigorózna práca, 2007, s. 5. 19
16
prezentácia dejín Slovákov a vytváranie obrazu o Slovákoch a ich susedoch v československých a slovenských učebniciach dejepisu. Cieľom práce je vysvetliť, ako boli dejiny národa prezentované širokým masám v kontexte meniacej sa spoločensko-politickej situácie. Zaujímavú perspektívu pre analýzu učebníc poskytli vybrané kategórie zo súčasnej sociológie. Práca sa zakladá na analýze učebníc prostredníctvom štúdia v nich sa nachádzajúcich stereotypov. Pojem stereotyp v metaforickom význame ako „obraz v mysli formujúci našu predstavivosť, vedúci napokon ku vzniku ťaţko otrasiteľných stereotypov“20 sformuloval v roku 1922 americký ţurnalista Walter Lippmann vo svojom diele o médiách v demokracii pod názvom Public Opinion (Verejná mienka). Pôvodne sa výskum stereotypov zameriaval najmä na opis obsahov stereotypov o jednotlivých národoch.21 Po druhej svetovej vojne sa cieľom výskumu stereotypov stalo odkrývanie nepriateľských a predpojatých názorov týkajúcich sa iných, cudzích skupín ľudí. Uvedené názory sa mali následne preformovať pomocou výchovy a vzdelávania. Ďalší výskum poukázal na fakt, ţe k vytváraniu a prenášaniu stereotypov dochádza nielen v rodine, ale aj prostredníctvom vzdelávania v školách, prostredníctvom masmédií a na základe priameho kontaktu s členmi iných skupín.22 LIPPMANN, Walter. Public Opinion. Washington : Free Press, 1965, s. 92 – 156. 21 KATZ, Daniel – BRALY, Kenneth. Racial Stereotypes of one hundred college students. In Journal of Abnormal and Social Psychology, 1933, č. 28, s. 280 – 290. 22 SULEIMAN, Michael. National Stereotypes as Weapons in the ArabIsraeli Conflict. In Journal of Palestine Studies, 1974, č. 3, s. 109 – 121. 20
17
Počas trvania studenej vojny sa v západnej vede stal problém stereotypov veľmi populárnym. Istý čas v nej dominovala Bronfennbrenerova hypotéza obrazu v zrkadle (mirror-image hypothesis),23 zastávajúca názor, ţe hoci sa obe superveľmoci vyznačovali zásadne odlišnými ideológiami, členovia oboch blokov vnímali samých seba podobným pozitívnym spôsobom a členov druhého bloku vnímali podobným negatívnym spôsobom.24 Tento výskum poukázal na fakt, ţe dôleţitým faktorom zohrávajúcim úlohu pri formovaní obsahov stereotypov o príslušníkoch iných skupín (národov, štátov) sú vzájomné politické a ekonomické vzťahy medzi jednotlivými skupinami. Populácia spojeneckých štátov bola vnímaná ako priateľská a poskytujúca oporu, pokým obyvatelia štátov, s ktorými bola krajina pozorovateľa v konflikte, boli chápaní ako agresívni a nemorálni. Starší výskum dospel, napriek nedostatku koherentnej analýzy, k záveru, ţe obsah stereotypov odráţa aspekty spoločenskej reality, ako je napríklad charakter vzťahov medzi jednotlivými skupinami ľudí, v tomto prípade medzi jednotlivými národnosťami a etnikami. Koncom 60. rokov 20. storočia sa výskum stereotypov presunul z pozorovania obsahov stereotypov na
BRONFENBRENNER, Urie. The mirror image in Soviet-American relations: A social psychologist’s report. In Journal of Social Sciences, 1961, č. 17, s. 45 – 46. 24 BERRIEN, Kenneth. Stereotype similarities and contrasts. In The Journal of Social Psychology, 1969, č. 78, s. 173 – 183; SALAZAR, Jose Miguel – MARIN, Gerardo. National stereotypes as a function of conflict and territorial proximity: A test of the mirror image hypothesis. In The Journal of Social Psychology, 1977, č. 101, s. 13 – 19. 23
18
štúdium procesu ich vytvárania.25 Medzi najpodnetnejšie teórie v tomto smere patria teória sociálnej identity, teória sebakategorizácie, teória realistického skupinového konfliktu, teória relatívnej deprivácie, koncepcia tzv. vytvárania obetných baránkov (scapegoating) a teória substitúcie frustrácie za agresivitu. Teória sebakategorizácie (self-categorization theory) vychádza z predpokladu, ţe vytváranie stereotypov nasleduje po rozdelení ľudí do skupiny „my“ a do skupiny „oni“. Takéto rozdelenie na vlastné a cudzie skupiny zdôrazňuje určenie komparatívnych dimenzií, na základe ktorých by bolo moţné dosiahnuť optimálnu diferenciáciu medzi členmi vlastnej a cudzej skupiny. Uvedený predpoklad podporuje tzv. meta-contrast ratio princíp: dimenzie pre porovnávanie sú vybrané takým spôsobom, aby sa na ich základe minimalizovali rozdiely medzi príslušníkmi vlastnej skupiny.26 Inými slovami, teória sebakategorizácie predpokladá, ţe rozdiely medzi ľuďmi v rámci porovnávania medzi skupinami vedú ku konštrukcii stereotypov. 27 Pre vytváranie negatívnych stereotypov existuje viacero teoretických vysvetlení. Pokiaľ v minulosti boli preferované postupy zameriavajúce sa na osobnosť 28 OAKES, Penelope – HASLAM, Alex – TURNER, John. Stereotyping and Social Reality. Oxford : Blackwell, 1994. 26 TURNER, John. A Self-categorization theory. In TURNER, John et al. Rediscovering a social group: A self-categorization theory. Oxford : Blackwell, 1987, s. 42 – 67. 27 OAKES, Penelope – HASLAM, Alex – TURNER, John. Stereotyping and Social Reality. Oxford : Blackwell, 1994. 28 ADORNO, Theodor et al. The authoritarian personality. New York : Harper, 1950. 25
19
a proces socializácie, 29 v súčasnosti sú negatívne stereotypy vysvetľované najmä na základe motivačných faktorov, ako sú konfliktné záujmy skupín a súťaţenie.30 Na základe teórie sociálnej identity (social identity theory)31 sú negatívne stereotypy o cudzej skupine výsledkom snahy prezentovať pozitívnu sociálnu identitu a výnimočnosť vlastnej skupiny. Potreba pozitívnej sociálnej identity (tzv. vnútro-skupinové protekcionárstvo – in-group favouritism) sa zameriava na také charakteristiky obyvateľstva, ktoré sú vnímané ako trvalé a dôleţité pre vlastnú skupinu. Teória realistického skupinového konfliktu (realisticgroup-conflict theory)32 zdôrazňuje fakt, ţe negatívne stereotypy sú výsledkom konfliktných záujmov a súťaţenia medzi skupinami. Ešte explicitnejšie vysvetlenie prináša teória relatívnej deprivácie (relative deprivation theory),33 ktorá tvrdí, ţe dôleţitým predpokladom vytvárania negatívnych stereotypov PETTIGREW, Thomas, F. Personality and socio-cultural factors in intergroup attitudes: A cross-national comparison. In A Journal of Conflict Resolution, 1958, č. 2, s. 29 – 42; WESTIE, F. R. Race and ethnic relations. In FARIS, Robert (ed.). Handbook of modern sociology. Chicago : Randy McNally, 1964, s. 576 – 618. 30 DUCKITT, John. The social psychology of prejudice. Westport : Praeger Publishers, 1994. 31 TAJFEL, Henry – TURNER, John. The social identity theory of intergroup conflict. In WORCHEL, Stephen – AUSTEN, W. (eds.). Psychology of intergroup relations. Chicago : Nelson-Hall, 1986, s. 7 – 24. 32 SHERIF, Muzafer. Groups conflict and cooperation: Their social psychology. London : Routledge and Kegan Paul, 1967; LeVINE, R. A. – CAMPBELL, D. T. Ethnocentrism: Theories and conflict, ethnic attitudes and group behaviour. New York : Wiley, 1972. 33 RUNCIMAN, Garry. Relative deprivation and social justice. London : Routledge and Kegan Paul, 1966; BROWN, Rupert. Group processes. Oxford : Blackwell, 1988. 29
20
o cudzej skupine je deprivácia vlastnej skupiny vo vzťahu ku skupine cudzej. Negatívne stereotypy o cudzích skupinách vysvetľuje aj koncepcia „vytvárania obetných baránkov“ (scapegoating), ktorá vyplýva z ekonomickej alebo sociálnej nestability. 34 Mechanizmus „vytvárania obetných baránkov“ je moţné vysvetliť teóriou substitúcie frustrácie za agresivitu (frustration-aggression-displacement theory),35 na základe ktorej frustrácia (napr. v dôsledku zhoršených ekonomických podmienok) vedie ku agresivite, ktorá však nemôţe reagovať na zdroj napätia (napr. medzinárodný ekonomický pohyb), preto bude nasmerovaná voči cudzím (napr. inonárodným) skupinám. „Vytváranie obetného baránka“ môţe byť vysvetlené aj z perspektívy teórie sociálnej identity. Pokiaľ ľudia pripíšu príčiny zhoršujúcich sa okolností charakteristike cudzej skupiny, ich vlastná sociálna identita nemusí utrpieť. 36 Vyššie spomínané kategórie sa stali základom predkladanej práce, ktorej cieľom je objasniť to, ako sa prostredníctvom učebníc dejepisu vytvárali a charakterizovali skupiny „my“ a „oni“ projektované anachronicky do minulosti. Pod skupinou „my“ sa v práci vo všeobecnosti rozumie koncepcia slovenského (prípadne DUCKITT, John. The social psychology of prejudice. Westport : Praeger Publishers, 1994. 35 DOLLARD, John (ed.). Frustration and aggression. New Haven : Yale University Press, 1939. 36 TAJFEL, Henry. Human groups and social categories. Cambridge : Cambridge University Press, 1981; STEPHAN, Walter. Intergroup relations. In PERLMAN, Daniel – COZBY, Chris (eds.). Social Psychology. New York : Random House, 1983, s. 414 – 441. 34
21
československého) národa alebo etnika a pod skupinou „oni“ susedné národy a etniká. Tento jav je vnímaný v rámci dobových spoločensko-politických a historiografických kontextov a ich premien.
22
ČESKOSLOVENSKÉ UČEBNICE DEJEPISU (1918 – 1938) Cieľom tejto kapitoly je analýza medzivojnových učebníc dejepisu pouţívaných na základných a stredných školách na Slovensku v dobovom spoločenskom, politickom a historiografickom kontexte. Nové politické pomery po roku 1918 si vyţiadali novú interpretáciu národných dejín. Ktoré úseky národnej minulosti sa stali reprezentatívnymi pre budovanie novej štátnej identity, ako boli v učebniciach vnímané české a slovenské vzťahy a ako boli prezentované vzťahy k obyvateľom susedných štátov, to sú kľúčové otázky tejto state. Československo vzniklo po prvej svetovej vojne na troskách Rakúsko-Uhorska ako nový štátny útvar, ktorý pozostával z viacerých historicko-geografických celkov s navzájom sa odlišujúcim dovtedajším historickým, politickým a ekonomickým vývojom. Nový štát sa stal domovom viacerých národností. Nastala nevyhnutná spoločensko-politická potreba obhájiť existenciu novovzniknutého štátu. Jedným z východísk sa stalo oficiálne presadzovanie koncepcie štátotvorného československého národa, ktoré malo za úlohu posilniť navonok i vo vnútri obraz jednotného, hegemónneho a pevného štátneho útvaru – a to aj vytvorením proporčného posilnenia štátotvorného národa voči menšinám. Uvedený postoj bol zakotvený aj v ústave z roku 1920, ktorá uzákonila ideu štátotvorného československého národa, s dvomi vetvami – českou a slovenskou. V českom prostredí sa koncepcia čechoslovakizmu nejavila ako problematická. Česká národná identita nebola
23
projektom československého národa limitovaná. Veď idea československého národa bola napokon presadzovaná buď ako spojenie dvoch kmeňov do jedného národa, alebo ako predstava, ţe Slováci sú v skutočnosti Česi, len menej vyvinutí.37 Na Slovensku bola situácia komplikovanejšia. Názory slovenskej politickej reprezentácie sa formulovali postupne a napokon vyústili do vzniku centralistického (čechoslovakistického) a autonomistického smeru.38 Sociálni demokrati, národní socialisti a národní demokrati podporovali myšlienku československej jednoty prostredníctvom existencie československého národa. V dualizme videli ohrozenie Československa. Agrárnici v slovenskej časti strany sa aj napriek prítomnosti protichodných názorov na slovenskú otázku oficiálne takisto prikláňali k praţskému centralistickému chápaniu štátotvorného národa. Poţiadavku autonómie Slovenska a tomu zodpovedajúcu ideu samostatného slovenského národa presadzovali Slovenská ľudová strana (neskôr HSĽS) a Slovenská národná strana. V 30. rokoch dochádza, aj pod vplyvom medzinárodných udalostí, k nárastu vplyvu autonomistického hnutia. Značnú váhu získalo, keď sa z Hlinkovej slovenskej ľudovej strany a Slovenskej národnej strany, prekonajúc dovtedajšie konfesionálne rozpory, sformoval v roku 1932 autonomistický blok so spoločným BAKKE, Elisabeth. Čechoslovakizmus v školských učebniciach. In Historický časopis, 1999, roč. 47, č. 2, s. 233. 38 Pre podrobnú genézu postoja politických strán k slovenskej otázke pozri BYSTRICKÝ, Valerián. Slovenská otázka v medzivojnovom Československu. In ŠVORC, Peter – HARBUĽOVÁ, Ľubica – SCHWARZ, Karl (eds.). Národnostná otázka v strednej Európe v rokoch 1848 – 1938. Prešov : Universum, 2005, str. 233 – 255. 37
24
programom, na vrchole ktorého bola poţiadavka autonómie Slovenska. Spolu s rastúcim vplyvom strán s autonomistickým programom dochádza na slovenskej kultúrnej scéne k verejným stretom medzi centralistickými a národne orientovanými predstaviteľmi slovenského verejného ţivota. Patril k nim napríklad rozpor z roku 1932, ktorý vznikol ohľadom vydania Pravidiel slovenského pravopisu českého lingvistu Václava Váţneho.39 Nahradenie mnohých slovenských slov bohemizmami vyvolalo nevôľu predstaviteľov Matice slovenskej, vyše sto slovenských spisovateľov, vydavateľov a prekladateľov verejne vyjadrilo protest proti publikácii na valnom zhromaţdení Matice slovenskej 12. mája 1932 v Martine. V podobnom duchu, s ešte silnejšou propagáciou autonomistického programu, sa niesli oslavy tisícstého výročia posvätenia prvého kresťanského kostola v Nitre v auguste 1933. Pribinove slávnosti vyvrcholili stretom medzi centralistami 40 a autonomistami. V kontexte slovenskej medzivojnovej historiografie Historiografia medzivojnového obdobia plne odráţala spoločensko-politické potreby doby. Zohrala svoju úlohu aj VÁŢNÝ, Václav. Pravidlá slovenského pravopisu s abecedným pravopisným slovníkom. Praha : Nákladom Štátneho nakladateľstva vydala Matica slovenská, 1931. 40 ŠKVARNA, Dušan et al. Lexikón slovenských dejín. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 2006, s. 144 – 145. 39
25
pri vytváraní československej identity, a to výberom tém historického výskumu, či interpretáciou historických udalostí. V slovenskom prostredí dochádza k profesionalizácii historickej vedy. V roku 1919 bola zaloţená Univerzita Komenského v Bratislave, opätovne bola otvorená Matica slovenská v Martine, vytvorila sa Učená spoločnosť Šafárikova. Slovenská historiografia medzivojnového obdobia nadväzovala na predvojnové tradície slovenskej historickej vedy a zároveň bola doformovaná pod silným teoretickým, metodologickým, ale aj ideologickým vplyvom českej historickej vedy. Historici pôsobiaci na Slovensku sa dajú rozdeliť do troch skupín – ide o predprevratovú generáciu historikov, českých profesorov pôsobiacich na Slovensku a slovenských profesorov, ktorí získali vzdelanie na českých univerzitách. 41 Nedá sa však hovoriť o jednoznačných prúdoch alebo školách; slovenská historická veda bola v medzivojnovom období charakteristická skôr individualizmom. Predprevratová generácia sa rozchádzala v postoji k otázke slovenskej či československej koncepcie dejín. Jozef Škultéty vystupoval ako predstaviteľ martinského centra a neprijal koncepciu jednotného československého národa. K jeho prácam patria diela ako Starobylá Nitra, Slovensko v minulosti, O Slovákoch, O starých Slovákoch a ich jazyku. Škultéty odmietal spájať slovenskú minulosť s českou. Na druhej strane, Július Botto vo svojej populárnej práci Obrazy z dávnej minulosti Slovákov – Rastislav, Svätopluk a Metod, napísanej pod vplyvom Dějin českých od Václava Novotného, vníma Bliţšie pozri: OTČENÁŠ, Michal. Slovenská historiografia v rokoch 1918 – 1945. Prešov : Metodické centrum, 1994. 41
26
povojnový vývin Slovákov ako obnovenie prirodzenej štátnej jednoty s Čechmi, s ktorými Slováci uţ v minulosti, v rokoch 955 aţ 1010 tvorili jeden štátny celok.42 Na Slovensku bol nesporný vplyv českej pozitivistickej Gollovej a Pekařovej školy, šírený najmä prostredníctvom českých profesorov pôsobiacich na Univerzite Komenského, ako boli Karol Goláň, Vojtech Ondrouch, Jan Heidler, Kamil Krofta, Václav Chaloupecký, Vladimír Klecanda, Josef Borovička, či Rudolf Holinka. Títo historici, niektorí dôslednejšie a programovejšie, niektorí menej, sa svojím dielom pričinili o formovanie a šírenie kolektívnej československej identity. To sa prejavovalo buď výberom tém z histórie, ktoré spracúvali, napríklad Kroftove diela Češi a Slováci před svým státním sjednocením, Vývin národního povědomí Čechů a Slováků, alebo interpretáciou historických udalostí a procesov, ako bolo napríklad Chaloupeckého dielo Staré Slovensko, v ktorom autor povaţuje územie Slovenska za neobývané aţ do 12. storočia, a v ďalších dielach označuje Slovákov za potomkov historického splývania Nemcov, Maďarov, Čechov a Poliakov. 43 O tendencii vniesť do výskumu slovenských dejín československé prvky a prispieť tak k formovaniu štátneho programu svedčia aj prvé dizertačné práce, ktoré slovenskí študenti obhajovali na Katedre dejín Filozofickej fakulty Univerzity Komenského. Oľga Wágnerová bola prvou slovenskou historičkou a v roku 1926 obhájila prácu na tému Ján Jiskra z Brandýsa, o dva roky neskôr Branislav Varsik Porovnaj OTČENÁŠ, Slovenská historiografia, s. 8 – 9. CHALOUPECKÝ, Václav. Dvě úvahy o národním probuzení na Slovensku. In Český časopis historický, XXVI, 1920. 42 43
27
obhájil prácu na tému Husiti a reformácia na Slovensku.44 Téma husitizmu a jeho vplyvu na Slovensko bola popri dejinách Veľkej Moravy jednou z kľúčových tém slovenskej medzivojnovej historiografie. Našla svoju cestu aj do dejepisných učebníc a jej cieľom bolo, podobne ako pri interpretácii dejín Veľkej Moravy, prezentovať minulosť Čechov a Slovákov ako spoločnú, Čechov a Slovákov ako jeden národ zdieľajúci spoločné dejiny. Ani slovenská generácia historikov odchovaná Prahou nebola vo svojom vnímaní národnej minulosti jednotná. Myšlienku česko-slovenskej jednoty presadzovali Vavro Šrobár (Československá otázka a hlasisti, 1927), Milan Hodţa (Československý rozkol, 1920), či Anton Štefánek (Masaryk a Slovensko, 1920) a tomu prispôsobili aj témy svojho výskumu, zamerané na vzťahové otázky Čechov a Slovákov. Daniel Rapant bol prvý profesionálny slovenský historik, ktorý v roku 1928 získal habilitáciu v odbore slovenské dejiny a stal sa prednášajúcim na Univerzite Komenského v Bratislave.45 Jeho postoj k otázke koncepcie slovenských TIBENSKÝ, Ján. Profesor Daniel Rapant ako vychovávateľ vedeckého dorastu. In MARSINA, Richard (ed.). Historik Daniel Rapant. Ţivot a dielo. Martin; Bratislava : Matica slovenská – Slovenský historický ústav Matice slovenskej, 1998, s. 85 – 95. 45 Prvým menovaným profesorom na Univerzite Komenského bol v roku 1921 Milan Hodţa, no kvôli politickým a štátnickým funkciám sa svojho postu univerzitného učiteľa nikdy neujal. K tomu pozri: BAĎURÍK, Jozef. Pedagogická činnosť univ. prof. Dr. Daniela Rapanta. In MARSINA, Richard (ed.). Historik Daniel Rapant. Ţivot a dielo. Martin; Bratislava : Matica slovenská – Slovenský historický ústav Matice slovenskej, 1998, s. 65 – 79; Taktieţ DOLAN, Ondrej. Univerzita Komenského. Prehľad profesorov 1919/1966. Prehľad pracovísk 1919/1948. Bratislava : Univerzita Komenského, 1968, s. 94. 44
28
dejín bol nekompromisný – zásadne odlišoval medzi termínmi slovenské dejiny pred rokom 1918 a československé dejiny po roku 1918. Svoje stanoviská publikoval v prácach Národ a dejiny (1924), Národ a československá otázka (1925), Československé dejiny - problémy a metódy (1930, 1934) a napokon vo svojej monografii K počiatkom maďarizácie I a II (1927, 1930).46 Slovenská medzivojnová historiografia sa teda nevyznačuje jasným postojom k otázke koncepcie, a teda ani interpretácie národných dejín. To malo viacero príčin. V prvom rade išlo ešte len o formujúcu sa organizačnú bázu a profesionálnu skupinu historikov, po druhé, existoval silný ideologický a organizačný vplyv českej historiografie a po tretie, slovenská historiografia bola aj v medzivojnovom období ešte stále pod silným vplyvom interpretácií dejín zo strany maďarskej historiografie, voči ktorým sa snaţila vyhraniť. Vývoj na poli slovenskej historiografie bol závislý od spoločensko-politických potrieb svojej doby. Mal priamy vplyv na vyučovanie dejepisu – a to najmä národných dejín – na všetkých typoch škôl, na výchovu, resp. preškoľovanie učiteľov dejepisu, ako aj na produkciu dejepisných učebníc.
Pozri BAĎURÍK, Jozef. Pedagogická činnosť univ. prof. Dr. Daniela Rapanta. In MARSINA, Richard (ed.). Historik Daniel Rapant. Ţivot a dielo. Martin; Bratislava : Matica slovenská – Slovenský historický ústav Matice slovenskej, 1998, s. 65 – 79 a ŠKVARNA, Dušan. Prínos „slovenského povstania roku 1848/49“ do slovenskej historiografie a kultúry. In MARSINA, Richard (ed.). Historik Daniel Rapant. Ţivot a dielo. Martin; Bratislava : Matica slovenská – Slovenský historický ústav Matice slovenskej, 1998, s. 118 – 137. 46
29
Nasledujúce kapitoly prinášajú analýzu učebníc dejepisu v kontexte vývoja školstva na Slovensku v medzivojnovom období. V kontexte zmien v slovenskom školstve v medzivojnovom období Školstvo na Slovensku prechádzalo po roku 1918 radikálnymi zmenami – administratívnymi, organizačnými aj personálnymi. Uţ tri dni po vzniku Československa zasadala komisia pre učebnice, v ktorej pracovali Jaroslav Vlček, František Drtina, Karel Kálal, Stanislav Klíma, Josef Sedláček a Bohumil Vavroušek. 47 Cieľom stretnutia komisie bola urýchlená slovakizácia škôl. Koncom roka vznikol pri Ministerstve s plnou mocou pre správu Slovenska Školský referát, ktorý viedol Anton Štefánek. Jeho prvoradým cieľom bolo poslovenčiť školstvo. Z vyše 4000 ľudových škôl na Slovensku bolo pred rokom 1918 slovenských len 344, stredná ani jedna.48 Tak ako v iných štátnych inštitúciách, aj v slovenskom školstve chýbal národne orientovaný personál. V tomto kontexte býva často citovaný výrok Vavra Šrobára, ţe koncom roku 1918 bolo na Slovensku len pribliţne tristo národne uvedomelých slovenských učiteľov pôsobiacich na ľudových školách a len asi dvadsať stredoškolských učiteľov JOHNSON, Owen V. Slovakia 1918 – 1938: education and the making of a nation. New York : Columbia University Press, 1985, s. 91. 48 KLÍMA, Stanislav. Slovenská vlasť. Praha : Česká grafická unie, 1921, s. 11. 47
30
sa hlásilo za Slovákov. 49 Ako spomína vo svojich memoároch Jozef Sivák, učiteľ v poslaneckom kresle v medzivojnovom Československu, ďalším dôleţitým faktom bolo aj to, ţe ani všetci slovenskí učitelia nehovorili spisovnou slovenčinou, a to nielen na území východného Slovenska, ale ani v mnohých ďalších regiónoch Slovenska a ich národné povedomie bolo veľmi chabé, rovnako, ako aj ich činnosť v prospech nového štátu, a teda aj v prospech Slovenska.50 Riešením bolo zamestnať v slovenských školách českých pedagógov. Od roku 1919 na Slovensku pôsobilo asi 1400 českých učiteľov a významne prispievali k rozvoju všetkých stupňov školstva. Na základe návrhu Školského referátu v Bratislave sa týmto učiteľom odporúčalo, aby sa čo najrýchlejšie naučili po slovensky a vo vyučovacom procese pouţívali češtinu čo najmenej, v ţiadnom prípade však nie v niţších ročníkoch.51 Podobne to platilo aj pre učebnice. KROPILÁK, Miroslav et al. Dejiny Slovenska V (1918-1945). Bratislava : Veda, 1985, s. 305; OTČENÁŠ, Michal. Slovenská historiografia v rokoch 1918 – 1945. Prešov : Metodické centrum, 1994, s. 6; KOVÁČ, Dušan. Dejiny Slovenska. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 1998, s. 195; MATULA, Pavol. Českí stredoškolskí profesori na Slovensku 1918/1919. In ŠVORC, Peter – HARBUĽOVÁ, Ľubica (eds.). Stredoeurópske národy na kriţovatkách novodobých dejín 1848 – 1918. Zborník venovaný Prof. PhDr. Michalovi Danilákovi, CSc. k jeho 65. narodeninám. Prešov : Universum, 1999, s. 346; FINDOR, Andrej. Reprezentácie začiatkov „národných dejín“ v slovenských učebniciach dejepisu v 20. storočí. Nepublikovaná dizertačná práca. Bratislava : Univerzita Komenského, 2009, s. 78; SIVÁK, Jozef. Z mojich pamätí. Martin : Matica slovenská, 2003, s. 216 – 227. 50 SIVÁK, Jozef. Z mojich pamätí. Martin : Matica slovenská, 2003, s. 216 – 227. 51 MATULA, Pavol. Českí stredoškolskí profesori na Slovensku 1918/1919. In ŠVORC, Peter – HARBUĽOVÁ, Ľubica (eds.). 49
31
České učebnice sa mali pouţívať, len pokiaľ nebol vydaný slovenský ekvivalent.52 Reorganizácia slovenského systému školstva sa diala na viacerých úrovniach. Okrem prílivu českých učiteľov sa organizovali aj rozličné doškoľovania a preškoľovania slovenských učiteľov, zvyčajne na regionálnej úrovni, usporadúvané školskými inšpektormi. V tomto ohľade sú zaujímavým dokumentom doškoľovacích aktivít príručky pre učiteľov dejepisu zostavené s cieľom zreformovať vyučovanie dejepisu tak, aby v závislosti od nových spoločensko-politických potrieb a tomu zodpovedajúcich učebných osnov pestovalo lásku k československej vlasti. 53 To znamenalo venovať sa takým témam, ktoré zvýrazňovali spoločné kontakty Čechov a Slovákov v minulosti a ktoré tak určitým spôsobom ukotvili v minulosti historické právo Čechov a Slovákov na spoločný štát. V tomto období sa ešte len hľadali nové naratívne modely. Svedčia o tom dva nasledujúce príklady. Uţ v roku 1919 vydáva šarišský školský dozorca Pavel Gallo tlačou cyklus prednášok od Stanislava Klímu Slovenská vlastiveda,54 ktoré boli prezentované učiteľom zo šarišského Stredoeurópske národy na kriţovatkách novodobých dejín 1848 – 1918. Zborník venovaný Prof. PhDr. Michalovi Danilákovi, CSc. k jeho 65. narodeninám. Prešov : Universum, 1999, s. 346 – 352. 52 MATULA, s. 349. 53 KRIEBEL, Otakar. Jednotné osnování učiva na škole měšťanské podle zásad činné školy. Praha : Státní nakladatelství, 1926; SIVÁK, Jozef. Z mojich pamätí. Martin : Matica slovenská, 2003, s. 216 – 227. 54 KLÍMA, Stanislav. Slovenská vlastiveda. (Zemepis a dejepis pre slovenské ľudové školy). Prednášky učiteľského naukobehu 21. júla – 2. augusta 1919. Vydal Pavel Gallo, šarišský školdozorca. Prešov : Kníhtlačiareň Arpad Kóscha v Prešove, 1919.
32
regiónu na seminári, tzv. naukobehu, počas letných prázdnin v Prešove. Tieto prednášky mali pripraviť generáciu učiteľov dejepisu, ktorá by vhodným spôsobom prispela k výchove občanov novovzniknutého štátu. Príručka v prvých siedmich kapitolách predstavuje zemepis Československa (zvlášť Čechy, Moravu, Sliezsko a napokon Slovensko). Nasledujúcich devätnásť kapitol nesie spoločný názov Dejepis slovenský. Periodizácia dejín Slovenska je predstavená ako cyklické striedanie sa časov slobody a poroby Slovákov. Zlatým vekom slovenského národa boli podľa Klímu doba panstva Matúša Trenčianskeho („Po vymretí Arpádovcov roku 1301 nastala Slovensku opäť načas sloboda, Matúš Čák, pán zámku Trenčianskeho, uţ roku 1275 zmocnil sa Slovenska. Pomohol na trón českému kráľovičovi Václavovi III... Razil i svoje peniaze a Slovensko po jeho smrti bolo dlho ešte nazývané zemou Matúšovou.“),55 obdobie husitských výprav („Za tým56 bolo Slovensko samostatné iba o sto rokov. Slobodu vtedy priniesli Slovensku českí husiti.“)57 a napokon obdobie počas prvej svetovej vojny a po nej („Keď nastala svetová vojna, všetci americkí Slováci, ktorí museli z Uhier ujsť preto, ţe ich uhorská krajina neznala zaopatriť prácou, stali si do radu amerických legionárov, Dr. Milan Štefánik, náš rodák brezovský vstúpil do armády francúzskej, stal sa generálom a neskoršie naším prvým ministrom vojny. Títo junáci vydobyli nám slobodu. Teraz je na nás, aby sme si ju vedeli zachovať.“).58 Poroba národa bola podľa príručky jednoznačná v dobách vlády dynastie Arpádovcov („Za vlády Arpádovcov na KLÍMA, Slovenská vlastiveda, s. 18 – 19. T. j. za vládou Matúša Trenčianskeho, pozn. red. S. O. 57 KLÍMA, Slovenská vlastiveda, s. 19. 58 KLÍMA, Slovenská vlastiveda, s. 28. 55 56
33
Slovensku bola najhorším činom Zlatá bulla Ondreja II. ... zemani vtedy utvorili politický národ uhorský, hovoriaci po latinsky, no utlačili ľud ... na zámkoch slovenských bola pre slovenský ľud len jedna izba – väzenie),59 v období protireformácie a na konci 19. storočia („Maďari však začali prenasledovať Slovákov pomocou súdov. Všetci slovenskí muţovia, ktorí kandidovali za poslancov, boli odsúdení. No nebolo to nič platné. Lásku k uhorskej vlasti sme tým nenadobudli.“)60. Spomenutá publikácia predstavuje jasný rozchod s uhorským príbehom dejín. V otázke národnej identity naznačuje silný antagonizmus voči Uhorskému kráľovstvu, ktoré sa podľa nej spája s koncepciou utláčania a utrpenia slovenského národa. Slovensko-české vzťahy v dejinách sú opísané ako dôleţité a vzájomne sa prelínajúce (najmä v tých dejinných obdobiach, ktoré autori povaţovali za pozitívne). Koncepcia československého národa ako hegemónnej entity však v príručke nie je prezentovaná, dokonca ani pri najnovších dejinách. Česi a Slováci vstupujú do prítomnosti zjednotení symbolicky pod prezidentom Masarykom, no ako dva samostatné národy. O päť rokov neskôr vychádzajú Prehľady z dejepisu61 od školského inšpektora Rudolfa Kratochvíla. Zhrnul v nich poznámky zo svojich prednášok z dejepisu, ktoré viedol na učiteľských a vojenských kurzoch. Táto príručka národných dejín je uţ krokom k dôslednejšiemu a programovejšiemu presadzovaniu koncepcie československého národa. Príbeh Republiky československej sa začína stvorením sveta. Po krátkej KLÍMA, Slovenská vlastiveda, s. 15. KLÍMA, Slovenská vlastiveda, s. 28. 61 KRATOCHVÍL, Rudolf. Prehľady z dejepisu. Prešov : Štehrovo kníhkupectvo a nakladateľstvo, 1924. 59 60
34
geologickej rozprave autor pristupuje k slovanskej etnogenéze a k vývoju slovanskej vzdelanosti. Pomerne veľký priestor je venovaný politickým dejinám Veľkej Moravy. Potom nasledujú kapitoly Prvý rozvoj československého štátu a Štátne sriadenie československé a kultúrne pomery v X. storočí, čo sú vlastne dejiny českého kráľovstva v stredoveku. V kapitole 18 nazvanej Styky Čechov a Slovákov v týchto dobách autor podotýka: „Od Boleslava II. netvorili Česi a Slováci spoločný štát. Putá zostali: spoločný jazyk, spoločný národný charakter; okrem toho: záujmy obchodné, dynastické; udalosti v Česku a Uhrách.“62 Ešte raz sa vracia k česko-slovenským vzťahom v kapitole 22 Husiti na Slovensku. Príručka pokračuje vo výklade českých dejín. Autor bol zjavne ovplyvnený Palackého vnímaním českej histórie, ktoré sa prejavilo najmä pri výklade udalostí po bitke na Bielej hore a nástupe Habsburgovcov na český trón, jednoznačne interpretované ako „pod jarmom“, „doba poroby a strašnej perzekúcie českého národa“ 63. Česko-slovenské vzťahy sú opätovne prezentované v kapitole 38 Obrodenie národa československého. Kolektívna identita Čechov a Slovákov je vymedzená najmä ako spoločné národno-obranné snahy voči cudzím asimilačným vplyvom: „Jozefovo germanizačné úsilie malo za následok obranu jazyka československého.“64 Príručka je zakončená kapitolou V slobodnej vlasti, ktorá v poznámkach ku vzniku Československa na prvom mieste spomína, ţe „Foch nariadil Maďarom, aby vyprázdnili Slovensko.“).
KRATOCHVÍL, Rudolf, s. 47. KRATOCHVÍL, Rudolf, s. 101. 64 KRATOCHVÍL, Rudolf, s. 117. 62 63
35
Spomenuté dve príručky pre učiteľov charakterizujú vývoj hlavných línií konceptualizácie vyučovania národných dejín na Slovensku v 20. rokoch 20. storočia. V prvom rade bolo potrebné dištancovať sa od historického príbehu, ktorý spájal slovenské národné dejiny s uhorskou históriou. To sa prejavilo malým priestorom, ktorý bol venovaný uhorským dejinám, či uţ politickým, kultúrnym alebo náboţenským. Dejiny Slovenska a Slovákov sú prezentované v rámci dejín štátneho útvaru, do ktorého tisícročie patrili, najmä ako obdobie neslobody. Druhým krokom bolo presadenie koncepcie československých dejín, či uţ v zmysle importovania dejín Slovákov a štátnych útvarov, v rámci ktorých do roku 1918 existovali, ako poznámky na okraj českých dejín, alebo v zmysle zdôrazňovania česko-slovenských kontaktov v dejinách. Analýza učebníc dejepisu používaných na slovenských základných a stredných školách v medzivojnovom Československu V medzivojnovom Československu vládla pluralita učebníc dejepisu pre základné a stredné školy, ktorá v slovenských pomeroch doteraz nezaţila obnovu. Súčasne existovalo na trhu viacero typov učebníc. Pouţívali sa učebnice schválené ministerstvom školstva, ale aj učebnice neoficiálne, vydané vlastným nákladom autora. Niektoré učebnice v českom prostredí boli novými a mierne pozmenenými vydaniami tých, ktoré boli v obehu na českých
36
školách ešte za čias Rakúsko-Uhorska.65 Na Slovensku sa pouţívali učebnice české (aj keď to nebolo ţiadané a Školský referát odporúčal pouţívať tieto učebnice len v nevyhnutných prípadoch), učebnice poslovenčené (t. j. učebnice preloţené do slovenčiny, niekedy s pridaním slovenských reálií, ktoré v pôvodnej českej učebnici chýbali)66 a učebnice slovenské (t. j. od slovenského autora, takýchto učebníc však bolo najmenej).67 Definícia národných dejín v medzivojnových učebniciach dejepisu – české, slovenské či československé? Elisabeth Bakke poukázala vo svojej štúdii 68 na nekonzistentné pouţívanie termínov československé dejiny a československý národ v medzivojnových učebniciach Napríklad GEBAUEROVÁ, Marie – JIRÁK, Antonín – REITLER, Antonín. Dějepis. Pro školy mešťanské. Díl 1. (Pro první třídu škol měšťanských. 5., podle nových osnov přepracované vydání). Praha : Komenium, 1919. 66 Napr. HORČIČKA, Josef – NEŠPOR, J. Dejepis pre slovenské občianske školy. Poslovenčil Kornel Rapoš. Praha : Česká grafická únia uč. spolku, 1922. 67 Napríklad KOREŇ, Jozef. Dejiny československého národa. Dejepis pre V. a VI. triedu slov. ľud. škôl (a pre opakovacie školy). Prešov : Nákladom Štehrovho kníhkupectva, 1921 alebo KADLEČÍK, Gustáv. Dejepis pre V. a VI. ročník škôl ľudových. Liptovský Sv. Mikuláš : Kníhkupecký a vydavateľský úč. spolok Tranoscius, 1924. 68 BAKKE, Elisabeth. Čechoslovakizmus v školských učebniciach (1918 – 1938). In Historický časopis, 1999, roč. 47, č. 2, s. 233 – 253. 65
37
dejepisu, z ktorých sa učilo na českých a slovenských základných a stredných školách. Na základe kvantitatívnej analýzy dospela k záveru, ţe „mnohé učebnice vôbec nesprostredkovali československú identitu.“ 69 Je pravdou, ţe učebnice dejepisu v niektorých momentoch spomínajú československý národ, zvyčajne však len český alebo len slovenský. Formovanie kolektívnej národnej identity však nemuselo nevyhnutne závisieť len od dôsledného presadzovania termínov „československý/český/slovenský národ“ či „československé/české/slovenské dejiny.“ Výber tém z národnej minulosti, ktoré boli prezentované ţiakom a študentom, a ich interpretácia sú takisto podstatným faktorom vytvárania kolektívnej identity. Vzťah medzi Čechmi a Slovákmi v učebniciach dejepisu je moţné sledovať na dvoch rozličných úrovniach. Prvou je explicitné deklarovanie tohto vzťahu, zvyčajne v úvodoch, pri vysvetľovaní koncepcie národných dejín. Jozef Koreň vo svojej učebnici pre piaty a šiesty ročník ľudových škôl vysvetľuje ţiakom, čo je to československý národ na základe prirovnania národa ku rodine, teda ako základnú jednotku spoločnosti, ako prirodzene existujúcu štruktúru: „Prv neţ by sme sa začali učiť dejiny československého národa, musíme si odpovedať na tú otázku, čo znamená to pomenovanie „československý národ“? Objasníme si to príkladom. Predstavme si dvoch dospelých bratov, ktorí jeden vedľa druhého bývajú. Kaţdý z nich má uţ svoju domácnosť a svoje 69
BAKKE, s. 251.
38
hospodárstvo. Ani jeden je nie odkázaný na druhého, ale predsa si jeden druhému pomáhajú, jeden druhého radi vidia, slovom, spolu pekne naţívajú, lebo si pamätajú na to, ţe od jedného otca pochodia, to jest, ţe sú z jednej rodiny. Československý národ je podobný takejto rodine. Tým starším bratom sú v nej Česi a mladším sú Slováci. Keď by k tým spomenutým bratom cudzí človek prišiel, hneď by uhádol, ţe sú bratia, lebo by videl, ţe sa jeden druhému podobajú.“70 Ďalšou rovinou, v ktorej môţeme sledovať vzťah medzi Čechmi a Slovákmi, je výber tých tém a problémov z dejín, v ktorých Česi a Slováci zdieľajú spoločnú minulosť. Tu išlo predovšetkým o problémy etnogenézy, osídlenia terajšieho územia, veľkomoravskú a husitskú problematiku, šírenie protestantizmu a národoobranné snahy a kultúrne kontakty Čechov a Slovákov v 19. storočí. Etnogenéza a národné dejiny Etnogenéza je proces, na základe ktorého sa skupina ľudí identifikuje ako etnicky odlišná od širšieho spoločenstva ľudí. Podľa Edwarda Palmera Thompsona71 etnogenézu je moţné chápať ako intelektuálny proces, na základe ktorého sa samozvaná etnická skupina stáva prítomnou pri svojom KOREŇ, s. 1. THOMPSON, Edward Palmer. The Poverty of Theory and Other Essays. London : Merlin Press, 1978. 70 71
39
vlastnom zrode. Tieto postupy môţeme sledovať aj v analyzovaných učebniciach dejepisu. Potreba presadenia myšlienky odvekosti československého národa viedla niektorých autorov k nasledujúcim záverom: „Čechoslováci prišli do svojich terajších zemí z krajín za Tatrami, kde od dávnych dôb bývali spoločne s inými Slovany, s ktorými okolo r. 2000 pr. Kr. tvorili jednotný národ, jednej reči a rovnakých zvykov a obyčajov. Slovania bývali v širých rovinách medzi Vislou a Dneprom, Karpatami a Berezinou, bohatých lesmi a vodami.“72 Čechoslováci delili sa v početné kmene. Najmocnejší z nich bol kmeň Čechov, ktorý sa usadil uprostred zeme na ľavom brehu Vltavy... Východ od rieky Moravy aţ ďaleko k Dunaju a Tatrám osadili Slováci, ktorí vedľa Čechov boli kmeňom najmocnejším a tvoria s nimi jeden národ československý.“73 Cieľom takto prezentovanej etnogenézy bolo zahrnúť etnické skupiny ţijúce na jednom území do jednej spoločnej skupiny, v tomto prípade do skupiny československého národa. Tým sa vytvoril koncept odvekého zjednoteného národa, ktorý bol zároveň symbolicky umocnený geografickými reáliami: „Na severe chránily našich predkov Beskydy, Fatra a Tatry, na východe mohutné pralesy zvolenské, HLAVINKA, Karol. Stručné dejiny národa československého pre niţšie triedy slovenských stredných škôl. Košice : Tlačou Slovenskej kníhtlačiarne, 1922, s. 7. 73 HLAVINKA, s. 10. 72
40
hontianske a Matra, na západe splývaly so Slovanmi veľkomoravskými. Staré Slovensko a stará Morava boly jednotným zemepisným celkom a tak prírodou predurčené, aby boly osadené jedným národom: československými kmeňmi. Najvýznamnejším kmeňom boli Nitrania, potom Vaţania, Pohronci a Honťania. Na Morave to boli Holasici, v Čechách Česi, Zličania, Chorváti, Sedlčania, Lučania, Lemuzi, Dečania, Ľutomirici, Pšovania, Dúdlebi a Netolici. Pri rôznych premenách utvoril sa z týchto a iných kmeňov národ československý.“74 Veľká Morava ako prvý spoločný štát Čechov a Slovákov Československá republika vznikla na troskách Rakúsko-Uhorska v roku 1918 z historicky odlišných politických entít. Pravda, nebolo ţiadané prezentovať spoločný štát Čechov a Slovákov ako nový politický útvar. Potreba ukotviť tradíciu štátu v minulosti bola súčasťou národoobranných snáh v 19. storočí v celej Európe a táto potreba bola naďalej aktuálna aj po prvej svetovej vojne, v novom geograficko-politickom usporiadaní Európy. Ukotvenie štátu v minulosti, najlepšie v stredoveku, malo akýmsi spôsobom prispieť k legitímnosti Československa, k jeho prezentácii ako štátu, ktorý obnovene zjednocuje Čechov a Slovákov a nadväzuje tak na tradície z minulosti, 74
REITLER – TOUC, s. 15 – 16.
41
čiţe existuje historické právo na existenciu Československej republiky, ktorá vznikla v roku 1918. Ukotvenie štátu v minulosti umoţnili interpretácie dejín Veľkej Moravy, ktorá je v učebniciach dejepisu prezentovaná ako prvý spoločný štát Čechov a Slovákov. Dejiny Veľkej Moravy reprezentujú zlatý vek Čechov a Slovákov, obdobie rozkvetu, politickej moci, kultúrnej nadradenosti75 nad okolitým svetom: „Prvá slovanská ríša na území našej republiky bola ríša veľkomoravská. Zaloţili ju Moravania a Slováci... Svätopluk proti novým útokom Nemcov obránil sa s pomocou českého knieţaťa Borivoja. Tak vidíme, ako vo vzájomnej svornosti bola sila, o ktorú sa rozráţala zlosť nepriateľov našich... Potom sa Svätopluk venoval opevneniu a rozšíreniu svojej ríše na sever a na juh. Za Dunajom dobyl Pannoniu aţ po rieku Drávu,... po smrti Borivojovej zmocnil sa Čiech a krajín za českými horami aţ po rieku Sálu, áno, aj poľské zeme pripojil k svojej ríši, ktorá sa volala ríšou veľkomoravskou a Svätopluk kráľom veľkomoravským. Ríša táto bola prvou slovanskou ríšou kresťanskou, bola cirkevne od Nemcov neodvislou majúc vlastného arcibiskupa sv. Metodeja Koncept kultúrnej nadradenosti Slovanov nad Maďarmi nebol „vynálezom“ československej medzivojnovej historiografie. V podobnom duchu sa napríklad niesli aj niektoré závery maďarského orientalistu Ármina Vánbéryho (1832 – 1913). Podľa: TAJTÁK, Ladislav. Košice v období rokov 1848 - 1918 so zreteľom na politický, hospodársky, spoločenský, národnostný a demografický vývoj. Príspevok prednesený na konferencii Košice a dejiny – dejiny Košíc organizovanej v dňoch 16. – 17. septembra 2010 v Košiciach. 75
42
a majúc tieţ vlastnú bohosluţbu a cirkevnú reč slovanskú. My Čechoslováci boli sme po Juhoslovanoch prví zo Slovanov, ktorí sme prijali kresťanstvo a poloţili sme s nimi základ slovanskej cirkvi a slovanskému písomníctvu.“76 Husitské hnutie Druhým zlatým vekom národných dejín v československých učebniciach dejepisu boli dejiny husitského hnutia. Jeho interpretácia v medzivojnových učebniciach dejepisu nadväzovala na Palackého vnímanie husitov ovplyvnené filozofiou romantizmu. Reformné myšlienky, ideál pokroku a šírenia demokracie a morálne posolstvo boja za spravodlivú spoločnosť sa stali leitmotívom prezentácie husitov študentom. Hlavinka píše: „Doba husitská je najslávnejšou dobou dejín československých. Vtedy národ náš bojoval z vlastnej vôle a jednomyseľne za pravdu svojho náboţenského presvedčenia proti celej Európe, ubránil sa a zvíťazil a šiel ďalej svojou samostatnou cestou duševného ţivota udávajúc smer dejinám ľudstva.“77 Problematika dejín husitského hnutia bola vo veľkej miere vyuţívaná pri budovaní spoločnej československej identity. V medzivojnovom období bola táto téma veľmi populárna, na Univerzite Komenského sa ňou zaoberali viacerí doktorandi a v učebniciach dejepisu sa husitom 76 77
HLAVINKA, s. 19 – 20. HLAVINKA, s. 50.
43
venoval pomerne veľký priestor. Interpretácie v duchu spoločného výnimočného boja Čechov a Slovákov počas obdobia šírenia husitizmu sú prítomné u viacerých autorov. Hlavinka píše: „Husitstvo spojilo celý československý národ mocnou páskou spoločného usilovania o národnú cirkev podľa učenia Kristovho, ktorá vytrvala dlhé desaťročia. Války husitské preslavily československý národ po celom svete.“78 Učebnice takisto zdôrazňujú dôleţitosť českého vplyvu na Slovákov prostredníctvom husitizmu: „Šírenie husitstva malo na Slovensko blahodárny účinok. Slovenský ľud sa totiţ od husitov učil nielen vrelej náboţnosti, ale učil sa i čítať a písať, sporiť a dobre hospodáriť. Ba husiti zaloţili i základy písomníctva, ktoré sa na Slovensku pozdejšie vyvinulo.“79 Prezentácia husitského hnutia vo výsostne pozitívnom smere bola síce preferovaným prúdom interpretácie, no zďaleka nie jediným. Zaujímavé je hodnotenie Josefa Pekařa, ktorý mu vo svojej učebnici venoval veľkú pozornosť. Odmietol glorifikáciu husitského hnutia, zavrhol myšlienku jeho pokrokovosti a naopak, videl v ňom najmä stredovekú herézu. Podľa neho „Myšlienkovo hnutie nebolo nesené jednotným programom; prehlásenie biblie za hlavnú či jedinú normu v otázkach vieroučných viedlo k takej rozličnosti názorov, ţe v zemi hlásali sa čoskoro snáď všetky kacírstva, aké kedy kresťanstvo poznalo.“80 V spojení husitského hnutia s územím Slovenska sa vyjadruje o skvelých vojenských úspechoch Jana Ţiţku. O ideologickom vplyve husitizmu na územie Slovenska a Slovákov sa autor nezmieňuje, ani HLAVINKA, s. 58. KOREŇ, s. 25. 80 PEKAŘ, Josef. Dějiny československé. Pro nejvyšší třídy škol středních. Praha : Historický Klub, 1921. 78 79
44
v hnutí nevidí zárodok budúcej spoločnej česko-slovenskej spolupráce.81 Reformácia a protireformácia V podobnom duchu ako interpretácia husitizmu sa nesie interpretácia protestantizmu rozšíreného medzi Čechmi a Slovákmi v ich dejinách. Autori, ktorí vychádzali z Palackého tradície, vnímali reformáciu ako pozitívnu udalosť v histórii národa, ktorá prispela k duchovnej obrode a súčasne pomohla prehĺbiť česko-slovenské vzťahy: „Česi priniesli na Slovensko české knihy, zvlášte bibliu. Tak posilnili československú vzájomnosť, hoci Slovákov od Čechov oddelili Maďari.“82 V podobnom duchu píše Koreň: „Následkom ústupčivosti Maximiliána II. šírilo sa evanjelické učenie v československých zemiach ešte väčšmi, ako predtým, najmä ale na Slovensku, kde sa dávnejší husiti slovenskí všetci stali protestantmi, alebo ináče rečeno evanjelikmi.“83
Podrobne sa tradíciou husitizmu v českej historiografii Josef Pekař zaoberal v kapitolách K boji o Husa, O Husovi a husitství, Ján Ţiţka z Kalicha a K výročí Lipan vo svojom diele O smyslu českých dějin. Ani na tomto mieste nerozvíja myšlienku zaloţenia silných česko-slovenských kontaktov počas husitských výprav na Slovensko. Bliţšie pozri: PEKAŘ, Josef. Smysl českých dějin. 2. vyd. Praha : vlastním nákladem, distributor: Klub historický, 1929. Takisto PEKAŘ, Josef. O smyslu českých dějin. Praha : Rozmluvy, 1990. 82 REITLER – TOUC, s. 33. 83 KOREŇ, s. 30. 81
45
U mnohých autorov sú dejiny reformácie a na ňu nadväzujúcej protireformácie (či rekatolizácie) späté s obrazom martýrstva, prenasledovania a utrpenia, ktoré viedlo k vzájomnému zbliţovaniu Čechov a Slovákov: „...zveľadila náboţnosť a mravnosť slovenského ľudu, ďalej, ţe sa vzrastajúce školy ešte lepšie zdokonaľovali a konečne, ţe sa na Slovensku veľmi zmohlo písomníctvo a s ním i všeobecná vzdelanosť. Slovensko sa v týchto časoch (XVII a XVIII stoletie) stalo ohniskom československej vzdelanosti. Poneváč Ferdinand II. surove zabránil evanjelické a českobratské vierovyznanie, asi 30 000 rodín muselo opustiť svoju rodnú zem. Vyhnanci upreli svoj zrak i na bratské Slovensko a s krvácajúcim srdcom prosili slovenský ľud o prístrešie. A slovenský ľud poznal vo vyhnancoch svojich bratov a svoje sestry: s bratskou láskou prijal ich tedy do svojej zeme. Čo získal slovenský ľud tým, ţe tak vďačne prijal českých vyhnancov do svojho lona? Získal veľmi mnoho. Zo všetkých československých zemí (Česko, Morava, Sliezsko a Slovensko) ono bolo vtedy najvzdelanejšou zemou. Toho dôkazom je i rozkvet českej spisby na Slovensku.“84 „Tým bola protireformácia aj na Slovensku dokonaná. Evanjelici podrţali právo bydleť v zemi a konať bohosluţby, hoci smeli mať v kaţdej stolici iba dva kostoly. Evanjelícke cirkve zachovali si vţdy národné povedomie a vzpomienky na slávnu minulosť. Modlili sa z biblie králickej a spievali z Tranoscia (českého 84
KOREŇ, s. 35.
46
kancionálu od Juraja Tranovského) a tak sa cítili vţdy synmi jedného národa československého. Medzi nimi boli aj v týchto zlých dobách znamenití spisovatelia, ktorí boli hrdí na svoj jazyk a slávnu svoju minulosť.“85 No nie všetky učebnice dejepisu vykresľujú šírenie reformácie ako pokrokový jav v európskych dejinách. Josef Pekař v nej vidí skôr prekáţku kultúrneho rozvoja: „Tak sa rozvila v italskej zemi renesancia XVI. storočia; v zemiach zaalpských sa mohla uplatniť len obmedzene, najmä preto, ţe s vystúpením Lutherovým bola od roku 1517 celá stredná Európa znova vydaná napospas problémom a zápasom teologickým, čím bol vývoj novej, duchovne svobodnejšej civilizácie podstatne zdrţaný.“86 Avšak aj napriek celkovému negatívnemu hodnoteniu reformácie v európskom meradle Pekař nepopiera dôleţitosť úlohy, ktorú zohrala v národných dejinách, zdôrazňujúc najmä jej vplyv na česko-slovenské kontakty: „Na Slovensku sa luteránske učenie rozšírilo veľmi rýchle hlavne v nemeckých mestách na Spiši. V mnohých miestach vtedy pôsobili českí evanjelickí kňazi, ktorí prinášali so sebou české biblie, spevníky a iné knihy, takţe čeština ovládla náboţenský ţivot slovenských luteránov. Mnoho Slovákov odchádzalo na mestské školy a na univerzitu do Čiech, čím sa styky českých zemí so Slovenskom podstatne upevnily.“87 „V remeselníckych organizáciách (cechoch) tvoria Slováci a Česi jednotnú HLAVINKA, s. 60. PEKAŘ, Josef – KLIK, Josef – CHORVÁT, Cyril. Dejiny československé pre najvyššiu triedu stredných škôl. Praha : Historický klub, 1938, s. 70 – 71. 87 PEKAŘ – KLIK – CHORVÁT, s. 70 – 71. 85 86
47
skupinu. Aj v cirkevných pamiatkach sú početné doklady úplného splývania ţivlu českého so slovenským. Vzájomné prenikanie obidvoch vetví národných prispievalo k udrţovaniu národnej jednoty. V tejto veci mala význam aj reformácia. Luteránstvo, ktoré si získalo i časť Slovákov, staralo sa o ich náboţenské prebudenie v jazyku českom; zakrátko začali s ním v tom závodiť i katolíci, najmä keď bola jezuitská kolej v Trnave premenená na univerzitu.“88 Pobielohorské udalosti v českých zemiach spojené s exilom protestantov hodnotí Pekař ako stret náboţenskej a vlasteneckej identity: „Roku 1627 vypovedaná zo zeme bola i všetka česká šľachta, pokiaľ by nechcela prijať v danej lehote náboţenstvo katolícke. Náboţenstvo bolo premnohým drahšie neţ vlasť, môţe sa povedať, ţe v tých rokoch vyšla asi pätina aţ štvrtina českomoravskej šľachty a meštianstva zo zeme do exilu... Následkom emigrácie bolo, ţe zem opustily zväčša i mnohí z politických a duchovných vodcov Čiech, napr. J. A. Komenský.“89 Napokon však v exile českých protestantov na Slovensku vidí Pekař pozitívny prínos pre rozvoj československých vzťahov a budovanie spoločnej československej národnej jednoty: „V XVII. stor. silnie ţivel slovenský. Prisťahovalo sa sem mnoho Čechov a Moravanov, vypudených alebo uprchlých pre vieru. Usadzovali sa hlavne v stolici Nitrianskej, Bratislavskej a Trenčianskej. Mali zvláštne cirkevné obce; časom však splývali s domácim ţivlom slovenským, a pretoţe boli vzdelanejší, stávali sa ľudu prirodzenými učiteľmi a nemálo sa zaslúţili 88 89
PEKAŘ – KLIK – CHORVÁT, s. 79. PEKAŘ – KLIK – CHORVÁT, s. 85.
48
o rozvoj národného povedomia, najmä na západnom Slovensku. Zachránili tým národnému celku časť národa.“90 Príbeh reformácie prezentovaný v medzivojnových učebniciach národných dejín mal prispieť k formovaniu spoločnej československej identity dvoma spôsobmi – na jednej strane je reformácia takmer všetkými autormi vnímaná ako pokrokový jav v dejinách ľudstva, ktorý sa stal bázou pre zbliţovanie Čechov a Slovákov. Na druhej strane býval v učebniciach často zvýrazňovaný aspekt náboţenskej perzekúcie, ktorý sa spájal s protestantizmom v strednej Európe, vytvárajúc tak obraz martýrstva, spoločne preţitého utrpenia a nespravodlivosti v minulosti, ktorý pomáhal k formovaniu obrazu spoločne preţívaného osudu. Národnobuditeľské snahy z konca 18. a v 19. storočí, jazyková otázka a spoločné kultúrne styky českej a slovenskej inteligencie Obdobie konca 18. a celého 19. storočia je v dejepisných učebniciach opäť priestorom pre vytvorenie bázy pre formovanie spoločnej kolektívnej identity. Ústrednými postavami sú nositelia spoločnej československej myšlienky – Šafárik a Kollár, veľký priestor bol venovaný aj Palackému: „Vtedy, na konci XVIII. stor., prebúdzal sa náš národ zo strašnej duševnej poroby. Kriesili ho buditelia. 90
PEKAŘ – KLIK – CHORVÁT, s. 95.
49
Písali básne, vydávali knihy a verili, ţe náš národ bude znova slávnym národom. V našom národe bolo ţivé povedomie, ţe Česi a Slováci sú jeden národ. Preto medzi buditeľmi boli i Slováci. Bol to menovite Pavol Jozef Šafárik a Ján Kollár. Obidvaja písali česky. Po prvých buditeľoch prichádzali noví a väčší. Národ rástol a silnel. Čo nezahynulo, uţ nezahynie.“ 91 „Práve tejto doby uţili osvietení muţovia československí k tichej usilovnej práci za svoj národ. Keď prišiel do Prahy mladý Moravan František Palacký, ktorý sa vzdelal na Slovensku v Trenčíne a v Bratislave, stal sa ohniskom všetkých týchto vlasteneckých snáh. Vedľa neho pracovali Slováci Pavel Jozef Šafárik, Ján Kollár, starší Jozef Jungmann a mnohí iní, ktorým náleţí čestné meno „buditelia národní“.“ 92 Veľká pozornosť sa v učebniciach dejepisu venovala jazyku ako jednému zo základných atribútov národa. „Reč slovenská a reč česká sú si tak podobné ako tí dvaja bratia. Slovák nerozumie Nemca, preto ho aj pomenoval Nemcom, to jest preňho nemým, ale veľmi dobre porozumie Čecha, lebo česká reč je veľmi podobná slovenskej reči. Áno, ţe si Česi a Slováci tak dobre rozumejú, to nás presviedča o tom, ţe Česi a Slováci sú bratia, ktorí z jednej rodiny pochodia.“93 Niektorí autori dokonca ukotvili československý jazyk uţ v stredoveku: „Bratislavský hrad dvíha sa na vrchu vysokom. Uhorské snemy konaly sa tu uţ za kráľa REITLER – TOUC, s. 38. HLAVINKA, s. 84 – 85. 93 KOREŇ, s. 1. 91 92
50
Ţigmunda a Mateja. Na nich hovorilo sa po latinsky a československy. Poznáme československú listinu, ktorú tu napísal kráľ Ţigmund, a druhú československú listinu, ktorú písal kráľ Matej mestu Bratislave.“94 Učebnice dejepisu prezentujú taký obraz vývinu jazyka, ktorý smeroval od prvotnej spoločnej československej reči k neskoršiemu vývinu, odštiepeniu slovenčiny zo spoločného základu: „Spoločná literárna reč česká sa na Slovensku vţdy viac miešala slovenskými výrazy. Tak vzkrsla myšlienka, českoslovenčinu nahradiť v spisbe ľudovou rečou slovenskou.“95 Tento jav je prezentovaný ako prirodzený výsledok participácie ľudových vrstiev na národnom ţivote a takisto ako úsilie vyhnúť sa maďarizácii: „Skutočnú literárnu reč slovenskú zaviedol Ľudovít Štúr so svojou druţinou, aby prebudili slovenský ľud na celom Slovensku. Štúr chcel tieţ slovenčinou získať slovenských zemanov, ktorí sa odcudzovali národu a bočili k Maďarom.“96 Učebnice dejepisu pouţívané na slovenských školách sa však bránili interpretácii tohto javu ako pozitívneho či negatívneho. To mohlo vyplývať aj z dvoch názorových prúdov, ktoré v slovenskej vede v medzivojnovom období dominovali: Hodţovej a Škultétyho interpretácie koncepcie národných dejín. Autori učebníc sa preto vyhli hodnoteniu inštitucionalizácie slovenského jazyka (či uţ išlo o bernolákovské alebo štúrovské aktivity) v kontexte slovensko-českých vzťahov. Kodifikačné snahy týkajúce sa slovenského jazyka boli preto vnímané najmä ako národnoobranné – smerom
KLÍMA, Slovenská vlasť, s. 19. HLAVINKA, s. 86. 96 HLAVINKA, s. 87. 94 95
51
k nastupujúcej maďarizácii – a boli prezentované ako prirodzený stupeň vo vývine národa. Vzťah medzi národom a štátom
stredovekým
a novodobým
Vznik Československa v roku 1918 reprezentujú všetky učebnice ako nevyhnutný, spravodlivý a zaslúţený dejinný proces, vyvrcholenie historického vývinu, ktorý akoby potvrdil prirodzené, v stredoveku zakotvené právo Čechov a Slovákov na vlastný štát. Tak bola nastavená celospoločenská atmosféra a aj všetka vtedy vychádzajúca historická, historizujúca i memoárová spisba hodnotila vznik Československa len v pozitívnom duchu, odsudzujúc všetkých, ktorí bránili vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov, resp. odmietli sa podieľať na tomto procese. 97 Autori učebníc zároveň veľmi jasne vymedzujú antagonistické sily, ktoré by mohli tento stav ohroziť, vychádzajúc z medzinárodnej politickej reality medzivojnových rokov: „Náš nový štát volá sa československý, to značí, ţe Česi a Slováci, dva kmene jedného národa, po dlhom rozlúčení sa v tomto štáte znovu spojili a chcú naveky ŠVORC, Peter. Vznik ČSR a jeho odraz v českej a slovenskej spisbe dvadsiatych rokov. In História III. Spoločenskovedný zborník. Acta facultatis philosophicae Universitas Šafarikanae. Vedecký redaktor: Michal Otčenáš; výkonný redaktor: Peter Švorc. Prešov : Filozofická fakulta UPJŠ, 1994, s. 135 – 152. 97
52
spolu drţať, aby ani Nemci ani Maďari ich znovu nerozdvojili a nezronili. Čech a Slovák jedno sú a kto ich chce od seba trhať, chce trhať aj ich spoločný slobodný domov, štát československý.“ 98 „Opäť na svojom. Pracujeme opäť na svojom, vo svojej svobodnej vlasti a práca sa nám darí. Bude to tak vţdycky? Bude! Národ hrdinský, vzdelaný a pracovitý dokáţe všetko! Čo je náš cieľ? Budeme pracovať k tomu, aby náš bol vţdycky štátom poriadku, spravodlivosti a ľudskosti. Chceme byť tieţ štátom pokoja a mieru. Ale bránili by sme sa i ţelezom, keby bolo treba!“99 Národný charakter Národný charakter bola aţ do 50. rokov minulého storočia všeobecne prijímaná kategória vyuţívaná v spoločenských vedách, ktorá sa vyvinula v rámci koncepcie kultúrneho determinizmu. Ten sa zakladá na myšlienke, ţe je to kultúra, v ktorej jedinec vyrastá, ktorá ovplyvňuje jeho správanie a emócie. Personifikácia národa ako jednotlivca umoţnila predstavovať si národy ako skutočné sociálne bytosti, rovnako ako ľudskí jedinci majúce svoju vlastnú
98 99
HLAVINKA, s. 107. REITLER – TOUC, s. 42.
53
jedinečnú povahu, ktorá ich odlišuje od iných jedincov, t. j. od iných národov.100 Nasledujúca stať sa zameriava na niektoré znaky národného charakteru, ktoré sa vyskytujú v medzivojnových učebniciach dejepisu. Sústreďuje sa na dva najčastejšie sa vyskytujúce motívy: motív nesvornosti a motív morálnej výnimočnosti. Najčastejšie opakovaným motívom v medzivojnových učebniciach dejepisu je problém nesvornosti, ktorý je vnímaný ako jedna z príčin politických problémov, rozpadu štátnych štruktúr a následného úpadku národa pod cudzím jarmom: „Povahou boli (Slovania) ľudia hrdinskí, otuţilí, pracovití, skromní, ale aj nesvorní a neukáznení. Preto strácali často svobodu. K cudzincom boli aţ príliš dôverčiví.“101 Takisto: „Starí Slovania sa od počiatku rozpadali v drobné kmeňové štáty, ţijúce medzi sebou v nepriateľstve.“102 Takmer kaţdá učebnica dejepisu v medzivojnovom období obsahuje odkaz na legendu o troch Svätoplukových prútoch. Legenda bola nepochybne prezentovaná s cieľom podčiarknuť potrebu českej a slovenskej jednoty v novom spoločnom štáte a zaiste bola odpoveďou na rozmáhajúce sa autonomistické hnutie na Slovensku. „Avšak Svätopluk bol uţ poučený vlastnou škodou; zastal s nemeckým vojskom pod Devínom, ale tajne sa pokonal so Slavomírom a spoločne vybili Nemcov z Moravy, ţe tam ani noha nezostala. Proti novým útokom Nemcov obránil sa s pomocou českého knieţaťa Borivoja. Tak vidíme, ako vo vzájomnej svornosti bola sila, Bliţšie pozri: FINDOR, Andrej. Konštruovanie „zlatého veku“ dejín československého národa v dejepisných učebniciach (1918 – 1938). Nepublikovaná rigorózna práca. Bratislava : Univerzita Komenského, 2007, s. 64. 101 REITLER – TOUC. Dejepis pre meštianske školy. Diel I. 102 PEKAŘ – KLIK – CHORVÁT, s. 8. 100
54
o ktorú sa rozráţala zlosť nepriateľov našich.“103 Podobne sa vyjadruje Pekař: „I chvály i hany, ktorých sa dostáva ich povahe, vysvetľujú sa z ich kultúrneho stavu prirodzeným spôsobom: veď boli mravov neskazených, udatní, pohostinní, dobrosrdeční, ale aj ukrutní, ľstiví a vierolomní. Ich chválená slobodomyseľnosť bola len rubom ich neukáznenosti, neschopnosti poslúchať a podrobiť sa potrebám vyššieho celku.“104 Druhou často prezentovanou charakteristikou národa je jeho vykreslenie ako jedinečného v zmysle morálnych hodnôt, pokrokového myslenia, mesianizmu a určitej etickej a intelektuálnej prevahy nad okolitým svetom. Tu zohralo podstatnú úlohu husitské hnutie, ktoré bolo vhodnou pôdou pre pozitívne vyobrazenie národa: „Vtedy národ náš bojoval z vlastnej vôle a jednomyseľne za pravdu svojho náboţenského presvedčenia proti celej Európe, ubránil sa a zvíťazil a šiel ďalej svojou samostatnou cestou duševného ţivota udávajúc smer dejinám ľudstva.“105 Zaujímavým je postoj Stanislava Klímu, českého autora slovenských medzivojnových učebníc dejepisu a zemepisu. Klíma pri charakteristike Slovákov vytvára idylický romantizujúci bukolický obraz šľachetného pastierskeho ruskinovského ľudu, s ktorým sa napokon sám identifikuje: „Slovensko je zem plná prirodzenej krásy... a v nej ţije od pradávnych dôb náš národ slovenský. Od mocného Váhu, cez Nitru, Hron a Ipel aţ za Tatry po Hornad HLAVINKA, s. 20. PEKAŘ – KLIK – CHORVÁT, s. 9. 105 HLAVINKA, s. 50. 103 104
55
a Laborec všadiaľ počuješ tú slovenskú pieseň. Náš ľud, ktorý ani po tisícročnom útisku nestal sa neverným svojej materinskej reči, je ľudom zväčša roľníckym (60%), jeho zamestnanie točí sa okolo gazdovstva; pohybuje sa vo voľnej prírode a preto zachoval si telesné zdravie a vieru v Boha, ktorý poţehnáva jeho úsiliu. Okrem roľníctva bol ale vţdy zamestnaním Slovákov i domácky priemysel a v tom ohľade podal náš národ dôkaz o svojom vysokom umeleckom nadaní. Chudobné, vrchovaté kraje zachovali si svoj kroj, ktorý pilná ruka ţien zdobí stále utešenými, umeleckými výšivkami podľa starých vzorov. Na tomto poli nevyrovná sa Slovákom ţiaden národ na svete. Slováci sú ten národ, ktorý anglický spisovateľ Ruskin po celý ţivot svoj márne hľadal, totiţ národ, ktorý by mal umelecký zmysel a ktorý by svoj kaţdodenný ţivot vedel si okrášliť umením.“106 Hrdinstvo a martýrstvo v národných dejinách Pre pochopenie obrazu národných hrdinov a martýrov v medzivojnových učebniciach dejepisu je vhodné vziať do úvahy dnes uţ prekonanú, no v predmetnom období stále ţivú a populárnu teóriu veľkých muţov (the great man theory), ktorej pôvodcom bol v 19. storočí britský historik a spoločenský komentátor Thomas Carlyle. Uvedená koncepcia vysvetľuje historický vývin ako výsledok činov KLÍMA, Stanislav. Slovenská vlasť. Praha : Nákladom Českej grafickej únie, 1921, s. 3 – 4. 106
56
„veľkých muţov“ a „hrdinov.“ Sú to jednotlivci, ktorých charizma, múdrosť, či machiavelistické praktiky mali rozhodujúci vplyv na dejinný vývoj. 107 Postava hrdinu a postava martýra sú dôleţitými prvkami pri formovaní kolektívnej identity. Hrdina aj martýr sa stávajú symbolickou reprezentáciou vybranej skupiny ľudí, v tomto prípade celého národa. Ktoré historické postavy zo slovenských a českých dejín teda mali slúţiť ako vzor pre medzivojnovú generáciu československých študentov? Odpoveď nájdeme vo všetkých analyzovaných učebniciach totoţnú, najvýstiţnejšie v úvode Dejepisu pre meštianske školy od Reitlera a Touca: „Presvedčíte sa, ţe národ mravný, pracovitý, hrdinský vţdycky rástol a silnel. V knihe nájdete ďalej naše známe mená: Matuš Čák Trenčiansky, Karol IV., Hus, Ţiţka, Komenský, Šafárik, Kollár, Štúr, Havlíček, Hviezdoslav, Masaryk, atď. Čo hovoria všetky? Prečo sú v knihe? Pretoţe prácu, obetavé činy, boj za pravdu a právo, sluţbu národu a ľudstvu obdivujeme i po storočiach a tisícročiach a budeme obdivovať vţdycky. Slúţte i Vy dobrým veciam!“108 Pri prezentácii veľkých muţov z národnej minulosti sa autori učebníc zamerali na niekoľko typologických Pozri CARLYLE, Thomas. On Heroes, Hero-Worship and the Heroic in History. Nebrasca : University of Nebrasca Press, 6th edition, 1966. Túto koncepciu hybnej sily historického vývinu si osvojili napríklad aj Georg Wilhelm Friedrich Hegel, Friedrich Nietzche a Oswald Spengler. Jej prvými veľkými oponentmi boli Karl Marx, ktorý vnímal dejiny ako výsledok triedneho boja, a Herbert Spencer, ktorý chápal historický vývoj v závislosti od súčinnosti celej spoločnosti a veľkých muţov ako produkt svojej doby a spoločnosti. Po druhej svetovej vojne táto teória, aj pod vplyvom prvej generácie školy Annales, takmer úplne stráca vplyv v západnej historiografii. 108 REITLER – TOUC, Dejepis pre meštianske školy, diel 1, s. 3. 107
57
klasifikácií. Do prvej skupiny patrili ochrancovia národa, silní vladári, či nebojácni zbojníci, ktorí vyšli z ľudu a ochraňovali ho pred cudzími, nepriateľskými silami. Tu sa najčastejšie spomína Svätopluk, prezentovaný ako „kráľ Slovákov“: „Osobnosť a veľkosť Svätoplukova zanechala stopy nie len v dejinách, ale i medzi ľudom. Svoji ho milovali, cudzí zase nenávideli, ale obidvaja vyprávajú početné povesti o jeho ţivote a smrti. Slovenský ľud zvlášť za maďarskej poroby tešil sa nádejou, ţe Svätopluk nezahynul, ale dosiaľ chodí medzi ľudom, aby mu zase pomohol k slobode a k sláve. Slovenský ľud všetku niekdajšú slávu a moc pripisuje Svätoplukovi. Jeho meno ako „kráľa Slovákov“ nezabudlo sa ani pod maďarským otroctvom. Slovenský ľud vyprával o ňom a slovenskí básnici ho zase ospevovali.“109 Ďalšou hrdinskou postavou je v učebniciach dejepisu Matúš Čák Trenčiansky, opisovaný ako ochranca Slovenska: „Matúš Čák Trenčiansky, pán Váhu a Tatier vládol nad Slovenskom ako samostatný kráľ. Od kráľa Karla Roberta bol síce porazený roku 1312 pri Rozhanovciach, leţ vládol neobmedzene ďalej. Mal svoje vojsko a dal si raziť svoje peniaze.“110 Podobne: „Zakladal i nové dediny (Lehoty), opevňoval hrady a mestá. Dostal meno pán Váhu a Tatier. Za jeho vlády bolo Slovensko nezávislé na Maďarsku.“ 111 Tretím nebojácnym muţom ochraňujúcim svoj ľud pred uzurpátormi je zvyčajne v učebniciach dejepisu Jánošík: „Dlho o ňom nikto nepočul a odrazu začal chodiť s dobrými chlapci po zboji. Mstili seba a ubitý slovenský ľud. Jánošík nikoho nezabil, ani zabiť nedovolil. Bral iba bohatým a mocným. Chudobným rozdával. Mstil sa pánom, pomáhal chudobným, zastával sa utlačovaných. HLAVINKA, s. 21 – 23. KLÍMA, Slovenská vlasť, s. 90. 111 REITLER – TOUC, s. 26. 109 110
58
A báli sa ho páni a s robotníkmi nakladali lepšie. Aţ raz ho jeden gazda za judášsky groš zradil. Bránil sa hrdinsky, no podsypali mu hrachu pod nohy. Sputnali ho, uväznili a popravili. Tak zahynul Jánošík, dobrý hôrny chlapec. A Slováci o ňom verili, ţe príde, ţe im pomôţe, keď bude najhoršie.“112 Druhú skupinu národných hrdinov, popri ochrancoch ľudu, reprezentujú v učebniciach dejepisu vizionári, nositelia pokrokových myšlienok, ktorí viedli národ v ťaţkých časoch s vierou v lepšiu budúcnosť. V tomto prípade ide najmä o dve historické postavy – Jana Husa a Jana Amosa Komenského. Obaja sú prezentovaní ako nositelia morálnych ideálov, stelesnenie pokrokových, aj keď dobovo nepochopených myšlienok. Ich boj a posolstvo sa akoby opätovne stali oţivenými v kolektívnej identite československého ľudu v medzivojnovom období: „Hus zomrel hrdinsky, s modlitbou a piesňou na rtoch, ale jeho pamiatka nezanikla. Ţije v našom národe a po celom svete. Celý svet dnes vyznáva svobodu svedomia a rozumu, pre ktoré bojoval a zomrel Hus.“113 „Medzi osobami, ktoré po bitke bielohorskej museli opustiť svoju vlasť nechcúc sa zrieknuť svojho náboţenstva, bol najslávnejším Jan Amos Komenský, posledný biskup Jednoty českobratskej, zakladateľ moderného vychovavateľstva, chlúba mena československého. V jeho ţivote zrovna ako v Husovom sú ztelesnené najvyššie snahy
112 113
REITLER – TOUC, s. 37. REITLER – TOUC, s. 30.
59
nášho národa a ducha.“114 „Uprostred záplavy nešťastia, aké postihlo jeho národ, stojí tu pevne, dôverujúc Bohu, ţe prídu lepšie časy. A keď sa Európa topila v krvi, Komenský myslí na mládeţ, na jej vzdelanie, ţiada, aby sa ho dostalo všetkým, i chudobným, nielen muţom, ale i ţenám, i sedliakom, vtedy úbohým a opovrţeným. Deti majú sa vyučovať materinským jazykom... Uprostred zloby a nenávisti je aţ do konca apoštolom lásky a náboţenskej snášanlivosti. I keď vôkol hrmely delá, hlása myšlienku odzbrojenia a večného mieru a výchovu k ľudskosti. Český brat!“115 Najväčším hrdinom vo všetkých československých medzivojnových učebniciach dejepisu je Tomáš Garrigue Masaryk. Takmer všetky učebnice národných dejín v sledovanom období končia kapitolou venovanou prezidentovi Masarykovi, ktorý je v nich predstavený ako stelesnenie pokrokových ideí veľkých muţov národa v minulosti: „Masaryk je vzorom charakteru; je muţom priamým, statočným, pravdomluvným, nebojazlivým, vytrvalým v práci a obetavým do krajnosti (Komenský a Hus v jedné osobe). Nehľadal nikdy svojho zisku a bohatstva, len chcel slúţiť svojmu národu a spravodlivosti.“116 „Masaryk bude vţdycky patriť medzi najväčších synov nášho národa. Chcel z nás mať naozaj národ Husov a Komenského a pracoval pre to neúnavne a bez bázne.“117
HLAVINKA, s. 74. REITLER – TOUC, s. 35. 116 HLAVINKA, s. 104. 117 REITLER – TOUC, s. 40. 114 115
60
Obraz susedov v dejinách V československých medzivojnových učebniciach národných dejín sa najväčšia pozornosť spomedzi všetkých susedných národov venovala Nemcom a Maďarom. Obraz, ktorý o nich učebnice dejepisu prinášali, závisel najmä od medzinárodnej politickej situácie a dobových vzájomných vzťahov medzi Československom a Nemeckom a Československom a Maďarskom. Vzhľadom na konfliktné diplomatické vzťahy po prvej svetovej vojne bol obraz Maďarov a Nemcov v učebniciach dejepisu prevaţne negatívny, čo bolo odrazom snahy prezentovať vlastnú sociálnu skupinu, v tomto prípade československý národ, v pozitívnom svetle. Jedným z výrazných momentov pri prezentovaní vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi na jednej strane a susednými národmi na strane druhej bola problematika súťaţe, ktorá bola prezentovaná ako diskusia o kultúrnej vyspelosti, či kultúrnej nadradenosti, anachronicky orientovaná do minulosti. Hlavinka vo svojej učebnici zdôrazňuje kultúrne prvenstvo Slovanov nad Maďarmi v čase ich príchodu do Karpatskej kotliny: „Sv. Štefan teda pri sriadení cirkvi, štátu uhorského a udomácnení hospodárstva u svojho kočovného ľudu opieral sa o Slovanov. Nad knihy jasnejšie dokazujú nám to slová keresztény (kerestéň), barát = brat, király = kráľ, udvar = dvor, vitéz = víťaz, szalma = slama, kalász = klas, ablak = oblok, atď., prevzaté od našich predkov. Maďari totiţ sriaďujúc cirkev a štát, učiac sa poľnému hospodárstvu prevzali od nás i názvy a podistým by sa boli
61
poslovanštili – ako predtým Bulhari – keby Sv. Štefan nebol zaviedol za úradnú reč latinčinu, ktorá zatlačila slovanské vlivy a zachránila Maďarov od poslovanštenia.“118 Na druhej strane, Pekař sa vo svojej učebnici snaţí o odstránenie stereotypov z čias romantickej historiografie a prináša alternatívny obraz: „I vo vojenstve stáli Slovania za Germánmi, ktorí boli dokonalejšie vyzbrojení. Tá okolnosť, ţe Germáni Slovanov v kultúre predstihli, vysvetľuje sa prirodzeným spôsobom. Germáni boli o päťsto rokov prv priamymi susedmi Rimanov a včasne boli hromadne usadení medzi románskym obyvateľstvom. Staršia historiografia XIX. stor. si predstavovala, ţe medzi Germánmi a Slovanmi boli zásadné rozdiely. Germánov líčila ako národ bojovných dobyvateľov, ţijúcich z lovu a koristi, sociálne rozdelený na pánov a otrokov; Slovanov ako národ holubičej povahy, národ pokojných zemedelcov, neznajúci stavovských rozdielov a zriadený vôbec demokraticky. Tento názor o Slovanoch zbásnil napr. Ján Kollár v slávnom Predspeve k „Slávy dcere“. Tieto omyly spôsobili teorie Rousseauove a Herderove o dokonalosti „prírodného“ stavu kultúrneho a potom vlivy romantizmu.“119 Obraz Maďarov prezentovaný v učebniciach dejepisu sa postupne vyvíja – od kultúrne menej vyspelých dobyvateľov v stredoveku po uzurpátorov moci 118 119
HLAVINKA, s. 30. PEKAŘ – KLIK – CHORVÁT, s. 9 – 10.
62
a nespravodlivých dejinách:
utláčateľov
Slovákov
v novodobých
„Maďari, ktorých bola v Uhorsku len tretina, nechceli sa podeliť o vládu s druhými národmi, chceli len sami byť pánmi a druhých pomaďarčiť.“120 „Maďarsky jednalo sa na súdoch, na ţelezniciach, na poštách. Mená obcí boli pomaďarčené, aj rodinné mená sa menily na maďarské. Slovák vo vlastnom domove bol ničím; bol len dobrý, aby ľavno pracoval, platil a slúţil. Obchod a priemysel ovládli ţidia, ktorí sa hupkom maďarčili, zem patrila grófom, úrady neznaly Slovákov. Kto sa ozval proti novému poriadku, bol väznený, pokutovaný, bitý. Tak vyzerala maďarská sloboda.“121 Podobne negatívny postoj, aký bol aplikovaný voči Nemcom a Maďarom, bol prezentovaný aj v rámci hodnotenia existencie Rakúsko-Uhorska, ktoré bolo vlasťou Čechov a Slovákov pred vznikom Československa. To bolo samozrejme výsledkom politickej a spoločenskej situácie, ktorá nastala po vzniku republiky. Potreba obhájiť vznik nového štátu viedla ku kritike monarchie ako ţalára národov a zároveň vytvorila priestor pre pozitívnu prezentáciu československého odboja počas prvej svetovej vojny: „Avšak Rakúsko-Uhorsko chovalo sa macošsky nielen k vlastným Slovanom, leţ bolo zlým susedom aj malému, ale udatnému a hrdinskému Srbsku. Nielen, ţe si trvale prisvojilo srbskú Bosnu (r. 1908), ale chcelo urvať 120 121
HLAVINKA, s. 93. HLAVINKA, s. 94.
63
Srbsku aj ovocie krvavej vojny s Turkami v roku 1912. Malé Srbsko muselo mocnému susedu ustupovať a malomocne sa prizerať, jak vlastná jeho krv sa dostala pod rakúskomaďarské jarmo. Niet divu, ţe v Srboch proti Rakúsko-Uhorsku zúrila nenávisť. A so Srbmi nenávideli ríšu Nemcov a Maďarov aj Česi, Slováci, Rumuni a temer celý vzdelaný svet.“122 „Svetová vojna ukázala, ţe Nemci sa rozhodli zbraňami dobyť vlády sveta a navţdy umlčať náš odpor a naše volanie po slobode a rovnoprávnosti. Nezbývalo nám tedy inšie, len aby sme sa tieţ chytili zbraní a proti násiliu išli násilím. Pochopili to najprv naši prostí vojaci, ktorí vonku v poli opúšťali rakúske vojsko a nechali sa zajímať Rusmi, v ktorých videli slovanských bratov. Cez vojnu sišlo sa v Rusku vyše 150.000 československých zajatcov. V Rusku uţ pred vojnou usadení Čechoslováci postavili na začiatku vojny v Kijeve prvý revolučný prápor, ktorý bojoval po boku ruského vojska... V légiách panoval staročeský bratský duch a husitská kázeň.“123 Zriedkavo sa v učebniciach dejepisu vyskytovali aj alternatívne formy prezentácie kolektívnej identity. Vtedy sa charakteristickým znakom vlastnej skupiny stala namiesto príslušnosti k etniku alebo k národu príslušnosť k skupine ľudí s rovnakým náboţenským vierovyznaním. V takomto kontexte bol prezentovaný obraz susedov pozitívne, napríklad v prípade nemeckých luteránov: „Kým takto upadali zeme české za vlády katolíckych Habsburgov, na severu rástlo malé 122 123
HLAVINKA, s. 97. HLAVINKA, s. 101 – 102.
64
protestantské kráľovstvo pruské, v krajinách kedysi slovanských, ale násilne ponemčených. Prijímalo českých vysťahovalcov láskave a poskytovalo im útočišťa. V susedstve jeho leţalo bohaté Sliezsko, perla medzi zemami českej koruny. V ňom evanjelici zachovali si svoju svobodu, ale vţdy viac sa priatelili so susedmi z Pruska.“124 Naproti tomu Pekař vníma tieto susedské vzťahy inak: „Priateľské styky, ktoré sa po Lutherovom vystúpení vyvinuly medzi Čechmi a nekatolíckymi Nemcami, spôsobily značný príliv Nemcov do českých miest, najmä na severe, aj do Prahy, čím sa naša vlasť viac-menej ponemčovala.“125 Podobne: „Táto hromadná nemecká kolonizácia českých zemí a Slovenska v XIII. storočí hrozí českej a slovenskej budúcnosti veľkým nebezpečenstvom.“126 Konštrukcia kolektívnej identity v dejepisných učebniciach používaných na slovenských školách v medzivojnovom období – zhrnutie Bolo takmer pravidlom, ţe vo vyučovaní dejepisu boli prednášané zvlášť svetové dejiny a zvlášť národné dejiny, či uţ v samostatných učebniciach, alebo ako samostatné kapitoly.127 To na jednej strane znemoţnilo prezentáciu národných dejín v širšom, nadnárodnom spoločenskom, HLAVINKA, s. 80. PEKAŘ – KLIK – CHORVÁT, s. 78 – 79. 126 PEKAŘ – KLIK – CHORVÁT, s. 44. 127 Ojedinelá výnimka: GEBAUEROVÁ, Marie – JIRÁK, Antonín – REITLER, Antonín. Dějepis. Pro školy mešťanské. Díl 1. (Pro první třídu škol měšťanských. 5., podle nových osnov přepracované vydání). Praha : Komenium, 1919. 124 125
65
politickom a kultúrnom kontexte, no na druhej strane umoţnilo prezentovať dejiny vlastného národa ako výnimočné, univerzálne, jedinečné a nadčasové: „Dejepis československý nás poučuje o minulosti našich predkov. Dozvieme sa z neho, akými činy národ náš získal slávu a dobré meno medzi druhými národy a čo spôsobilo jeho úpadok a porobu. Dejiny naše majú nám byť učiteľom ţivota; z nich máme poznať dobre vlastnosti našeho národa a tie nasledovať a zlých sa chrániť. Ţivot ľudský je krátky, ţivot národa je večný. Z dejín učíme sa s národom ţiť, s ním sa radovať i trpieť, s ním pracovať pre pozemské blaho a pre česť a dobré meno medzi ostatnými ľuďmi a národy.“128 Je moţné zhrnúť, ţe učebnice dejepisu pouţívané na základných a stredných školách v medzivojnovom období rozvíjali súčasne československú, českú a slovenskú kolektívnu identitu. Idea čechoslovakizmu v tom zmysle, ţe Česi a Slováci spoločne tvoria dve vetvy jedného národa, bola prezentovaná vo všetkých analyzovaných učebniciach dejepisu. Českým dejinám bol venovaný väčší priestor ako slovenským dejinám. História Slovákov bola zvyčajne prezentovaná ako poznámka na konci textu o českých dejinách. Vzhľadom na to, ţe Česi a Slováci nezdieľali spoločné politické dejiny (odhliadnuc od stredovekej Veľkomoravskej ríše, ktorú učebnice zhodne vyhlasujú za prvý spoločný štát Čechov a Slovákov), československá kolektívna identita bola konštruovaná najmä prostredníctvom etnickej a jazykovej príbuznosti 128
HLAVINKA, s. 3 – 4.
66
a spoločného kultúrneho dedičstva. Etnická príbuznosť bola vnímaná prostredníctvom spoločného slovanského pôvodu, niektorí autori však o československých kmeňoch hovoria ako o rano-stredovekej skutočnosti.129 Jazyková príbuznosť bola projektovaná anachronicky tak, akoby bol spoločný československý jazyk uţ v stredoveku ukotvenou realitou a kodifikačné snahy týkajúce sa slovenského jazyka v 19. storočí boli vnímané ako emancipačné a zacielené ako národná obrana proti rozmáhajúcej sa maďarizácii, no súčasne boli chápané aj ako isté odštiepenie Slovákov od československého jadra, čiţe akási prekáţka budovania československej jednoty. Spoločné kultúrne dedičstvo Čechov a Slovákov bolo výrazne pripisované husitskej a evanjelickej tradícii, všetky učebnice zdôrazňovali spoločné kontakty Čechov a Slovákov prostredníctvom týchto reformných hnutí. Vzácne dochádza v učebniciach dejepisu aj k prezentácii alternatívnej kolektívnej identity, ktorá sa nezakladala na národnom či etnickom princípe. V tomto prípade išlo o kolektívnu identitu zaloţenú na príslušnosti k náboţenskej skupine – silným impulzom bola reformácia a prenasledovanie protestantov v minulosti, ktorého prezentácia vyuţívala obraz martýrstva. Celá koncepcia národných dejín v učebniciach dejepisu bola postavená tak, aby vznik Československa v roku 1918 mohol byť prezentovaný ako optimálne a spravodlivé vyvrcholenie dovtedajšieho historického vývoja. Učebnice sa snaţili prezentovať stredoveké politické útvary – Veľkú Moravu a České kráľovstvo – ako kolísky budúcich národných štátov Čechov a Slovákov 129
HLAVINKA, s. 92.
67
a prostredníctvom takejto reprezentácie vytvorili obraz historického práva na existenciu ich spoločného štátu. Národné dejiny boli prezentované ako neustály boj Čechov a Slovákov za slobodu – v českých pomeroch prostredníctvom husitizmu a protestantizmu proti nemeckému, habsburskému a katolíckemu nepriateľovi, v slovenských pomeroch prostredníctvom ľudu voči maďarským pánom. Česi a Slováci sa podľa historického príbehu vyrozprávaného v učebniciach dejepisu v tomto úsilí navzájom podporovali, spájali sa proti cudzím nepriateľom. Československý národ bol prezentovaný ako vyvolený, ako nositeľ morálnych hodnôt, pokrokovo zmýšľajúci, no v dejinách často prenasledovaný, pokorný, veriaci a napokon po mnohých príkoriach vovedený prezidentom Masarykom do zasľúbenej spoločnej vlasti Československej republiky. Obraz susedov prezentovaný v medzivojnových učebniciach dejepisu sa takmer výlučne zameriava na Maďarov a Nemcov. Ostatným susediacim národom ani krajinám sa pozornosť nevenovala. Dokonca ani územiu Podkarpatskej Rusi a jej obyvateľstvu, ktoré patrilo v medzivojnovom období do Československej republiky, sa nevenovala ani jedna učebnica národných dejín okrem Pekařovej. Maďari a Nemci vystupovali v učebniciach zvyčajne ako cudzie rozpínavé nepriateľské sily, zaberajúce územie historicky patriace Čechom a Slovákom, zapríčiňujúce rozpad stredovekých štátov, infiltrujúce sa do existujúcich štruktúr s cieľom podmaniť si a utláčať pôvodné slovanské obyvateľstvo. Negatívny obraz bol vystupňovaný prezentáciou Rakúsko-Uhorska ako ţalára nenemeckých a nemaďarských národov. Tento postup takisto prispel k umocneniu pozitívneho obrazu
68
Československa ako slobodnej krajiny umoţňujúcej spravodlivý a dlho očakávaný demokratický vývoj Čechov a Slovákov.
69
SLOVENSKÉ UČEBNICE DEJEPISU (1939 – 1945) Táto kapitola sa venuje analýze učebníc dejepisu pouţívaných na základných a stredných školách v Slovenskej republike v období rokov 1939 – 1945. Zmenené spoločensko-politické podmienky po roku 1939, vznik samostatného slovenského štátu a nástup novej ideológie, si vyţiadali novú interpretáciu národnej minulosti, prostredníctvom ktorej mala byť existencia samostatnej Slovenskej republiky vnímaná ako vyvrcholenie historického vývoja slovenského národa. Cieľom kapitoly je zodpovedať, ktoré úseky národnej minulosti sa stali reprezentatívnymi pre budovanie novej štátnej identity v rokoch 1939 – 1945 a ako sa interpretácia slovenských národných dejín v tomto období zmenila oproti príbehom prezentovaným v predošlých – medzivojnových učebniciach dejepisu. Podobne ako pri medzivojnových učebniciach sa aj táto kapitola zameriava na príbeh národných dejín do roku 1918 a na prezentáciu vzťahov k obyvateľom susedných štátov ako na jeden z nástrojov formovania kolektívnej identity. Slovenská republika vznikla 14. marca 1939 ako nový štátny útvar, ktorý potreboval nový ideologický rámec. Ten bol zakotvený aj v ústave Slovenskej republiky, ktorá predstavovala rozchod s ideálmi demokracie charakteristickými pre Československú republiku z rokov 1918 – 1939. Dobový proces ideologického kreovania ústavy výstiţne charakterizuje vystúpenie poslanca a predkladateľa novej ústavy Karola Mederlyho v parlamentnej rozprave. Uviedol v nej, ţe práve autoritatívny systém je východiskom zo situácie, keď svoju historickú úlohu dohrali dva systémy,
70
absolutizmus a demokracia, ktoré sa svojím charakterom neosvedčili. Liberalizmus podľa neho síce priniesol politickú slobodu, zaloţenú na demokracii, avšak bez slobody sociálnej. Historický vývoj sa tak podľa Mederlyho zastavil na polceste a ďalšia cesta podľa neho viedla buď k zvrhlému komunizmu, alebo ku konštruktívnemu nacionalizmu v dvoch moţných podobách: k fašizmu alebo k nacionálnemu socializmu. Liberalizmus podľa Mederlyho padol aj pre svoj individualizmus, ktorý zabránil vytvoreniu spoločenského organizmu – národnej pospolitosti, v ktorom by vládol duch sociálnej solidarity. Takémuto kolektivistickému poňatiu spoločnosti, fungujúcemu v bezhraničnej podobe v komunizme, však podľa neho kládol jasné hranice kresťanský svetonázor, ktorý preferoval jednotlivca pred spoločnosťou a rodinu pred štátom.130 Štátotvorná ideológia Slovenskej republiky, ktorej cieľom bolo prezentovať vznik Slovenskej republiky ako optimálne vyvrcholenie historického a politického vývoja, sa teda rozvíjala na základe dvoch výrazných koncepcií, zahrnutých aj v texte ústavy – na kresťanskom svetonázore a na slovenskom nacionalizme. „Slovenský štát zdruţuje podľa prirodzeného práva všetky mravné a hospodárske sily národa v kresťanskú a národnú pospolitosť, ... aby ako vykonávateľ sociálnej Bliţšie k tomu pozri PODOLEC, Ondrej. K niektorým prvkom prvej slovenskej ústavy a ich reálnej aplikácii v politickom ţivote štátu. In LACKO, Martin (ed.). Slovenská republika 1939 – 1945 očami mladých historikov I. Zborník príspevkov z prvého sympózia Katedry histórie Filozofickej fakulty UCM Trnava v Modrovej 19. – 20. apríla 2002. Trnava : Katedra histórie Filozofickej fakulty Univerzity sv. Cyrila a Metoda Trnava, 2002, s. 9 – 30. Taktieţ MEDERLY, Karol. Ústava slovenskej republiky a jej zásadné smernice. Bratislava : Štátne nakladateľstvo, 1939. 130
71
spravodlivosti a stráţca všeobecného dobra v súladnej jednotnosti dosiahol mravným a politickým vývojom najvyšší stupeň blaha spoločnosti i jednotlivcov.“131 V kontexte vývinu slovenskej historiografie počas druhej svetovej vojny Nové spoločenské a politické potreby doby si vyţiadali nové interpretácie dejín. Po roku 1938 sa tematický záber slovenskej historiografie zúţil a zároveň sa zameral na hlbšie štúdium národných dejín. V súvislosti s odchodom českých vedcov sa niektorým slovenským historikom začali ponúkať nové moţnosti pôsobenia. Historická veda sa rozvíjala na Slovenskej univerzite, ktorá vznikla pretvorením Univerzity Komenského, prostredníctvom Slovenskej učenej spoločnosti, vytvorenej po rozpustení Učenej spoločnosti Šafárikovej, na Slovenskej akadémii vied a umení, ktorá vznikla v roku 1942, na Katolíckej akadémii zaloţenej v roku 1940 a dôleţitú úlohu zohrávala aj Matica slovenská. Väčšina slovenských historikov pokračovala v predchádzajúcom bádateľskom programe, napríklad Daniel Rapant v širokom zábere vo výskume slovenských dejín. Dobové politické udalosti sa podpísali aj pod uprednostňovanie určitých tém výskumu. Príkladom takto motivovaného výskumu je práca Branislava Varsika Národnostná hranica slovensko-maďarská v ostatných dvoch storočiach, v ktorej sa autor snaţil dokázať súvislé etnické slovenské 131
Preambula Ústavy SR z roku 1939, s. 7.
72
osídlenie presahujúce ďaleko na územie Maďarska, za vtedajšiu slovensko-maďarskú štátnu hranicu. Táto práca bola odpoveďou slovenskej historiografie na dobové udalosti a zmeny hraníc v prospech Maďarska, ktoré nasledovali po Viedenskej arbitráţi, ale takisto na dobovú maďarskú historiografiu, ktorá sa otázkou etnických hraníc zaoberala počas celého medzivojnového obdobia. Oproti predchádzajúcemu obdobiu nastalo počas druhej svetovej vojny na Slovensku významné posilnenie historiografie zaoberajúcej sa cirkevnými dejinami. Medzi historikov venujúcich sa spomenutej tematike patrili Ján Ďurovič (Ţivotopis Juraja Tranovského), Vendelín Jankovič (Dejiny jezuitov v Banskej Štiavnici, Historicky o našich konfesiách), Štefan Faith (Slovenskí katolícki kazatelia 18. storočia – stať uverejnená v Catholica Slovaca), Ján Michal Oberuč (Črty z dejín evanjelickej a. v. cirkvi na Slovensku v prvej polovici 19. storočia), Vojtech Bucko (Reformné hnutie v arcibiskupstve ostrihomskom do roku 1564), Jozef Kútnik-Šmálov (venoval sa problematike kristianizácie), či František Hrušovský (Svetlo z Nitry, 1944 – článok publikovaný v Kultúre).132 Tento významný nárast produkcie cirkevnej historiografie sa odrazil aj v dejepisnom vyučovaní, kde sa cirkevným dejinám, na rozdiel od medzivojnového obdobia, začala venovať nebývalá pozornosť. Napokon je potrebné na tomto mieste sa pozastaviť pri historikovi Františkovi Hrušovskom, ktorý sa stal hlavným autorom učebníc dejepisu počas existencie Bliţšie o slovenskej historiografii počas druhej svetovej vojny pozri OTČENÁŠ, Michal. Slovenská historiografia v rokoch 1918 – 1945. Prešov : Metodické centrum, 1994, str. 34 – 44. 132
73
slovenského štátu. Dejiny študoval na Univerzite Karlovej v Prahe, na Jagelonskej univerzite v Krakove a na Univerzite Komenského v Bratislave. Z postu stredoškolského profesora postúpil na miesto riaditeľa gymnázia v Kláštore pod Znievom, v roku 1944 bol vymenovaný za profesora na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Pôsobil v Matici slovenskej, v Muzeálnej slovenskej spoločnosti, v Slovenskej lige a v Spolku sv. Vojtecha. Počas druhej svetovej vojny bol aktívny aj politicky – ako poslanec Snemu Slovenskej republiky. Známy je však predovšetkým ako autor diela Slovenské dejiny, ktoré je pokladané za prvú ucelenú syntézu slovenských dejín. Prvé vydanie vyšlo v Matici slovenskej v roku 1939. Dielo sa stalo vo svojej dobe veľmi populárnym, čoho dôkazom boli nielen jeho recenzie písané v mimoriadne pozitívnom duchu133, ale aj jeho šesť vydaní v priebehu dvoch rokov 1939 – 1940.134 Spomenutá práca sa „Je preto významnou udalosťou, a to nielen pre historiografiu, ale i pre celý náš národný ţivot, ţe dnes uţ máme solídne a pomerne veľké dielo o slovenských dejinách od dr. Františka Hrušovského. Jeho význam zvyšuje i fakt, ţe je to fakticky prvé sústavné dielo o dejinách Slovákov, ktoré i popri svojom didaktickom a popularizačnom zameraní je spracované na vedeckom základe.“ Z recenzie J. Mešťančíka František Hrušovský: Slovenské dejiny publikovanej v Slovenských pohľadoch, 1939, roč. 55, s. 635. In OTČENÁŠ, Michal, Slovenská historiografia, s. 36. 134 HRUŠOVSKÝ, František. Slovenské dejiny. 1. vyd. Turčiansky Sv. Martin : Matica slovenská, 1939, 448 s.; HRUŠOVSKÝ, František. Slovenské dejiny. 2. vyd. Turčiansky Sv. Martin : Matica slovenská, 1939, 448 s.; HRUŠOVSKÝ, František. Slovenské dejiny. 3. vyd. Turčiansky Sv. Martin : Matica slovenská, 1939, 448 s.; HRUŠOVSKÝ, František. Slovenské dejiny. 4. vyd. Turčiansky Sv. Martin : Matica slovenská, 1940, 451 s.; HRUŠOVSKÝ, František. Slovenské dejiny. 5. vyd. Turčiansky Sv. Martin : Matica slovenská, 1940, 451 s.; HRUŠOVSKÝ, František. Slovenské dejiny. 6. vyd. Turčiansky Sv. Martin : Matica slovenská, 1940, 133
74
stala počas druhej svetovej vojny základom vyučovania slovenských dejín na slovenských základných a stredných školách. V súčasnosti je dielo Františka Hrušovského chápané veľmi rozporuplne. Jeho kritici ho vnímajú najmä ako predstaviteľa ľudáckeho reţimu, jeho práci je pripisovaný spiatočnícky charakter, akoby bola krokom späť od pozitivizmu rapantovského typu smerom k nacionalistickému romantizmu prvej polovice 19. storočia, a sú mu vyčítané čechofóbne a maďarofóbne konštrukcie. 135 Iní historici vnímajú Hrušovského dielo Slovenské dejiny v dobových intenciách ako prácu spájajúcu kriticizmus českej historickej školy a slovenský obrodenecký či patriotický nacionalizmus.136 Nasledujúce riadky sú venované analýze prezentácie národných dejín v diele Slovenské dejiny do roku 1918. Na tomto mieste je však potrebné zdôrazniť, ţe práve 451 s.; Bliţšie pozri BÔBOVÁ, Mária. PhDr. František Hrušovský: obraz rokov 1944 – 1945. In ŠMIGEĽ, Michal – MIČKO, Peter – SYRNÝ, Marek (eds.). Slovenská republika 1939 – 1945 očami mladých historikov V. Brno : Ústav vedy a výskumu, Banská Bystrica : Univerzita Mateja Bela, 2006, s. 330 – 336. 135 KOVÁČ, Dušan. Dejiny Slovenska. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 1998, s. 9 – 10. V podobnom duchu sa nesie hodnotenie Yeshayahu Jelinka. Bliţšie pozri FINDOR, Andrej. Reprezentácie začiatkov „národných dejín“ v slovenských učebniciach dejepisu v 20. storočí. Nepublikovaná dizertačná práca. Bratislava : Univerzita Komenského, 2009, s. 94. 136 KUČERA, Matúš. Slovenské dejiny I. Od príchodu Slovanov do roku 1526. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2008, s. 24, v podobnom duchu sa nesú hodnotenia Anny Magdolenovej (MAGDOLENOVÁ, Anna. Národná a štátna idea v diele Františka Hrušovského. In Historický časopis, 1993, roč. 41, č. 5-6, s. 684 – 692.)
75
prezentácia národných dejín v období rokov 1918 – 1939 je v Hrušovského diele najviac poplatná dobovej politickej situácii a je najviac ovplyvnená oficiálnou ideológiou slovenského štátu.137 V kontexte zmien v slovenskom školstve v období počas druhej svetovej vojny Počas druhej svetovej vojny nastali v školskom systéme na Slovensku dve výrazné zmeny, ktoré boli odrazom nových spoločensko-politických pomerov. Išlo o poslovenčenie školstva a zvýšenie miery jeho prepojenia s cirkvou. Poslovenčenie školstva sa udialo na viacerých úrovniach. Jednou z nich bol odsun českých pedagógov, ktorí vyučovali na všetkých stupňoch slovenských škôl počas medzivojnového obdobia.138 V nových pomeroch sa prestali pouţívať učebnice prekladané z češtiny, ktoré boli v predchádzajúcom období významnou súčasťou vyučovacieho procesu na Slovensku. Začali sa vo veľkej miere publikovať Toto obdobie však nie je predmetom môjho výskumu, lebo by mu chýbal komparatívny rozmer – nebolo by moţné porovnať Hrušovského naratív týkajúci sa tohto obdobia národných dejín s medzivojnovými učebnicami dejepisu, v ktorých tento príbeh ešte nebol prezentovaný. 138 V roku 1938 bolo na území Slovenska z celkového počtu stredoškolských profesorov 345 Slovákov a 523 Čechov. Koncom školského roku 1942 – 1943 bolo 700 Slovákov a 26 Čechov. Bliţšie pozri: BOBÁK, Ján. Slovenská republika 1939 – 1945. Martin : Matica slovenská, 2000, s. 145. 137
76
nové učebnice od slovenských autorov. Významnú úlohu pri tom zohral Spolok profesorov Slovákov (SPS). Jeho členská základňa výrazným spôsobom participovala na tvorbe učebníc, ktorých bolo v období Slovenskej republiky 1939 – 1945 vydaných viac ako 150 titulov (najmä pre slovenské gymnáziá a učiteľské akadémie). Najdôleţitejšou úlohou Spolku profesorov Slovákov bolo vydávať učebnice slovenského jazyka, vlastivedy a „takých predmetov, pri ktorých slovenské stanovisko moţno najvýraznejšie uplatňovať.“139 Učebnice dejepisu, ktorý patril medzi povinné predmety na základných aj stredných školách, vydávala Matica slovenská. Prepojenie školstva s cirkvou dokumentuje nárast takých škôl počas obdobia druhej svetovej vojny, ktorých zriaďovateľom bola cirkev. 140 Náboţensko-výchovný rozmer vyučovania mal svoje miesto aj formálne zakotvené v charakteristike poslania školy: „Úlohou strednej školy je na podklade náboţenskom vychovávať ţiaka za mravného a verného občana Slovenského štátu, dať mu v duchu slovenskej národnej kultúry vyššie všeobecné vzdelanie a pripraviť ho pre štúdium na univerzite, alebo inej vysokej škole.“141 Zakotvené bolo aj v charakteristike maturitnej skúšky, ktorej cieľom malo byť „ukázať, či ţiaci splnili predpísané poţiadavky pri výchove národnej, štátovýchovnej, mravnonáboţenskej, rozumovej, citovej, a spoločenskej.“142 NEUPAUER, František. Školská politika v období Slovenskej republiky 1939-1945. In ŠMIGEĽ, Michal – MIČKO, Peter (eds.). Slovenská republika 1939 – 1945 očami mladých historikov IV. Banská Bystrica : Katedra histórie FHV UMB – Ústav vedy a výskumu, 2005, s. 74 – 88. 140 NEUPAUER, Školská politika, s. 77. 141 NEUPAUER, Školská politika, s. 76. 142 NEUPAUER, Školská politika, s. 77. 139
77
Výchovu a vzdelávanie v duchu národnej jednoty a kresťanskej tradície malo podporiť aj nariadenie týkajúce sa učiteľov, ktoré im prikazovalo „zúčastňovať sa činne v národných a náboţenských spolkoch“.143 Analýza učebníc dejepisu používaných na slovenských základných a stredných školách v Slovenskej republike počas druhej svetovej vojny Nasledujúca stať hľadá odpoveď na otázku, akým spôsobom vytvárali učebnice dejepisu pouţívané v Slovenskej republike v rokoch 1939 – 1945 kolektívnu identitu. V tomto období dochádza po prvýkrát k interpretácii národných dejín z pozície samostatného slovenského štátu. Táto interpretácia odmietla československý príbeh dejín, ktorý bol v medzivojnovom období hlavným naratívom prezentovaným v učebniciach dejepisu pouţívaných na Slovensku. Kapitola sa sústreďuje na tie historické procesy a momenty, ktoré boli počas druhej svetovej vojny prezentované v učebniciach ako významné udalosti národných dejín do roku 1918. Takisto sa pokúša odpovedať na otázku, akým spôsobom reflektovali predmetné učebnice dejepisu dobové ideologické špecifiká – kresťanský svetonázor a slovenský nacionalizmus – a ako sa tieto koncepty uplatnili pri prezentácii vzťahov k susedným národom. Zákon č. 244/1941 Sl., § 32. Bliţšie pozri NEUPAUER, Školská politika, s. 84. 143
78
Hlavným autorom učebníc pouţívaných na hodinách dejepisu počas druhej svetovej vojny bol František Hrušovský. Tieto učebnice sa zakladali na jeho diele Slovenské dejiny.144 Definícia slovenských v učebniciach dejepisu
národných
dejín
Koncepcia národných dejín u Františka Hrušovského sa zakladá na etnickom a teritoriálnom etnickom princípe. V prvom rade sú teda slovenské dejiny dejinami Slovákov ţijúcich na území vtedajšej Slovenskej republiky. Autor explicitne vyjadruje historické právo Slovákov na vlastný štát na území, ktoré dlhodobo obývajú: „Slovenské dejiny sú predovšetkým dejiny slovenského národa, ktorý na území Slovenskej krajiny zaloţil svoju trvalú vlasť. Všetky národy, ktoré obývaly Slovensko pred príchodom Slovákov, opustily toto územie, sťahovaly sa ďalej, len Slováci osadili a trvale obývajú túto krajinu vyše tisíc rokov. Pretoţe Slováci ţili na tomto území nepretrţite dlhé storočia, majú na HRUŠOVSKÝ, František. Slovenské dejiny. Martin : Matica slovenská, 1939. K spomínaným učebniciam patrili: HRUŠOVSKÝ, František. Dunaj. Diel I. Dejepis pre šiesty postupný ročník slovenských ľudových škôl. Trnava : Spolok sv. Vojtecha, 1939; HRUŠOVSKÝ, František. Dunaj. Dejepis pre 7. ročník slovenských ľudových škôl. Trnava : Spolok sv. Vojtecha, 1940; HRUŠOVSKÝ, František. Dunaj. Dejepis pre 8. ročník slovenských ľudových škôl. Trnava : Spolok sv. Vojtecha, 1940; HRUŠOVSKÝ, František. Slovenské dejiny. Učebnica pre IV. triedu slovenských stredných škôl. Turčiansky Sv. Martin : Matica slovenská, 1940; HRUŠOVSKÝ, František. Dunaj. Dejepis pre 7. ročník slovenských ľudových škôl. 2. vydanie, Trnava : Spolok sv. Vojtecha, 1942. 144
79
túto krajinu historické právo. Všetko, čo slovenský ľud vo svojej vlasti preţil, skúsil, pretrpel a utvoril, je obsahom slovenských dejín.“ 145 Slovenské dejiny vníma Hrušovský aj ako dejiny Slovákov ţijúcich za hranicami slovenského štátu: „Ale slovenský ľud uţ oddávna musel opúšťať svoju rodnú zem a hľadať si novú vlasť v cudzom svete. Tak ako týchto Slovákov, roztratených po celom svete, ktorí tvoria celú tretinu nášho národa, pokladáme za príslušníkov slovenského národa, tak všetko, čo preţili za hranicami Slovenskej krajiny, čo vykonali svojou prácou pre seba alebo i pre cudzie národy, zahrnujeme do slovenských dejín.“146 Zároveň sú slovenskými dejinami aj dejiny neslovenských národov ţijúcich v minulosti na území, ktoré sa neskôr stalo Slovenskou republikou: „Popri Slovákoch osadzovali sa na Slovensku i príslušníci iných národov, ktorí na tomto území vedľa Slovákov ţili, pracovali a budovali. I všetko, čo títo cudzí prisťahovalci na Slovensku vykonali, pokladáme za časť slovenských dejín.“147 Chronologicky situuje autor začiatok slovenských národných dejín do predveľkomoravského obdobia: „Zo spoľahlivého prameňa sa dozvedáme, ţe okolo roku 830 panoval na Slovensku knieţa Pribina, ktorý sídlil v Nitre. Takto zjavujú sa v slovenských dejinách dve vzácne mená: meno prvého slovenského vladára, ktorého pozná história, a meno prvého slovenského hradu, ktorý sa stal kolískou slovenských národných dejín. Pretoţe s týmito menami začínajú sa slovenské národné dejiny, sú mená Pribina a Nitra kaţdému slovenskému srdcu také drahé.“148 HRUŠOVSKÝ, Slovenské dejiny, s. 12. HRUŠOVSKÝ, Slovenské dejiny, s. 12. 147 HRUŠOVSKÝ, Slovenské dejiny, s. 12. 148 HRUŠOVSKÝ, Slovenské dejiny, s. 32. 145 146
80
Rozhodnutie, ako pouţívať termíny „Slováci“ a „Slovieni“ pre označenie etnických skupín obyvateľstva v ranom stredoveku, vysvetľuje autor v texte takto: „Pretoţe na sever od Dunaja sídlili Slováci a od Dunaja na juh Slovinci, ríša Samova rozprestierala sa na území týchto slovanských národov, ktoré sa vtedy volaly spoločným menom Slovieni.“149 Podobne autor zdôvodňuje, prečo pouţíva pomenovanie Slováci pre obyvateľstvo ţijúce na území Veľkej Moravy: „Slovanské kmene, ktoré sa osadily na severnom brehu stredného Dunaja, nazývajú sa v západných latinských prameňoch Moravanmi, pretoţe krajina, ktorú obývaly, rozprestierala sa na obidvoch stranách rieky Moravy. Vo východných slovanských prameňoch označujú sa títo Slovania menom Slovieni. Názov Sloven je iba starší tvar názvu Slovák, ktorý sa začína vyskytovať aţ v 15. storočí. Všetko, čo sa v prameňoch hovorí o Moravanoch, vzťahuje sa na Slovákov, ktorí uţ v prvej polovici 9. storočia zjavujú sa v historických prameňoch ako obyvatelia Slovenskej krajiny.“150 Kresťanstvo a cirkev ako hybné sily slovenského národného vývoja Na rozdiel od medzivojnových učebníc dejepisu, v Hrušovského Slovenských dejinách je veľký priestor venovaný kresťanstvu a cirkevným dejinám. Prijatie kresťanstva a vznik cirkevnej inštitúcie povaţuje autor za najvýznamnejšie historické momenty viaţuce sa k dejinám Veľkej Moravy, 149 150
HRUŠOVSKÝ, Slovenské dejiny, s. 30. HRUŠOVSKÝ, Slovenské dejiny, s. 32.
81
ktoré predstavujú zlatý vek Slovákov: „Pribinov kostol v Nitre je prvý kresťanský kostol na území západných Slovanov. Pokým iné slovanské národy vo východnej polovici Europy ţily ešte ďaleko od západoeuropskej kresťanskej kultúry a blúdily v tme pohanstva, slovenský národ vstupuje medzi kresťanské čiţe kultúrne národy.“ 151 A je to práve prijatie kresťanstva, ktoré dáva Hrušovskému moţnosť charakterizovať Slovákov ako výnimočnú a kultúrne nadradenú skupinu aj napriek strate štátnej samostatnosti v 10. storočí: „Začiatkom 10. storočia, keď slovenský národ stratil svoju politickú samostatnosť, Slovensko malo za sebou uţ sto rokov trvajúci kultúrny vývin, ktorý začal za vlády knieţaťa Pribinu. Kresťanská kultúra, ktorá prenikla k nám z bavorského Pasova, Rezna a Soľnohradu a ktorá sa stretla na území našej vlasti s kresťanskou kultúrou Carihradu, zapustila na Slovensku také korene, ţe od nás šírila sa i k susedným slovanským i neslovanským národom. A táto kresťanská vzdelanosť preţila i pád Veľkej Moravy, stala sa trvalým majetkom slovenského národa a dala Slovákom kultúrnu a mravnú prevahu nad východnými dobyvateľmi. Týmto dedičstvom zaradil sa náš národ pevne a na večné časy medzi kultúrne národy Europy ... Na území, ktoré kedysi patrilo pod vládu kráľa Svätopluka, vznikly v 10. storočí dva štáty: na západe štát český a na východe štát uhorský. Pravda, obidva tieto štáty sa vyvinovaly postupne a obidva môţeme pokladať za dedičov Veľkej Moravy.“152
151 152
HRUŠOVSKÝ, Slovenské dejiny, s. 33. HRUŠOVSKÝ, Slovenské dejiny, s. 58 – 59.
82
Strata politickej samostatnosti je v Hrušovského príbehu dejín kompenzovaná koncepciou kultúrnej nadradenosti a koncepciou neprerušenej kultúrnej prevahy Slovanov, ktorú autor vidí najmä v kontinuite kresťanstva pretrvávajúceho po rozpade Veľkomoravskej ríše: „Je pravdepodobné, ţe i nástupca sv. Metoda Gorazd zdrţiaval sa v Čechách, aby tam pokračoval v práci, ktorú nemohol vykonávať na Slovensku. Takto sa stal mladý český štát dedičom územia a kresťanskej vzdelanosti Veľkej Moravy... Ale takýmto dedičom Svätoplukovho kráľovstva a kresťanskej vzdelanosti veľkomoravskej stal sa čiastočne i uhorský štát, ktorý v druhej polovici 10. storočia pomaly vznikal na území, kde kedysi panoval knieţa Pribina a Koceľ (v Zadunajsku) a kráľ Svätopluk (na území Slovenska). Nový štát zdedil nielen krajiny, v ktorých niekedy vládli slovenskí panovníci, ale i kultúru, ktorá rástla v týchto krajinách za vlády slovenských panovníkov.“153 Kresťanstvo teda tvorí u Hrušovského jeden z najpodstatnejších znakov a civilizačných výdobytkov prvého stredovekého štátneho útvaru slovenského národa – Veľkomoravskej ríše. Je to takisto kresťanstvo, ktoré je leitmotívom reprezentácie národnej histórie v období po zániku Veľkej Moravy. Na rozdiel od medzivojnových učebníc dejepisu, Hrušovského Slovenské dejiny venujú značný priestor naratívom o sv. Gorazdovi a Benediktovi, kriţiackym výpravám, veľký význam je pripisovaný kláštorom a stredovekej cirkvi. 153
HRUŠOVSKÝ, Slovenské dejiny, s. 60 – 61.
83
Je však potrebné podotknúť, ţe kresťanstvo a cirkevné dejiny Hrušovský vníma pozitívne, len pokiaľ ide o katolicizmus. Interpretácia husitizmu, ktorý bol v medzivojnových učebniciach dejepisu významným nástrojom budovania národnej identity, získava počas druhej svetovej vojny v slovenských učebniciach dejepisu novú podobu. Pokiaľ v medzivojnovom období boli husiti symbolom československej demokratickej tradície, v Hrušovského ponímaní sú nemorálnymi rozvracačmi kresťanskej jednoty. Husitské hnutie je celkovo vnímané ako negatívny jav v dejinách a autor popiera existenciu husitskej tradície na Slovensku: „Po roku 1415, keď Jána Husa odsúdili na cirkevnom sneme v Kostnici ako kacíra a potom ako hlásateľa nebezpečných náuk upálili, v Čechách sa rozpútaly nebezpečné búrky, v ktorých zahynula nielen veľká časť kňazov, ale i mnoho kláštorov ľahlo popolom, hospodársky rozvoj krajiny utrpel veľké škody a kultúrny ţivot bol ohroţený. Kráľ Ţigmund s pomocou kriţiakov chcel zlomiť odpor husitov a priviesť český národ k jednote s cirkvou... husitské vojská z túţby po hojnej koristi a z túţby po pomste niekoľko krát vtrhly do Uhorska a narobily Slovensku nesmierne škody. Od vpádu divých Tatárov nepreţilo územie Slovenska také pohromy na majetkoch i ţivotoch ako počas vpádu týchto husitských „boţích bojovníkov“, ktorí od roku 1421 často napádali Slovensko, aby sa takto pomstili na nenávidenom Ţigmundovi... Takéto husitské výpravy sa opakovaly aţ do roku 1434, keď sa vojenská sila husitov vyčerpala v bratovraţednom boji... niet nijakých spoľahlivých správ, ţe by sa Husovo učenie bolo ujalo a rozšírilo medzi Slovákmi.
84
Boj proti husitským náukám viedol na Slovensku rád františkánov. I keď niektorí slovenskí zemania podporovali husitov, nerobili to z náklonnosti k novému učeniu, ale skôr z takej istej ziskuchtivosti, aká bola príčinou husitských vpádov na Slovensko. Všetky tradície o tom, ţe v niektorých krajoch Slovenska husitstvo zapustilo korene, ţe husiti budovali na Slovensku kostoly a ţe husitstvo sa zachovalo na Slovensku aţ do časov reformácie, nemajú nijakého pevného podkladu.“154 Rovnako aj pri interpretácii reformácie v národných dejinách sa u Hrušovského objavujú naratívy odlišné od medzivojnových učebných textov. O Lutherovej reformácii v Nemecku sa vyjadruje vcelku neutrálne. Pri hodnotení stretu reformácie a protireformácie (katolíckej reformácie) na území Slovenska vytvára autor idylický obraz, oba prúdy povaţuje za akési obrodné hnutia, dôraz kladie na intelektuálnu prevahu katolíckeho prúdu: „Boj medzi obidvoma reformačnými prúdmi (reformáciou a katolíckou reformáciou) na Slovensku viedol sa zbraňami ducha: kazateľskou činnosťou, výchovou mládeţe a knihou. V tomto duchovnom zápolení, vedenom na obidvoch stranách rovnakými prostriedkami, katolícka cirkev, uskutočňujúca usnesenia tridentského snemu, získavala stále väčšie úspechy a blíţila sa i na Slovensku k svojmu konečnému víťazstvu.“155 Vcelku negatívny postoj však autor zaujíma pri hodnotení úlohy evanjelikov v národnom obrodení. Povaţuje ich za akýsi retardačný jav, za prekáţku pri
154 155
HRUŠOVSKÝ, Slovenské dejiny, s. 133 - 136. HRUŠOVSKÝ, Slovenské dejiny, s. 185.
85
budovaní slovenskej národnej identity, poukazujúc najmä na jazykový rozkol: „Zdravý vývin slovenského národného ţivota podlamovala nejednotnosť Slovákov, rozdelených na dva tábory nielen náboţenským vyznaním, ale i dvojakou spisovnou rečou. Slovenskí katolíci pri potrebe samostatného spisovného jazyka zdôrazňovali i potrebu samobytného slovenského národného a kultúrneho ţivota. Slovenskí evanjelici, vychovaní v československých kultúrnych tradíciách, hlásali potrebu spoločného spisovného jazyka a kultúrnych sväzkov s Čechmi a pod vplyvom vzrastajúcej maďarizácie videli v slovenskej jazykovej samostatnosti nové nebezpečenstvo pre Slovákov. Medzi obidvoma tábormi vznikali spory, ktoré prehlbovaly uţ jestvujúcu priepasť a znemoţňovaly vytvorenie pevnej národnej jednoty slovenskej.“156 „Uzákonenie stredoslovenského nárečia ako spisovnej reči slovenskej a ţivý kultúrny a národný ruch, ktorý po tomto kroku nasledoval, bol dôkazom, ţe slovenský národ dostal sa na správnu cestu svojho národného vývinu a ďalší vývin toto rozhodnutie potvrdil. Pravda, proti strednej slovenčine začaly sa ozývať i nepriateľské hlasy. Takéto hlasy ozývaly sa jednak z tábora tých, ktorí v svojej malodušnosti a z obavy pred maďarizáciou boli za spoločný spisovný jazyk s Čechmi, jednak z tábora tých, ktorí ako odrodilci chceli práve s pomocou češtiny urýchliť pomaďarčenie Slovákov. Slováci odráţali tieto útoky, lebo boli presvedčení, ţe „Cesta nazpäť nemoţná, napred sa ísť musí“ a ţe len táto cesta samostatného 156
HRUŠOVSKÝ, Slovenské dejiny, s. 250.
86
slovenského vývinu zabezpečí slovenskému národu všetky podmienky bytia.“157 Vzťah medzi stredovekým a novodobým národom a štátom Učebnice národných dejín pouţívané na slovenských základných a stredných školách počas druhej svetovej vojny prezentujú vznik Slovenskej republiky ako naplnenie historického práva Slovákov na svoju odvekú domovinu. V Hrušovského interpretácii je Slovenská republika vnímaná ako pokračovateľka veľkomoravskej štátnej tradície: „Slovensko smelým krokom vstúpilo do nového ţivota, aby s vierou a odvahou budovalo svoju štátnu samostatnosť, ktorú stratilo pred viac ako tisícročím. Slovenský národ uvedomil si túto súvislosť medzi ďalekou minulosťou a súčasnosťou a chápal svoju prítomnosť ako obnovenie svojho prvého nezávislého štátu.“158 Pokiaľ sa učebnice dejepisu publikované v medzivojnovom Československu snaţili prezentovať Veľkú Moravu ako prvý spoločný štát Čechov a Slovákov, počas obdobia druhej svetovej vojny bola Veľká Morava prezentovaná ako prvý samostatný štát Slovákov, do ktorého síce v určitom období patrili aj Česi, ale len ako podmanený kmeň. Na rozdiel od naratívov predkladaných v medzivojnových učebniciach dejepisu, ktoré zánik Veľkej Moravy prezentovali doslovne i figuratívne ako výsledok 157 158
HRUŠOVSKÝ, Slovenské dejiny, s. 257 – 258. HRUŠOVSKÝ, Slovenské dejiny, s. 434.
87
nejednotnosti veľkomoravských Slovanov a následného podmanenia si Slovanov Maďarmi, Hrušovského výklad dejín popiera takéto vysvetlenie a buduje národne emancipovanejší obraz tejto historickej skutočnosti: „Slováci nestratili svoju politickú slobodu preto, ţe by neboli vedeli bojovať za svoju vlasť, ani nie preto, ţe by neboli chápali význam vlastného štátu so slovenským panovníkom na čele. Slovenská krajina nestratila svoju samostatnosť pre nesvornosť Svätoplukových synov, ani nie pre nedostatok bojovnej odhodlanosti našich predkov a pre neschopnosť slovenských panovníkov, ale len preto, ţe slovenský národ, ktorý viedol v 9. storočí ustavičné vojny za slobodu svojej krajiny a mal vţdy múdrych i mocných vladárov, bol po týchto krvavých bojoch na začiatku 10. storočia vyčerpaný a slabší ako jeho susedia.“159 Avšak aj napriek strate štátnosti autor nachádza spôsob, ako ukotviť historické právo Slovákov na vlastné územie a vlastnú politickú organizáciu. Toto historické právo je prezentované prostredníctvom viacerých koncepcií. Zdôrazňuje sa starobylosť Slovákov, v učebniciach dejepisu sú povaţovaní za najstaršie etnikum nepretrţite obývajúce územie, ktoré sa v roku 1939 stáva Slovenskou republikou. V Hrušovského interpretácii dejín je vysoko vyzdvihovaná kontinuita národného ţivlu v období po zániku Veľkej Moravy. V medzivojnových učebniciach dejepisu bolo toto obdobie prezentované vo vzťahu k politickým dejinám zvyčajne ako začiatok „tisícročnej poroby Slovákov“. Počas druhej svetovej vojny tento martýrsky obraz ustupuje sebavedomejšiemu naratívu zameriavajúcemu sa na kultúrne a sociálne dejiny, vďaka ktorým sa Hrušovskému podarilo zbaviť sa komplexu z nedostatku vysokých politických elít 159
HRUŠOVSKÝ, Slovenské dejiny, s. 56.
88
v slovenskej národnej minulosti. „Slovenský národ len na začiatku svojich dejín mal svoj slobodný, samostatný štát a svojich vlastných vladárov. Dlhé storočia preţil náš národ v cudzom štáte, pod vládou neslovenských panovníkov. Slovenské dejiny teda nie sú dejinami vladárskych rodov, ani dejinami slávnych veľmoţov, víťazných vojen a ťaţkých poráţok. Slovenské dejiny, to sú dejiny slovenského ľudu a jeho tisícročného ţivota v Slovenskej krajine. Slovenský národ za dlhé storočia nemal svojho štátu, nemal svojich panovníkov, ba často ani slobody ani práv, ale slovenský národ tu ţil a preţil všetky pohromy, ktoré našu vlasť často stíhaly, a i pri všetkých ťaţkostiach, zachoval si svoju slovenskú reč, svoju slovenskú povahu, utvoril svojráznu slovenskú kultúru a nikdy sa nezriekol svojich práv na slobodný ţivot v Slovenskej krajine.“160 Slováci sú opisovaní ako kultúrne najvyspelejší národ spomedzi všetkých stredovekých etník obývajúcich územie Uhorského kráľovstva: „Do nového štátu, ktorý takmer na celé tisícročie stal sa domovom nášho národa, priniesli si Slováci všetko, čo zdedili z čias svojej štátnej samostatnosti. Predovšetkým svojou kresťanskou kultúrou prevyšovali všetky ostatné národy, ktoré obývaly územie vznikajúceho Uhorska. A ako uţ neraz v dejinách, i v tomto prípade sa ukázalo, ţe kultúra národa je viac ako jeho početná sila a vojenská moc.“161 Slováci sú súčasne prezentovaní ako najsilnejší etnický ţivel, ktorému sa podarilo asimilovať cudzie vplyvy: „Hoci sa na Slovensko za celé storočia sťahovaly prúdy rozličného obyvateľstva, slovenskosť Slovenska sa nikdy neporušila natoľko, aby Slováci stratili svoju početnú prevahu a tým aj právo vlastníctva na svoju domovinu. Je dôkazom veľkej ţivotnej sily slovenského národa, ţe Slováci vedeli 160 161
HRUŠOVSKÝ, Slovenské dejiny, s. 12 – 13. HRUŠOVSKÝ, Slovenské dejiny, s. 64.
89
postupne a bez všetkých násilností asimilovať všetky cudzie ţivly, ktoré sa na tomto priestore osadzovaly.“162 Národný charakter Etnocentrický prístup v učebniciach dejepisu pouţívaných na slovenských školách počas druhej svetovej vojny sa snaţil o vykreslenie Slovákov ako jedinečného národa. Tento prístup však nebol ničím novým, snaha zdôrazňovať výnimočnosť štátotvorného národa bola prítomná aj v československých učebniciach publikovaných pred rokom 1939. Medzivojnové učebnice však čerpali inšpiráciu pri vytváraní obrazu národného charakteru najmä v českých dejinách, najčastejšie v pokrokovom morálnom a intelektuálnom odkaze husitského hnutia. Tieto charakteristiky boli potom aplikované aj na Slovákov v rámci koncepcie československého národa nasmerovanej anachronicky do minulosti. V ojedinelých prípadoch venovali československé medzivojnové učebnice priestor aj Slovákom ako samostatnému národu. V takých prípadoch bola prezentácia Slovákov postavená na bukolickom obraze mierumilovného vidieckeho prírodného ľudu pod patronátom Čechov, ktorí boli reprezentovaní ako ich vyspelejší, pokrokovejší, urbánny a svetský starší brat. Počas existencie slovenského štátu sa pozornosť sústredila výlučne na slovenský národ. Naratívy o národnej minulosti však prebrali bukolický obraz slovenského národa 162
HRUŠOVSKÝ, Slovenské dejiny, s. 218.
90
z medzivojnového obdobia: „Slovenský národný ţivot vyrastal z tých základov, ktoré korenily v slovenskom ľude. Slovenský ľud za dlhé storočie nestratil svoju slovenskú reč, zachoval svoju slovenskú povahu a z bohatstva svojho ducha vytvoril bohatú a svojráznu ľudovú kultúru slovenskú, uloţenú v ľudových povestiach, piesňach, porekadlách, zvykoch, krojoch, rezbách, maľbách a iných prejavoch duchovnej a hmotnej kultúry. Slovenskí študenti, ktorí sa vzdelávali na nemeckých univerzitách, prinášali si domov nové náhľady, ktoré im umoţnily chápať a ceniť slovenskú ľudovú kultúru ako svojrázne prejavy osobitného národného ducha slovenského.“163 Kompenzáciou neexistencie kontinuity štátnosti bolo zdôrazňovanie heroického charakteru národa, ktorý bol prezentovaný ako významný v celoeurópskom kontexte. Hrušovský sa inšpiroval klasickými naratívmi juţných Slovanov a vykresľuje Slovákov ako obrancov kresťanstva v čase osmanskej expanzie: „Severná hranica tureckého panstva v Uhorsku zasahovala do juţných krajov Slovenska, takţe Slovensko sa stalo hradbou, pri ktorej sa zastavil výbojný postup Turkov. Slovenské hory, slovenské hrady, mestá a dediny a slovenskí obyvatelia týchto krajov stáli tu na stráţi a bránili kresťanskú kultúru Europy proti mohamedánskym dobyvateľom... Takto stálo Slovensko na stráţi proti Turkom, takto bránili Slováci Europu proti divým hordám tureckého vojska a takto pomáhal slovenský národ brániť kresťanskú kultúru proti nebezpečenstvu východných barbarov.“164
163 164
HRUŠOVSKÝ, Slovenské dejiny, s. 251 – 252. HRUŠOVSKÝ, Slovenské dejiny, s. 166 – 167.
91
Obraz susedov v dejinách Rozpad Československa, čerstvé zmeny hraníc v prospech Maďarska a dominancia Nemeckej ríše zmenili obraz reprezentácie „tých druhých“ v učebniciach dejepisu počas obdobia druhej svetovej vojny. Nemci boli, na rozdiel od medzivojnových učebníc, vykreslení s veľkým rešpektom. Dobová medzinárodná politická situácia medzi Nemeckou ríšou a Slovenskou republikou bola reflektovaná v učebniciach dejepisu prostredníctvom paralely týkajúcej sa interpretácie politického vzťahu Veľkej Moravy a Franskej ríše: „Veľká Morava vznikla pod tlakom nebezpečenstva zo západu. Tak ako knieţa Pribina dobre pochopil poloţenie svojej krajiny v susedstve mocných Germánov a udrţiaval s nimi priateľské styky, i Mojmír usiloval sa ţiť s nemeckými susedmi v shode. Pretoţe boj s Nemcami nemal výhľadov na úspech, len takáto politika veľkomoravského vladára bola rozumná.“165 Príchod Nemcov na územie Horného Uhorska po vpáde Tatárov a ich aktivity v oblasti baníctva boli v učebniciach prezentované ako ekonomicky pozitívne, avšak autor nezabúda podotknúť, ţe prvenstvo v baníctve patrilo Slovákom.166 Prítomnosť Nemcov v mestách je povaţovaná za kladný jav so silným civilizačným vplyvom: „Nemeckí osadníci prinášali k nám vyššiu vzdelanosť, takţe mnohé naše mestá staly sa novými strediskami západoeurópskej vzdelanosti na území Slovenska... Tak, ako sa dostaly k nám zo susedného Nemecka rozličné druhy remesiel, ktoré 165 166
HRUŠOVSKÝ, Slovenské dejiny, s. 38. HRUŠOVSKÝ, Slovenské dejiny, s. 91.
92
boly základom remeselníctva v slovenských mestách, tak prišiel k nám z Nemecka i zvyk, ţe remeselníci si začali zakladať spolky.“ 167 Pri prezentácii dejín príchodu Maďarov do Karpatskej kotliny a ich vzťahu k slovanskému obyvateľstvu na tomto území bolo upustené od podmaniteľskej teórie, ktorá bola v niektorých prípadoch prítomná v medzivojnových učebniciach dejepisu, a tento historický jav bol prezentovaný výlučne z pohľadu pohostinnej teórie:168 „Po tejto pohrome (bitka pri Lechu v roku 955) museli sa Maďari zrieknuť nových výbojov a zmeniť spôsob svojho ţivota. Aby sa zachránili medzi susednými národmi, museli sa im prispôsobiť. Z dobrodruţných bojovníkov sa stali osadní pastieri a roľníci, ktorí od svojich slovanských susedov sa naučili obrábať pôdu.“ 169 Maďarov pokladá Hrušovský za prvé etnikum, u ktorého sa v bojoch proti nemeckej cisárskej moci v Uhorsku vykryštalizovalo národné uvedomenie. To pokladá za „prvé trhliny v pochope jednotného uhorského národa vedúce k jeho postupnému rozkladu.“ 170 Maďarizáciu na konci 19. storočia povaţuje autor za neţelaný, no viac-menej prirodzený sociálny jav v daných politických podmienkach: „Aby sme mohli správne pochopiť smysel odnárodňovacích snáh, ktoré v rovnakej miere ohroţovaly všetky HRUŠOVSKÝ, Slovenské dejiny, s. 105 – 106. Podrobnú analýzu vývinu týchto predstáv v slovenskej aj maďarskej historiografii v druhej polovici 19. storočia a v 20. storočí podáva Beáta Pintérová vo svojej dizertačnej práci: PINTÉROVÁ, Beáta. Pohľady slovenskej a maďarskej historiografie pol. 19. storočia do konca 20. storočia na otázku príchodu Maďarov do Karpatskej kotliny po nástup Gejzu na knieţací stolec. Nepublikovaná dizertačná práca. Nitra : Filozofická fakulta Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, 2010. 169 HRUŠOVSKÝ, Slovenské dejiny, s. 62. 170 HRUŠOVSKÝ, Slovenské dejiny, s. 221. 167 168
93
nemaďarské národnosti Uhorska, treba si ujasniť príčiny, ktoré Maďarov nútily k takémuto odnárodňovaciemu postupu... Bolo jasné, ţe ak sa má Uhorsko stať národným štátom maďarským, môţe sa ním stať len tak, ak počet Maďarov vzrastie natoľko, aby v Uhorsku tvorili väčšinu. Ale prirodzený prírastok u Maďarov bol veľmi malý, omnoho niţší ako u nemaďarských národností... Keď si Maďari uvedomili toto svoje poloţenie a keď sa zamysleli nad svojou budúcnosťou v strednej Európe, nezostávalo im nič iné, len aby umoţnili vzrast svojho národa pomaďarčovaním nemaďarských národností.“171 Takáto interpretácia je veľmi odlišná od interpretácie v medzivojnových učebniciach dejepisu, ktoré proces maďarizácie vnímali výlučne z pozície krivdy páchanej na Slovákoch. V nových politických podmienkach počas druhej svetovej vojny sa obraz Čechov prezentovaný v učebniciach národných dejín dramaticky mení. Z predchádzajúcej pozície „bratskej vetvy národa“ sa stávajú cudzím elementom v slovenských dejinách. Priestoru sa im ako susedom venuje pomerne málo a ich obraz je negatívny. Spomínajú sa v súvislosti s rozpadom Veľkej Moravy: „Uţ roku 895 odtrhli sa od Veľkej Moravy Česi, ktorí ťaţko znášali nadvládu kráľa Svätopluka a radšej sa podrobili nemeckému kráľovi.“ 172 Ešte negatívnejší obraz sa však spája s opisom česko-slovenských vzťahov počas prvej republiky: „Andrej Hlinka s odporom sledoval výčiny českých ľudí, ktorí v mene osvety a pokroku prinášali na Slovensko mravný rozklad, a s celou energiou svojho bojovného
171 172
HRUŠOVSKÝ, Slovenské dejiny, s. 323 – 324. HRUŠOVSKÝ, Slovenské dejiny, s. 52.
94
ducha vystúpil na obranu slovenských a kresťanských tradícií svojho národa.“173 V Hrušovského učebnici dejepisu vystupujú aj ţidia. Medzivojnové učebnice dejepisu zvyčajne tejto skupine obyvateľstva nevenovali ţiadny priestor. Aj v Slovenských dejinách sa nachádzajú len veľmi kusé informácie. Podľa nich sa spomínajú uţ v stredovekých dejinách ako „kupci často obývajúci vyhradenú časť mesta, ktorá bola oddelená od ostatných častí múrom.“174 Takáto prezentácia vytvárala symbolický obraz fyzického oddelenia od ostatných skupín obyvateľstva, čo napokon reflektovalo aj na dobovú segregačnú politiku zavedenú proti ţidovskému obyvateľstvu v Nemecku uţ v medzivojnovom období, na Slovensku počas druhej svetovej vojny. Učebnice dejepisu prispievali k legitimizácii tohto javu vytváraním obrazu ţidov ako protinárodne orientovaných kolaborantov. Konštrukcia kolektívnej identity v dejepisných učebniciach používaných na slovenských školách v období druhej svetovej vojny – zhrnutie Interpretácie historických udalostí, ktoré nasledovali po rozpade Československa a ktoré sa viaţu k dejinám Slovenskej republiky z obdobia rokov 1939 – 1945, patria po roku 1989 v slovenskej historickej vede ku najkontroverznejším témam. Na jednej strane sú dejiny 173 174
HRUŠOVSKÝ, Slovenské dejiny, s. 384. HRUŠOVSKÝ, Slovenské dejiny, s. 105.
95
Slovenskej republiky z rokov 1939 – 1945 vnímané ako výnimočný úsek národných dejín, 175 na druhej strane býva pripomínaný ich totalitný charakter. 176 Rozporuplne je dnes hodnotené aj dielo Františka Hrušovského, ktorý predstavuje najvýznamnejšieho autora učebníc národných dejín pouţívaných v školách počas druhej svetovej vojny. Koncepcia slovenských dejín v učebniciach dejepisu vydávaných v období druhej svetovej vojny sa zakladala na dvoch princípoch – na zdôrazňovaní slovenskej kultúrnej nadradenosti a emancipovanosti a na kresťanských, najmä katolíckych hodnotách. Tieto dva princípy sa prelínajú celým príbehom národných dejín. Vznik slovenského štátu je prezentovaný ako spravodlivé a zaslúţené vyvrcholenie dejín slovenského národa a tomu je prispôsobená aj narácia národných dejín. Slovenská republika z roku 1939 je vnímaná ako pokračovateľka slovenskej štátnosti, ktorá skončila zánikom Veľkej Moravy. Kresťanstvo je prezentované ako kultúrna hodnota, ktorá urobila slovenský národ výnimočným a kultúrne nadradeným v čase jeho prijatia a ktorá sa pričinila o dôstojné preţitie národa v rámci jeho nasledujúcej existencie v Uhorsku. Pri reprezentácii susedov dochádza na základe medzinárodných udalostí a zmeny politickej situácie k Pozri LACKO, Martin. Príhovor organizátora. In LACKO, Martin (ed.). Slovenská republika 1939 – 1945 očami mladých historikov I. Zborník príspevkov z prvého sympózia Katedry histórie Filozofickej fakulty UCM Trnava v Modrovej 19. – 20. apríla 2002. Trnava : Katedra histórie Filozofickej fakulty Univerzity sv. Cyrila a Metoda Trnava, 2002, s. 6 – 9. 176 FINDOR, Andrej. Reprezentácie začiatkov „národných dejín“ v slovenských učebniciach dejepisu v 20. storočí. Nepublikovaná dizertačná práca. Bratislava : Univerzita Komenského, 2009, s. 90. 175
96
značnému posunu. Hrušovského učebnice prezentujú maďarský a nemecký národ vo výrazne pozitívnejšom svetle ako tie, ktoré vyšli v medzivojnovom období. Tieto dva národy uţ nie sú prezentované ako výlučne inhibičné sily prekáţajúce slovenskému národnému rozvoju. Naopak, novú dimenziu získava opis českých susedov, ktorý je poznačený frustráciou. Z „bratskej vetvy národa“ sa stávajú „tí druhí“. Negatívne bolo prezentované aj ţidovské obyvateľstvo. Alternatívnou formou vytvárania kolektívnej identity v učebniciach dejepisu produkovaných na Slovensku počas druhej svetovej vojny je katolicizmus. V tomto prípade sa všetky ostatné formy náboţenského svetonázoru, ako islam, husitizmus a v niektorých momentoch aj evanjelické náboţenstvo, stávajú protikladom, tým „druhým, nesprávnym, cudzím či brzdiacim“ elementom v dejinách slovenského národa. V Hrušovského diele je prítomný výrazný rozpor medzi autorovou erudovanosťou historika a jeho účasťou na dobovom projekte budovania slovenskej štátnosti. To vysvetľuje, prečo sa v jeho učebnici vyskytuje viacero koncepčných paradoxov. Autor napríklad uvádza, ţe „stredovek nepoznal národnostné uvedomenie a národné cítenie, lebo takýto uvedomelý nacionalizmus vyvinul sa len neskoršie“177, čo je na rok 1939 pomerne vyspelý teoretický názor. Na druhej strane však vedome vytvára a prezentuje také konštrukcie, ktoré utvárajú obraz uvedomelej kolektívnej národnej identity uţ v predveľkomoravskom, resp. veľkomoravskom období. Podobne je to aj s termínom „Slováci“, ktorý autor pouţíva na označenie slovanského etnika ţijúceho uţ pred obdobím 177
HRUŠOVSKÝ, Slovenské dejiny, s. 150.
97
vzniku Veľkej Moravy, hoci si bol vedomý neexistencie takéhoto pomenovania v dobových prameňoch, čo napokon aj sám na viacerých miestach uvádza. Cieľom národného príbehu prezentovaného v učebniciach dejepisu pouţívaných počas druhej svetovej vojny na Slovensku bolo podporovať existenciu a štátnu ideológiu Slovenskej republiky. Vyuţívali sa na to podobné prostriedky, aké rovnakému cieľu slúţili v medzivojnovom období. Hoci nastala zmena politických a ideologických podmienok, z kultúrneho hľadiska nemôţeme hovoriť o veľkých zmenách, ktoré by ovplyvnili spôsob vyučovania národných dejín. Pravda, zmenili sa aktéri a zmenilo sa javisko. A zmenili sa hrdinovia a kľúčové udalosti. Avšak potreba vykresliť vlastný národ ako jedinečný, univerzálny a nadradený a potreba identifikovať tých druhých ako nepriateľské a cudzie skupiny pretrvala.
98
ČESKOSLOVENSKÉ UČEBNICE DEJEPISU (1945 – 1989) Cieľom tejto kapitoly je analýza učebníc dejepisu pouţívaných na základných a stredných školách v Československu v rokoch 1945 – 1989 v dobovom spoločenskom, politickom a historiografickom kontexte, s dôrazom na vyučovanie národných dejín počas štyroch desaťročí komunistickej vlády. Zmena politických pomerov v Československu po roku 1948 si vyţiadala novú interpretáciu národnej histórie. Cieľom tejto state je odpovedať na otázku, ktoré úseky národnej minulosti sa stali reprezentatívnymi pre budovanie národnej identity v období komunizmu, v akej súvislosti boli aplikované do interpretácie národných dejín paradigmy marxistického svetonázoru, ako boli v učebniciach vnímané české a slovenské vzťahy a akým spôsobom boli prezentované historické vzťahy k obyvateľom susedných štátov. Takisto poukázať na to, v čom sa zmenili naratívy národných dejín oproti predchádzajúcim obdobiam a v čom ostala kontinuita zachovaná. V kontexte vývinu slovenskej historiografie po druhej svetovej vojne do roku 1989 Krátke obdobie medzi koncom druhej svetovej vojny a medzi prevratom, keď sa k moci dostali komunisti, je poznačené pluralitou v československej historickej vede. Českí historici zdruţení okolo Českého časopisu historického
99
vyvíjali snahu nadviazať na tradíciu Gollovej školy, no povojnová nacionalistická vlna sa ukázala byť silnejšou. 178 Aj slovenská historiografia v rokoch 1945 – 1950 nadväzovala na svoj predchádzajúci vývoj. Najvýznamnejším inštitucionálnym počinom v sledovanom období bolo zaloţenie Slovenskej historickej spoločnosti v roku 1946 v Piešťanoch na čele s Danielom Rapantom. Február 1948 priniesol represívny totalitný systém sovietskeho typu a veľmi rýchlo zastavil kontinuitu predchádzajúceho českého aj slovenského historického výskumu. Všetky oblasti bádania sa stali závislými od postulátov marxizmu, ktoré boli v českej a slovenskej historiografii presadzované väčšmi ako v susednom Poľsku či Maďarsku.179 Historické periodiká Československý časopis historický a Nové slovo zohrávali kľúčovú úlohu pri presadzovaní ideí marxistickej orientácie v československej historickej vede. K adaptácii nových myšlienok mali prispieť aj časté prednášky hosťujúcich sovietskych historikov. 180 Pozri KOŘALKA, Jiří. Historiography of the Countries of Eastern Europe: Czechoslovakia. In American Historical Review, október 1992, s. 1027. 179 KOŘALKA, s. 1028. 180 Napríklad pri príleţitosti II. zjazdu Zväzu československosovietskeho priateľstva navštívili Slovensko predstavitelia sovietskej historickej vedy, medzi nimi akademik B. D. Grekov a I. I. Udaľcov. V roku 1951 prišiel na Slovensko sovietsky archeológ P. N. Treťjakov. Roku 1952 strávili dlhší študijný pobyt na Slovensku G. P. Čekanovová, S. V. Šuchardin, J. M. Klimov a iní. Bliţšie pozri: HORVÁTH, Pavel. Návštevy zahraničných historikov na Slovensku. In Historický časopis, 1954, roč. 2, č. 1, s. 157 – 158. Taktieţ: HAVRILA, Marek. World History and Slavic Studies in Slovak Historiography. In OTČENÁŠOVÁ, Slávka – HAVRILA, Marek – OTČENÁŠ, Michal. 178
100
Súčasťou zmien boli aj politické čistky, ktoré presiakli do akademických kruhov. Niektorí univerzitní učitelia aj historici boli nútení, aj keď mnohí z nich len na určitý čas, opustiť svoje pozície. V slovenskej historickej vede sa marxizmus začal výraznejšie presadzovať od začiatku päťdesiatych rokov. V ňom ako nový faktor pri interpretácii dejín a vytváraní kolektívnej identity vystupuje triedne hľadisko. Na procese presadzovania marxistickej historiografie sa podieľali takmer výlučne historici, ktorí si túto koncepciu začali osvojovať aţ koncom 40. rokov 20. storočia. 181 Marxizmus bol charakteristickou teoreticko-metodologickou koncepciou interpretácie národných dejín aţ do pádu reţimu v roku 1989, aj keď aj v rámci tejto paradigmy dochádzalo v období štyroch desaťročí historického výskumu na Slovensku k viacerým zmenám. Po roku 1945 boli hlavnými centrami historického výskumu na Slovensku Historický odbor Matice slovenskej, Historický seminár na univerzite v Bratislave a Historický ústav Slovenskej akadémie vied a umení. Po roku 1948 dochádza aj k preskupeniu významu týchto centier. Príznačnou sa stala snaha zníţiť význam pracoviska v Matici slovenskej a vytvoriť vedúcu akadémiu socialistického typu
Slovak Historiography 1919-1968. Development of Historical Studies and International Networks. Saarbrücken : VDM Verlag, 2009, s. 22 – 44. 181 HAVRILA, Marek. Slovenská historiografia v rokoch 1945 – 1968. Nepublikovaná dizertačná práca obhájená na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity, Prešov : 2004, s. 314.
101
na historickom pracovisku v Slovenskej akadémii vied a umení v Bratislave. 182 V otázke interpretácií vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi v dejinách bola spočiatku badateľná oficiálna centralistická snaha primäť slovenskú historiografiu ku konformite s ideou československej myšlienky. Slovenskej historickej vede sa však podarilo vybudovať pevnú organizačnú základňu pre svoj výskum, ktorá fungovala popri československých inštitúciách. Tu je potrebné spomenúť začiatok vydávania Historického časopisu v roku 1953. Alternatívne prúdy sa začali objavovať na začiatku 60. rokov. Obdobie medzi rokmi 1963 a 1970 odráţalo v historiografii v Československu postupný politický odmäk. Historická veda sa postupne otvárala západným vplyvom, pričom najväčší vplyv na ňu mala škola Annales.183 Skupiny reformovaných komunistov reprezentovali hybnú silu v českom historickom výskume, vyuţívajúc svoje miesta v Československej akadémii vied na šírenie svojho vplyvu. Značne vzrástol verejný vplyv historikov z obdobia pred
Podrobne pozri HUDEK, Adam. Slovenská historiografia a pokus o konštruovanie nového národného príbehu v rokoch 1948 – 1967. Nepublikovaná dizertačná práca obhájená v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied, Bratislava 2007, s. 52 – 67. 183 Pozri KOLÁŘ, Pavel – KOPEČEK, Michal. A difficult quest for new paradigms: Czech historiography after 1989. In ANTOHI, Sorin – TRENCSÉNYI, Balázs – ÁPOR, Péter (eds.). Narratives Unbound. Historical Studies in Post-Communist Eastern Europe. Budapest; New York : Central European University Press, 2007, s. 173 – 248. 182
102
indoktrináciou komunizmu, spomeniem napríklad Františka Kutnara.184 Reformné aktivity vyvrcholili v Prahe na jar v roku 1968. Skupina historikov zdruţených okolo českého medievalistu Františka Grausa, šéfredaktora Československého časopisu historického, sa snaţila vyvinúť novú koncepciu českých dejín, ktorá mala odmietnuť nacionalistický svetonázor, a to najmä v interpretácii historických vzťahov k susedným národom.185 Medzinárodne vplyvnou autoritou sa stal Miroslav Hroch, ktorý vo svojej práci prispel k teoretickým základom medzinárodného výskumu moderných európskych národných hnutí. Hoci sa slovenská historiografia vyvíjala pomalšie a bola menej otvorená západným vplyvom, taktieţ sa podieľala na celkovom spoločenskom oţivení. Jej najpálčivejšou otázkou sa stal problém národnej identity a národnej emancipácie. Normalizácia zastavila predchádzajúce aktivity. Hoci sa historická veda v Československu po roku 1970 dá rozdeliť na oficiálny prúd (v centre pozornosti ktorého stáli národné dejiny a národná idea), disidentský prúd (vyznačujúci sa národným ikonoklazom) a strednú zónu186, verejná diskusia o význame národných dejín nejestvovala. V roku 1980 bola vydaná syntetická práca Přehled dějin Československa187, ktorú napísal kolektív českých a slovenských autorov pôsobiacich v Československej akadémii vied a v Slovenskej akadémii vied. Jedným Pozri KOŘALKA, s. 1029. KOŘALKA, s. 1029. 186 KOŘALKA, s. 1033. 187 PURŠ, Jaroslav – KROPILÁK, Miroslav. Přehled dějin československých I a II. Praha : Academia, 1980. 184 185
103
z najväčších úspechov tejto práce bolo to, ţe dokázala prezentovať dejiny Slovenska v rámci jeho historického vývoja v Uhorsku a odmietla tak dovtedy presadzovaný princíp mechanickej aplikácie modelu vývoja českých dejín na slovenské reálie. V kontexte pomerov v školstve po druhej svetovej vojne Po roku 1945 sa v československom školskom systéme obnovili pomery spred roku 1939 a došlo k obnoveniu všetkých typov škôl. V roku 1948 bol v dôsledku nových spoločensko-politických podmienok prijatý Zákon o jednotnej škole. Vďaka spomenutému zákonu sa aţ do roku 1989 školstvo v Československu vyznačovalo centralizmom. Boli odstránené všetky alternatívne formy vzdelávania, zriaďovateľom základných a stredných škôl bol výlučne štát. Základom školskej sústavy sa stala jednotná škola. Štátny monopol nad vzdelávaním priniesol jednotné a uniformné vzdelávanie. Uvedený jav mal vplyv aj na obsahovú stránku učiva. Jednotné učebné osnovy, minimum voliteľných predmetov, indoktrinácia ideológie a málo tvorivosti sa stali základnými faktormi určujúcimi vzdelávanie. To sa prejavilo aj na produkcii učebníc. Ministerstvo školstva schvaľovalo vţdy jednu učebnicu pre daný predmet v konkrétnom ročníku na určitom type školy. Pluralita učebníc z predchádzajúceho, najmä medzivojnového obdobia sa stala minulosťou,
104
alternatívne formy prezentácie učiva neexistovali, resp. neboli vítané či tolerované. Na začiatku 50. rokov, z dôvodu všeobecnej nepripravenosti historickej vedy rýchlo reagovať na novú spoločensko-politickú situáciu a pripraviť ideologicky vhodné materiály pre výučbu študentov, sa mnoho dejepisných učebníc prekladalo z originálov učebníc dejepisu pouţívaných v Sovietskom zväze. Pravda, v tomto prípade išlo o svetové dejiny. V rámci časopisu Sovětská historie vydávaného od roku 1954 boli publikované série Pomocné študijné materiály188, ktoré prinášali články odráţajúce stav marxistickej historiografie v Československu v jej začiatkoch. Okrem toho obsahovali publikované preklady sovietskych metodologických článkov a osnovy prednášok z oblasti histórie na sovietskych univerzitách.189 Historický ústav sa v roku 1949 zaviazal napísať hospodárske, politické a sociálne dejiny Slovenska z hľadiska historického materializmu, ktoré mali byť stručným prehľadom dejín Slovenska prepracovaných v marxistickom duchu a ktoré mali tvoriť základnú príručku v školách a pre učiteľov dejepisu. 190 Učebnice národných dejín sa v období po roku 1948 vyznačovali tým, ţe boli napísané v spolupráci českých Sovětská věda. Historie, 1950, č. 1-2, s. 166 – 168. BÍROVÁ, Nadeţda. Československo-sovietske vzťahy v oblasti historiografie v rokoch 1945 – 1960. Nepublikovaná diplomová práca obhájená na Katedre dejín Filozofickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Prešove. Prešov, 1988, s. 76. Podobne pozri: HAVRILA, Marek. Slovenská historiografia v rokoch 1945 – 1968. Nepublikovaná dizertačná práca obhájená na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity, Prešov, 2004, s. 314. 190 HUDEK, s. 89. 188 189
105
a slovenských historikov. Kaţdá z analyzovaných učebníc národných dejín bola projektom tímu, v ktorom sa nachádzali – či uţ ako autori alebo recenzenti – zástupcovia Československej akadémie vied, Slovenskej akadémie vied, ako aj didaktici z Výskumného ústavu pedagogického, či učitelia a školskí a vedeckí pracovníci. V Čechách aj na Slovensku sa ţiaci a študenti učili z identických učebníc dejepisu a bol im prezentovaný rovnaký príbeh národných dejín (v Čechách sa pouţívala česká jazyková verzia, na Slovensku slovenská). Okrem sovietskej vedy mali vplyv na interpretáciu národných dejín aj činnosti zmiešaných medzinárodných komisií, najmä slovensko-maďarskej. Tento jav nastáva v polovici 80. rokov, keď dochádza, na základe odporúčaní historikov pracujúcich v bilaterálnych komisiách, k zmene vzájomnej historickej prezentácie Maďarov v československých učebniciach a Slovákov a Československa v maďarských dejepisných učebniciach. 191 Analýza učebníc dejepisu používaných na základných a stredných školách v Československu po druhej svetovej vojne Nasledujúca podkapitola prináša analýzu učebníc pouţívaných v dejepisnom vyučovaní na základných Bliţšie o činnosti zmiešaných komisií a ich vplyve na zmeny historických naratívov pozri: OTČENÁŠOVÁ, Slávka – HAVRILA MAREK – OTČENÁŠ, Michal. Slovak Historiography 1918 – 1968, s. 22 – 52. 191
106
a stredných školách v rokoch 1948 – 1989. Jej cieľom je objasniť spôsob prezentácie národných dejín – t. j. najdôleţitejšie historické udalosti a procesy do roku 1918, ktoré boli v týchto učebniciach interpretované ako hybné sily národného vývoja, a teda prispievali ku konštruovaniu národnej identity. Do akej miery bol tento príbeh prezentovaný v súlade s novým svetonázorom určovaným politicko-spoločenskými zmenami, ktoré v Československu nastali po roku 1948, a do akej miery čerpal z predchádzajúcej, najmä medzivojnovej tradície, to sú kľúčové otázky tejto state. Takisto sa sústreďuje na prezentáciu česko-slovenských vzťahov a vzťahov Čechov a Slovákov k susedným národom. Definícia a kľúčové momenty národných dejín v učebniciach dejepisu Dejepisné učebnice vydané po roku 1948 striktne dodrţiavali koncepciu samostatného českého a samostatného slovenského národa. Dôraz sa však – podobne ako v medzivojnových učebniciach dejepisu – kládol na tie momenty, v ktorých si boli oba národy historicky blízke. Za takéto určujúce témy boli v skúmaných učebniciach z rokov 1945 – 1989 pokladané tie témy, ktoré boli vyuţívané na budovanie spoločnej kolektívnej identity uţ počas medzivojnového Československa, a to obdobie existencie Veľkej Moravy, husitské hnutie a jeho vplyv na územie Slovenska, české a slovenské národné obrodenie a spoločné česko-slovenské kultúrne kontakty v 19. a na začiatku 20.
107
storočia. K novým koncepciám národných dejín po roku 1948 patrili spoločná tradícia triedneho boja a revolúcie ako hybných síl českého a slovenského národného vývinu. Veľká Morava Veľká Morava bola vo všetkých analyzovaných učebných textoch povaţovaná za prvý štátny útvar, ktorý spojil Čechov a Slovákov: „Veľkomoravská ríša bola prvým spoločným štátom Čechov a Slovákov.“192 „Jej pádom boli na stáročia od seba odtrhnutí Slovania ţijúci v Čechách a na Morave a Slovania ţijúci na Slovensku.“193 Podobne: „Ţivot našich predkov sa potom vyvíjal aţ do roku 1918 v dvoch štátoch, českom a uhorskom. Aj keď obidva naše národy ţili v dvoch rozdielnych štátoch, zachovali si Česi i Slováci vedomie, ţe sú si blízki a ţe patria k sebe.“194 Naratívy v skúmaných učebniciach dejepisu prezentovali tento štátny útvar a jeho kultúru ako jedinečné, výnimočné a nadradené spoločenstvo a snaţili sa zdôrazňovať určité prvenstvá v širšom európskom kontexte. Ich autori zdôrazňovali, ţe Veľká Morava bola prvým štátom západných Slovanov a takisto to, ţe „bola i miestom vzniku najstaršej slovanskej literatúry a písma, na ktoré neskôr nadväzovali SOSÍK, Alois – VRABEC, Vojtech. Dejepis pre 7. ročník základnej deväťročnej školy. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1962, s. 26. 193 ČAPEK, Vratislav – MICHOVSKÝ, Václav – SKLADANÝ, Marián. Dějepis I. Pro 1. ročník středních odborných škol. Praha : Státní pedagogické nakladatelství, 1984, s. 74. 194 SOSÍK, s. 26. 192
108
juţní a východní Slovania.“195 Veľkoleposť a nadradenosť veľkomoravskej kultúry bola opisovaná prostredníctvom materiálnej kultúrnej prevahy veľkomoravských Slovanov nad okolitými národmi – zvyčajne boli charakterizovaní ako zruční poľnohospodári a pastieri ţijúci kultivovaným a vyspelým spôsobom ţivota, s dobrou správou krajiny, ktorú preberajú aj maďarskí, civilizačne menej vyspelí podmanitelia. Spomenutý naratív je podobný príbehom prezentovaným v československých medzivojnových učebniciach aj slovenských učebniciach, ktoré sa pouţívali počas druhej svetovej vojny. V uvedenom kontexte spočíva rozdiel medzi učebnicami z obdobia komunizmu a tými z predchádzajúcich období v tom, ţe učebnice vydané počas obdobia vlády komunistickej strany z ideologických dôvodov vynechávajú z interpretácie dejín kresťanstvo ako determinujúci činiteľ národného vývinu. Hoci v niektorých učebniciach sa kristianizačné snahy Konštantína a Metoda vôbec nespomínajú a ich činnosť na Veľkej Morave je zredukovaná na zmienku o rozvoji písomníctva,196 prijatie kresťanstva nebolo v prezentovaných naratívoch úplne vynechané. Jeho šírenie na Veľkej Morave je interpretované zvyčajne ako dobová politická nevyhnutnosť: „Rastislav si uvedomil, ţe východofranskí kňazi pod zámienkou šírenia kresťanstva pripravujú vlastne pôdu pre ovládnutie Veľkej Moravy. Ako múdry a prezieravý politik zas vedel, ţe v boji s Východofranskou ríšou bude úspešný len vtedy, pokiaľ si nájde v Európe dostatočne silného SUTTÝ, Miroslav – BALCAR, Luboš. Dějepis V. Pro pátý ročník experimentálních škol. Praha : Státní pedagogické nakladatelství, 1977, s. 127. 196 SOSÍK, Alois – VRABEC, Vojtech. Dejepis pre 7. ročník základnej deväťročnej školy. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1962. 195
109
spojenca. Obrátil sa preto na byzantského cisára so ţiadosťou o vyslanie kňazov, ktorí by šírili na Veľkej Morave kresťanstvo v slovanskom jazyku.“197 Podobne: „Rozvojom vlastnej kultúry a vzdelanosti sa mohol mladý slovanský štát ľahko vymaniť spod kultúrnej a politickej nadvlády Východofranskej ríše a to si nepriali ani franskí feudáli, ani franská cirkev.“198 Inokedy je kresťanstvo prezentované najmä v kultúrnom kontexte: „Pôsobenie Konštantína a Metoda na Veľkej Morave malo veľký význam. Kázali ľudu a vyučovali mladých kňazov – svojich nástupcov – v jazyku, ktorému všetci rozumeli. Slovanskú reč povzniesli na úroveň kultúrnych jazykov, akými bola v tej dobe gréčtina a latinčina. Pomocou slovanského písma, ktoré zdokonalili Metodovi odchovanci pod názvom cyrilika, sa vzdelanosť šírila medzi ostatnými Slovanmi. Upravenú cyriliku pouţívajú Rusi, Bulhari a Srbi.“199 Avšak súčasne je kresťanstvo odsunuté do kategórie nechcených javov. Podarilo sa to aj vďaka jeho interpretácii, ako politicky motivovaného, no neprirodzeného procesu, prichádzajúceho zhora, ktorý nebol akceptovaný širokým obyvateľstvom: „Na začiatku 9. storočia zjednocoval slovanské kmene nitrianske knieţa Pribina. Aby vzal franskej ríši zámienku k útokom na Slovanov, zaloţil na kmeňovom hradisku v Nitre kresťanský kostol. Moravské kmene zjednocoval knieţa Mojmír. Vo vzájomnom boji oboch knieţat zvíťazil Mojmír a zaloţil nový štát – Veľkú Moravu. Jeho nástupca Rastislav uzavrel spojenectvo proti franským útokom s ríšou byzantskou. S pomocou byzantských kňazov Konštantína a Metoda presadil na Morave kresťanstvo byzantského SKLADANÝ, Marián – JÍLEK, Tomáš – ZATKALÍKOVÁ, Marta. Dějepis pro pátý ročník základné školy. Praha : Státní pedagogické nakladatelství, 1980, s. 191. 198 SKLADANÝ, s. 193 – 194. 199 SKLADANÝ, s. 193. 197
110
typu.“200 „Ľudia kresťanstvo neprijímali s nadšením, dochádzalo k mnohým nepokojom, ale knieţa nové náboţenstvo nakoniec presadil.“201 Za najvýznamnejšie obdobie dejín Veľkomoravskej ríše je povaţovaná vláda Svätopluka, ktorý „zrušil spojenectvo s Byzantskou ríšou, vyhnal slovanských kňazov. Rozšíril svoju moc takmer na všetkých západných Slovanov, ktorých zjednotil v jednom štáte.“202 Vysvetlenie príčiny rozpadu Veľkej Moravy v niektorých učebniciach takisto čerpá z tradície naratívov z medzivojnového obdobia, ktoré vyuţívali problém nejednotnosti Svätoplukových synov: „...jeho nástupcom sa nepodarilo ríšu udrţať,“203 a súčasne je koniec Veľkej Moravy vnímaný ako dôsledok nemecko-maďarskej spolupráce: „Po Svätoplukovej smrti obnovili franskí panovníci útoky proti Veľkej Morave. Spojili sa s novými kočovníkmi, ktorí prenikli do Uhorskej níţiny – s Maďarmi. Spoločnými útokmi nakoniec Veľkú Moravu na začiatku 10. storočia zničili. Po roku 906 uţ o nej nie je správ.“204 Uhorsko je prezentované v určitom zmysle ako nástupnícky štát Veľkej Moravy: „Slovensko, ktoré sa po zániku Veľkej Moravy rozpadlo na niekoľko malých knieţatstiev, sa nestalo hneď súčasťou uhorského štátu. Kráľovské vojská začali za vlády Štefana I. postupne obsadzovať níţiny v údoliach Moravy, Váhu, Hrona, Ipľa a Tisy, ktoré patrili Veľkej Morave... V čele uhorského feudálneho štátu stál kráľ a šľachta, ktorá vznikla z maďarských SUTTÝ, s. 123. SUTTÝ, s. 122. 202 SUTTÝ, s. 123. 203 SUTTÝ, s. 123. 204 SUTTÝ, s. 122. 200 201
111
kmeňových náčelníkov a slovanských veľmoţov.“205 Obyvateľstvo bývalej Veľkej Moravy je zhodne vo všetkých učebniciach charakterizované ako politicky podmanené, no kultúrne nadradené novým susedom: „Do konca 11. storočia sa stali všetky slovenské oblasti súčasťou uhorského štátu. Usadlí Maďari prevzali od pokročilejších Slovákov mnoho poznatkov z poľnohospodárstva, ale udrţali si vládnuce postavenie.“206 Podobne: „Od vyspelejších susedov, najmä od Slovanov, učili sa Maďari lepšie obrábať pôdu, pestovať plodiny a chovať dobytok. Naučili sa stavať obydlia a zhotovovať remeselné výrobky. Postupne prešli k vyspelejšiemu spôsobu hospodárenia a do svojej reči prevzali mnoho slovanských slov, napríklad barázda (brázda), kalász (kalás – klas), kovács (kováč), takács (tkáč).“207 Slovensko je v rámci uhorského štátu charakterizované ako výnimočné, a to najmä v zmysle ekonomickej rozvinutosti štátu, čo bolo významnou marxistickou hodnotou: „Slovensko si po celé 13. storočie udrţalo postavenie najrozvinutejšej časti uhorského štátu, bolo jeho hospodárskou základňou v remeselnej výrobe. Od polovice storočia sa na Slovensku rozvíja ťaţba striebra a zlata, ktorá je základom hospodárskeho rozvoja slovenských krajov.“208 Obraz nespravodlivého postavenia neprivilegovaných vrstiev obyvateľstva ako významnej črty feudálnych štátov, ktorý sa len zriedka vyskytuje pri prezentácii Veľkej Moravy, sa vo výraznej miere vyuţíva pri charakterizovaní uhorského kráľovstva: „Len ten, kto mal v meste dom, dielňu, obchod alebo iný majetok sa mohol stať mešťanom a uţívať všetkých práv a slobôd. Ostatní obyvatelia boli rovnako bezprávni ako poddaní na vidieku.“209 SKLADANÝ, s. 205. SUTTÝ, s. 142. 207 SOSÍK, s. 33. 208 SUTTÝ, s. 196. 209 SUTTÝ, s. 183. 205 206
112
Oživenie husitskej národných dejinách
tradície
v
slovenských
Po roku 1948 sa do dejepisných učebníc pre slovenských študentov opäť dostávajú dejiny husitského hnutia. Ich interpretácia bola prispôsobená novým ideologickým podmienkam. História a význam husitského hnutia sa stali vhodným materiálom pre interpretovanie zmyslu dejinného vývoja prostredníctvom triedneho boja a revolučného nástupu ľudových más. Husitizmus bol vo všetkých analyzovaných učebniciach prezentovaný ako vzorová revolúcia legitimizujúca zmysel a výnimočný historický význam národa a ako predchodca komunizmu – v komunite v Tábore autori učebníc prezentovali predchodkyňu dokonalej beztriednej spoločnosti. Husitské revolučné hnutie bolo podľa analyzovaných učebníc interpretované ako dôsledok triednych konfliktov charakteristických pre krízu feudalizmu, vyvolanú hospodárskymi zmenami. Odvíjalo sa predovšetkým od kritiky cirkvi, „ktorá sa v rukách bohatých stávala nástrojom utláčania chudobných.“210 „Cirkev spojila svoju činnosť s vládnucou triedou. Kňazi čoraz viac zasahovali do ţivota kaţdého človeka. Len so súhlasom cirkvi sa mohol novorodenec stať skutočným človekom, keď ho cirkev krstom prijala medzi svojich členov... Cirkev sa stala najväčším feudálom v Európe. Aby posilnila svoju moc a postavenie, organizovala sústavný dozor nad všetkými veriacimi. Vznikali rády, ktorých členovia – mnísi, boli neustále v styku s ľuďmi, sledovali ich činy a myšlienky. Všetkých podozrivých z nesúhlasu s cirkvou postavili 210
SKLADANÝ, s. 175.
113
pred zvláštne súdy – inkvizičné súdy. Na nich cirkev rozhodovala o spoľahlivosti veriacich. Nespoľahlivých vylúčila z radu veriacich a tým ich odsudzovala k smrti. Tak udrţovala pomocou strachu svojich veriacich v poslušnosti.“211 Husitské hnutie malo vo všetkých skúmaných učebniciach dva podstatné interpretačné rozmery, robiace z neho dôleţitý medzník v českých a slovenských dejinách. Jedným z nich bol národný rozmer, ktorý bol pokračovaním (z Palackého ideí odvodenej) medzivojnovej tradície hlavného prúdu naratívov prezentovaných vo vtedajších učebniciach dejepisu: „Víťazné boje proti kriţiakom posilnili i české národné sebavedomie. Husiti bojovali za slobodu rodnej krajiny. Vyhnaním nemeckého patriciátu sa mestá v českých krajinách počeštili. Aj na Slovensku bolo panstvo nemeckého patriciátu podlomené a mestá posilnili svoj národný ráz. Mestská správa sa dostala do rúk českého a slovenského ľudu. Husitstvo posilnilo i slovenské národné povedomie a bratskú spoluprácu medzi Čechmi a Slovákmi.“212 Novým prvkom pri interpretácii významu dejín husitstva bolo zdôrazňovanie jeho revolučného a ľudového – plebejského charakteru v medzinárodnom význame: „Husitské hnutie bolo prvým mohutným ľudovým hnutím v našich dejinách. Husiti sa po prvý raz pokúsili o utvorenie spoločnosti bez pánov a bez poddaných. V husitskom hnutí sa jasne prejavila revolučnosť ľudu, sebectvo a kolísavosť meštianstva a zrada šľachty. Husitstvo malo veľký ohlas aj medzi prostými ľuďmi v Uhorsku, v Poľsku, v Nemecku aj v iných európskych krajinách... Husitstvo bolo v stredoveku najmohutnejším odbojom proti feudálnemu zriadeniu v celej
211SUTTÝ, 212
s. 165. SOSÍK, s. 133.
114
Európe.“ 213 Podobne: „Revolučný význam nadobudla kritika pomerov cirkvi aţ vtedy, keď sa s ňou mohli zoznámiť ľudové vrstvy a keď táto kritika zároveň vyústila v pochopenie nutnosti nezmieriteľného boja proti spoločenskému neporiadku a za spravodlivejšie usporiadanie spoločnosti.“214 V socialistických učebniciach dejepisu bol husitizmus predstavovaný ako určujúci činiteľ v dejinnom vývoji, ako výnimočné a pokrokové hnutie. Oproti medzivojnovému obdobiu sa však zmenila referenčná kategória pokrokovosti hnutia. Pred druhou svetovou vojnou sa interpretácia výnimočnosti husitizmu odvíjala od koncepcie boja za pravdu náboţenského presvedčenia, po roku 1948 sa táto koncepcia mení na boj za beztriednu spoločnosť: „Hlásali, ţe príde doba bez kráľov, bez pánov a bohatých kňazov. Polia, lúky a lesy budú spoločným majetkom všetkých, nebude poddaných, ani robôt a dávok.“215„Husiti chceli vlastným úsilím vytvoriť spoločnosť bez pánov a poddaných, spoločnosť slobodných a rovnoprávnych ľudí.“216 „V počiatkoch husitského revolučného hnutia stála v čele chudoba, ktorá sa usilovala o revolučnú prestavbu spoločnosti bez pánov a poddaných.“217 Podobne ako v medzivojnových učebniciach dejepisu, aj historické naratívy po roku 1945 zdôrazňujú pozitívny vplyv husitského hnutia na území Slovenska, akcentujúc jeho
SOSÍK, s. 133. ČAPEK, s. 110. 215 JÍLEK, Tomáš – BAĎURÍK, Jozef – BUTVINOVÁ, Mária. Dějepis pro 6. ročník základní školy. Praha : Státní pedagogické nakladatelství, 1982, s. 92. 216 JÍLEK, s. 93. 217 JÍLEK, s. 98. 213 214
115
plebejský ľudový charakter: „Slovenský ľud vítal husitských bojovníkov a pomáhal im.“ 218 Aj v súvislosti s reformáciou a pobielohorským vývojom nadväzujú učebnice po roku 1948 na medzivojnovú tradíciu, ktorá bola uţ predtým rozšírená v českom prostredí a medzi slovenskými evanjelikmi. Reformácia bola vnímaná ako určité pokrokové hnutie, a to najmä z toho dôvodu, ţe nastolila výzvu pre katolicizmus. Ten bol spájaný so stredovekým tmárstvom a pobielohorským upevnením feudalizmu za reakčných Habsburgovcov, ktoré kráčalo ruka v ruke s ponemčovaním: „Poráţka českých stavov a násilná rekatolizácia vyústili v dobu temna v našich dejinách.“ 219 „Lutherove myšlienky mali na Slovensku väčší ohlas neţ v Čechách. Tam moc katolíckej cirkvi podlomilo uţ husitstvo.“220 Analyzované učebnice prezentovali reformáciu ako dôleţitú aj z hľadiska rozvoja česko-slovenských kontaktov: „Významný bol kultúrny prínos reformácie. Reformácia zaviedla pouţívanie materinského jazyka, rozšírilo sa vydávanie kníh. Dôleţitú úlohu zohrala čeština, ktorú pouţívali slovenskí luteráni (evanjelici). Čeština umoţnila sprostredkovanie vplyvu českej kultúry na prebúdzajúce sa slovenské národné uvedomenie.“221
JÍLEK, s. 103. JÍLEK, s. 200. 220 JÍLEK, s. 162. 221 JÍLEK, s. 164. 218 219
116
Národné obrodenie a problém interpretácie revolúcie z rokov 1848 – 1849 České aj slovenské národné obrodenie boli v skúmaných učebniciach opisované najmä ako reakcia na feudalizmus a aj pri tejto téme bol vyuţitý triedny rozmer: „Slovenská šľachta splynula aţ na malé výnimky s maďarskou, maloburţoázia bola málopočetná a slabá, drobné zemianstvo síce hovorilo po slovensky, ale vlastenecky bolo ľahostajné, kultúrne zaostalé a hospodársky málo významné. Hybnou silou národného obrodenia sa stala vlastenecká inteligencia. Základ slovenského národa tvoril poddaný ľud. Preto sa ho inteligencia snaţila získať pre národný ţivot.“222 Veľa priestoru bolo pri interpretácii národného obrodenia venovaného slovanským koncepciám Šafárika a Kollára a kodifikačným bernolákovským a štúrovským snahám. Politické aktivity štúrovskej generácie nebolo moţné v rámci marxistickej dogmy prezentovať ako pozitívne, preto sa naratívy sústreďovali na kultúrne, najmä jazykové aktivity, prípadne výlučne len na Štúrove poţiadavky na zlepšenie hospodárskeho ţivota v Uhorsku, napríklad v otázke zrušenia poddanstva. K prezentácii slovenského národného hnutia a boja štúrovcov proti národnému útlaku ako progresívneho javu dochádza aţ v tézach k slovenským dejinám z roku 1955 a v následne vydaných učebniciach.223 FLOREK, Ondřej – ČAPEK, Vratislav – MACEK, Zdeněk – SUTTÝ, Miroslav. Dějepis II. Pro 2. ročník středních odborných škol a pro 1. ročník středních odborných učilišť. Praha : Státní pedagogické nakladatelství, 1984, s. 27. 223 Bliţšie HUDEK, s. 166. 222
117
Problematickým sa však stalo interpretovanie účasti slovenských dobrovoľníkov v revolúcii 1848 – 1849 po boku Viedne. Naratívy prezentované v slovenských učebniciach dejepisu v predchádzajúcich obdobiach, či uţ išlo o obdobie medzi dvoma svetovými vojnami alebo počas druhej svetovej vojny, charakterizovali tento počin ako hrdinské a spravodlivé, aj keď napokon historicky nedocenené vystúpenie Slovákov. Takáto interpretácia však po roku 1948, keďţe nebola zlučiteľná s Marxovým hodnotením revolúcie 1848 – 1849 v habsburskej monarchii, nebola vítaná. Postoj k slovenským dobrovoľníckym výpravám počas meruôsmych rokov sa v marxistickej historiografii odvíjal od článku publikovaného v januári 1849 v novinách Neue Rheinische Zeitung224, v ktorom Marx kritizoval kontrarevolučnosť Slovanov: „Išlo o to, ktorý národ sa tu chopí revolučnej iniciatívy, ktorý rozvinie najväčšiu revolučnú energiu a zaistí si tým budúcnosť. Slovania sa neozvali, Nemci a Maďari, verní svojmu doterajšiemu dejinnému postaveniu, vystúpili do popredia. A tým boli Slovania celkom sotení do náručia kontrarevolúcie.“225 Tejto téze sa musela prispôsobiť aj slovenská interpretácia aktivít štúrovcov a ich účasti v revolúcii. Jedným zo spôsobov, ako tento problém riešiť, bolo, ţe sa účasť Slovákov v revolúcii z roku 1848 – 1849 v učebniciach dejepisu nespomínala vôbec a priestor bol namiesto nej venovaný východoslovenskému Neue Rheinische Zeitung, 5. január 1849, č. 187. Dostupné na internete: http://www.marxists.org/archive/marx/works/download/Marx_Article s_from_the_NRZ.pdf 225 Pozri: HUDEK, s. 165 a MÉSÁROŠ, Július. K niektorým otázkam hodnotenia Ľudovíta Štúra. In Slovenská literatúra, 1965, roč. 12, č. 5, s. 458 – 465. 224
118
roľníckemu povstaniu z roku 1831, ktoré lepšie zapadalo do marxistického ideologického rámca. Ďalším spôsobom, ako sa vyrovnať s týmto úsekom národných dejín, bolo vyhnúť sa jeho hodnoteniu a prezentovať len priebeh revolúcie. No i samotné hodnotenie slovenskej účasti na revolúcii 1848 – 1849 sa v učebniciach dejepisu vydaných medzi rokmi 1948 a 1989 menilo. Pokiaľ učebnica dejepisu z roku 1958 predstavuje účasť Slovákov na povstaní ako „príliš úzko chápané národné hnutie, ktoré sa stalo kontrarevolučným a vo svojej podstate bolo namierené proti cieľom európskej revolúcie“ 226, iná učebnica vydaná v roku 1970, reflektujúc na politický odmäk 60. rokov, charakterizuje túto udalosť opäť v predfebruárových intenciách sebavedomého národného vystúpenia: „Slovenské národné povstanie v rokoch 1848 – 49 malo nesmierne dôleţitý význam. Slovenské národno-demokratické hnutie v rokoch 1848 – 49 sa stalo jednou zo základných kapitol revolučnej tradície našej národnej histórie a prepojilo náš národný vývin s univerzálnym moderným spoločenským vývojom.“227
Pozri OTČENÁŠOVÁ, Slávka. The Construction of the Collective Identity of the Czechs and Slovaks in History Textbooks. MA Thesis. Diplomová práca obhájená na Katedre stredoeurópskych dejín. Budapešť : Central European University, 2006, s. 38 – 57. Citácia z učebnice GOLÁŇ, Karol – RATKOŠ, Peter – KROPILÁK, Miroslav – TIBENSKÝ, Ján. Dejepis. Pokusné učebné texty pre 3. ročník strednej všeobecnovzdelávacej školy. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1958, s. 65. 227 Pozri OTČENÁŠOVÁ, The Construction of the Collective Identity, s. 38 – 57. Citácia z učebnice: RATKOŠ, Peter – BUTVIN, Jozef – KROPILÁK, Miroslav. Dejiny Československa. Učebnica pre 2. a 3. ročník SVŠ, gymnázia a SOŠ. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1970, s. 218. 226
119
Vzťah medzi národom a štátom
stredovekým
a novodobým
Učebnice dejepisu vydávané v rozpätí rokov 1948 – 1989 mali za úlohu prezentovať daný politický stav ako dovtedy najúspešnejšie obdobie národného vývinu a hľadali legitimizáciu tohto stavu v národnej minulosti. Tú nachádzali, podobne, ako to bolo v prípade medzivojnových učebníc, vo veľkomoravskej tradícii, ktorej pripisovali prvé spoločné česko-slovenské štátne usporiadanie. Druhý dôleţitý uzlový bod spočíval v znovuzrodení husitskej tradície. Táto však dostáva po roku 1948 v československej historiografii a následne aj v učebniciach dejepisu nový rozmer. Okrem národného elementu sa v naratívoch týkajúcich sa husitského hnutia vyuţíval aj triedny a revolučný rozmer, ktorý bol charakteristickým znakom dobovej historiografie: „Husitské revolučné hnutie bolo v 15. storočí – v období vrcholného feudalizmu – najväčším protifeudálnym triednym bojom poddaných a chudoby proti feudálnemu vykorisťovaniu... Husitská tradícia je významnou a nerozlučnou súčasťou našich dejín... Na husitstvo ako pokrokovú tradíciu ľudového boja proti vykorisťovaniu nadviazalo robotnícke hnutie. Komunistická strana Československa prijala husitskú tradíciu ako symbol revolučného boja našich národov.“228 Podobne: „Husitstvo sa stalo pokrokovou tradíciou v našich dejinách. Revolučné husitské myšlienky prechádzali z pokolenia na pokolenie a dodávali odvahy a sily ako poddaným proti vrchnostiam, tak aj neskôr robotníkom v boji proti kapitalistom, a nakoniec všetkému nášmu ľudu v boji za národné
228
JÍLEK, s. 101.
120
oslobodenie a štátnu samostatnosť. V ich duchu budujeme našu socialistickú republiku.“229 Pri hodnotení vzniku a významu Československa marxistická historiografia pod vplyvom nových politických podmienok rázne odmietla staršie názory: „Vytvorenie československého štátu (28. októbra 1918) znamenalo pre český a slovenský národ krok vpred a prinieslo nové moţnosti národného ţivota. Najväčšiu zásluhu na vytvorení republiky mala robotnícka trieda, avšak vinou oportunistického vedenia sociálnej demokracie sa nestala vedúcim činiteľom národnooslobodzovacieho zápasu. Nedokázala zabrániť burţoázii, aby v novom štáte neobsadila najdôleţitejšie pozície. Aj tak však s ňou v prvých rokoch bojovala o politický charakter republiky.“230 Národný charakter V skúmaných učebniciach bola kategória národného charakteru určovaná vyzdvihnutím plebejského rozmeru národných dejín a tradíciou revolúcie a triedneho boja. Za hybné sily národného vývoja bol povaţovaný pracujúci ľud – nositelia pokroku: poddaní a mestská chudoba v období feudalizmu a robotníci v období kapitalizmu. Koncepcia ľudu ako nositeľa dejinného vývoja bola určitým spôsobom aj akousi satisfakciou za nedostatok vládnucich elít, s ktorým sa slovenská historiografia musela vyrovnávať v predchádzajúcich obdobiach. 229 230
SOSÍK, s. 135. FLOREK, s. 98.
121
Triedny boj a revolúcia sa stali súčasťou charakterizácie tých tém, ktoré boli pred rokom 1948 tradične v dejepisných učebniciach interpretované najmä z národného hľadiska. Jedným z takýchto prípadov je husitské hnutie: „V našich krajinách vyvrcholila kríza feudálnej spoločnosti husitským revolučným hnutím. Husovi stúpenci sa pokúsili vytvoriť novú, beztriednu spoločnosť bez šľachty a poddaných. Aj keď sa ich boj skončil poráţkou, znamenal oslabenie katolíckej cirkvi. Husitstvo bolo najväčším triednym bojom ľudových vrstiev proti vládnucej triede za feudalizmu.“231 Triedny boj a revolúcia boli presadzované aj prostredníctvom tém, ktorým sa v učebniciach pred rokom 1948 venoval len veľmi malý alebo dokonca ţiadny priestor. Tu patrilo Dóţovo povstanie: „Pod vedením zemana Juraja Dóţu vypuklo veľké roľnícke povstanie. Medzi povstalcami bojovali Maďari, Slováci, Rumuni, Chorváti, Ukrajinci. Oplácali pánom ich ukrutnosti... Povstalci si rozdelili pôdu a zrušili robotu a feudálne dávky.“232 Ďalším viac-menej novým naratívom, ktorý sa po roku 1948 objavuje v učebniciach dejepisu, boli stredoslovenské banícke povstania v 16. storočí, ktoré podľa učebníc „boli po husitstve najväčším ľudovým povstaním v našich krajinách.“233 A napokon je potrebné spomenúť východoslovenské roľnícke povstanie, ktoré sa po roku 1948 stalo tieţ jedným z nových uzlových bodov národných dejín: „Bieda a utrpenie poddaného ľudu vyvrcholili v dobe neúrody a epidémie cholery v roku 1831 na východnom Slovensku... Vzbúrený ľud pod vedením sedliackych vodcov, medzi ktorými vynikol Michal Pavúk, JÍLEK, s. 298 – 299. JÍLEK, s. 143. 233 SOSÍK, s. 168. 231 232
122
útočil na panské zámky a bohaté fary. Trestal šľachticov a panských úradníkov, zaberal panskú pôdu a rozdeľoval ju roľníkom. Jeho heslo znelo: „Uţ je nový svet, doteraz boli pánmi šľachtici, ale teraz nimi budú roľníci.“ Tým bola zreteľne vyjadrená túţba ľudu po novom, spravodlivom spoločenskom zriadení.“234 Susedia a „tí druhí“ Skupina my a skupina tí druhí boli v analyzovaných učebniciach konštruované dvomi spôsobmi, ktoré zohľadňovali triedne a národné hľadisko. Skupina my bola tvorená poddanými, mestskou chudobou a robotníckou triedou. Skupinu tých druhých tvorila vládnuca trieda a cirkev. Spoločnosť bola jasne rozdelená na utláčaných a ich vykorisťovateľov a takáto kategorizácia sa vinie celým prezentovaným príbehom dejín. Národné hľadisko sa výraznejšie presadzuje aţ v učebniciach vydaných koncom 60. rokov a neskôr. Kolektívna identita bola vytváraná v rámci referenčnej skupiny slovanstva. Vo všetkých skúmaných učebniciach bola prítomná silná afiliácia k slovanskému etniku. Podobne bola vyzdvihovaná kollárovská téza všeslovanskej vzájomnosti, v ktorej „malé podrobené slovanské národy môţu mať vo svojom obrannom boji oporu v ruskom národe.“235 Takisto bola zdôrazňovaná výnimočnosť slovanského ţivlu: „Slovania
234 235
JÍLEK, s. 264. JÍLEK, s. 277.
123
patria k najstarším obyvateľom Európy.“236 „Kollár hlásal i myšlienku skutočne ľudských vzťahov v spoločnosti, myšlienku humanity, ktorú podľa neho mali do ţivota uviesť práve Slovania.“237 Nová interpretatívna paradigma bola uplatnená pri vytváraní obrazu Maďarov a Nemcov. Tí boli na jednej strane prezentovaní ako všeobecný protiklad ku slovanstvu. Jedna z učebníc uvádza, ţe „Spomedzi Slovanov v oblasti Labe preţili luţickí Srbi, ostatní boli vyhubení nemeckými feudálmi.“238 Tí druhí teda boli identifikovaní na základe triedneho a etnického princípu. Takisto predstavovali opresívnu cudziu silu, ktorá stála v ceste národnej emancipácie Čechov a Slovákov. Príčiny vzniku a šírenia husitizmu sa pripisovali „nemeckej svetskej a cirkevnej moci vykorisťujúcej český ľud.“239 Avšak v určitých momentoch došlo k zlúčeniu triedneho princípu a národného hľadiska. V takýchto prípadoch sa skupinou oni stala vládnuca vrstva a skupinou my sa stali predstavitelia utláčanej a vykorisťovanej vrstvy, bez ohľadu na národnosť: „Husitské hnutie malo medzinárodný význam. Hoci bolo spojené s posilnením českej národnej hrdosti, dôsledne sa v ňom uplatnili zásady internacionálnej solidarity. Nemecký patriciát bol porazený, no nemecká chudoba sa stala spojencom husitov, ako doma tak aj v zahraničí.“240 Ďalším príkladom prepojenia národného a triedneho hľadiska pri vytváraní skupín my a oni bola interpretácia formovania uhorského kráľovstva. V kapitole nazvanej Triedny boj SKLADANÝ, s. 179. JÍLEK, s. 278. 238 GOLÁŇ, s. 12. 239 GOLÁŇ, s. 32. 240 OTČENÁŠOVÁ, The Construction, s. 38 – 57. Citácia z učebnice: GOLÁŇ, s. 44. 236 237
124
slovenského ľudu sa píše: „Slovenskí ako aj maďarskí poddaní sa búrili proti zavádzaniu feudálneho panstva v Maďarsku. Slovenskí roľníci a maďarskí pastieri a ich vodcovia organizovali protifeudálne pohanské vzbury.“241 Aj v tomto prípade dochádza k identifikácii skupiny „my“ a skupiny „oni“ na základe príslušnosti k triede a etnické a národné determinanty sú prekryté. K cudzím elementom v slovenských dejinách patria aj Turci a ţidia. Ich negatívny obraz sa však, na rozdiel od predchádzajúcich období, neodvíja od ich príslušnosti k cudziemu etniku či kultúrnej odlišnosti prameniacej z iného vierovyznania, ale na budovaní obrazu ekonomického útlaku: „Na území obsadenom Turkmi sa ţilo veľmi ťaţko. Viac však trpeli obyvatelia v slovensko-tureckom pohraničí. Bolo to územie, na ktorom dane vyberali obidve strany.“242 Antisemitský náboj sa objavuje v súvislosti s východoslovenským roľníckym povstaním v roku 1831: „Na východnom Slovensku panskí správcovia a noví nájomníci veľkostatkov a krčiem (Ţidia prisťahovaní z Haliče) vymáhali poplatky s tvrdou bezohľadnosťou – exekúciou.“243 Na rozdiel od medzivojnových učebníc dejepisu, učebnice po roku 1948 upúšťajú od koncepcie čechoslovakizmu a prezentujú Čechov a Slovákov ako dva samostatné národy. Avšak reprezentácia slovenských dejín je prispôsobená reprezentácii českých dejín, čo časť slovenskej historickej obce vnímala ako skreslenú optiku českých dejín OTČENÁŠOVÁ, The Construction, s. 38 – 57. Citácia z učebnice: GOLÁŇ, s. 20. 242 JÍLEK, s. 159. 243 BUTVINOVÁ, Marta – MARIANIOVÁ, Oľga – DULLOVÁ, V. Dejepis pre 8. ročník základnej deväťročnej školy. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1975, s. 56. 241
125
mechanicky aplikovanú na evolučnú dynamiku a historické špecifiká na Slovensku, ktoré prispeli k vytváraniu deformovaných naratívov slovenských dejín. 244 Pri prezentácii česko-slovenských vzťahov sa veľká pozornosť venovala tradičným témam, prostredníctvom ktorých mohol byť vzťah oboch národov interpretovaný ako blízky, ako bola existencia Veľkej Moravy – prvého spoločného štátu Čechov a Slovákov, či husitizmu, vďaka ktorému sa posilnili slovensko-české kultúrne vzťahy: „Mnoho českých vlastencov odchádzalo do núteného vyhnanstva. Českí vyhnanci – exulanti, odchádzali do Nemecka, Poľska a hlavne na Slovensko... Zakladali tlačiarne a zvyšovali slovenské národné povedomie. Pôsobenie českých vzdelancov na Slovensku má trvalé miesto v dejinách vzťahov našich národov.“245 Konštrukcia kolektívnej identity v dejepisných učebniciach používaných na slovenských školách v rokoch 1948 – 1989 – zhrnutie Po roku 1948 dochádza v zmenených politických podmienkach k potrebe vytvoriť a verejne prezentovať nový – marxistický národný príbeh, v ktorom kontinuita s národným príbehom spred roku 1948 nebola ţiaduca. Predchádzajúce koncepcie boli označené za nevyhovujúce, pretoţe neodráţali marxistické predstavy o dejinnom vývoji. ZEMKO, Milan. Dejiny Slovenska v dejinách Slovenska. In Slovenské pohľady, 1992, roč. 108, č. 110, s. 4. 245 JÍLEK, s. 181. 244
126
Avšak v roku 1948 neexistovala na Slovensku ţiadna tradícia marxistickej historiografie, a preto sa nový príbeh formoval len ťaţko a vo veľkej miere na predošlej tradícii.246 Na základe analýzy učebníc vydaných medzi rokmi 1948 a 1989 je zrejmé, ţe koncepcia národných dejín prezentovaná v týchto materiáloch sa zakladala na dvoch princípoch – na marxistickej teórii triedneho boja a na romantizujúcom nacionalistickom prístupe k národnej histórii. Pokiaľ pre 50. roky bola príznačná mechanická aplikácia marxizmu do interpretácie národných dejín, v druhej polovici 60. rokov sa do popredia v slovenskej historiografii a následne i v učebniciach dejepisu dostáva téma národnostnej problematiky. Aj napriek snahe aplikovať marxistickú teóriu triedneho boja ako hybnej sily dejinného vývoja a pokusu zapojiť príbeh revolučnej tradície, v centre záujmu vyučovania histórie naďalej stál národ (český a slovenský). Naratívy prezentované v analyzovaných učebniciach vydaných po roku 1948 nadväzovali na príbehy nachádzajúce sa v medzivojnových učebniciach dejepisu. Boli len prispôsobené novému kánonu reprezentácie. Ten sa striktne odvíjal od marxistickej periodizácie dejín, t. j. české a slovenské dejiny boli prezentované v rámci vývojových období počas feudalizmu a kapitalizmu. Učebnice prezentovali paralelne dejiny Čechov a v nadväzujúcej kapitole dejiny Slovákov v príslušnom období. Veľký priestor bol venovaný tým úsekom národnej histórie, ktoré boli vnímané ako styčné body v československých vzťahoch. Podobne ako v medzivojnovom 246
Podrobne HUDEK, s. 111 – 121.
127
období, išlo o naratívy o Veľkej Morave, husitskom hnutí a spoločných českých a slovenských kultúrnych kontaktoch v 19. storočí. Veľká Morava bola prezentovaná ako prvý spoločný štát Čechov a Slovákov a prvý štát západných Slovanov, so silným civilizačným vplyvom na mnoho iných etník – Slovanov i Maďarov. Takáto koncepcia je v podstate nezmeneným pokračovaním medzivojnovej tradície. Interpretácia dejín husitského hnutia a bratríctva mala potvrdiť existenciu a dôleţitosť kultúrnych kontaktov medzi Čechmi a Slovákmi a takisto mala slúţiť ako dôkaz pokrokovosti týchto dvoch národov v dejinách – vďaka ich boju proti feudalizmu a cirkvi. Tu bol prezentovaný naratív postavený na tradícii medzivojnovej interpretácie, ktorý bol výrazne obohatený o marxistickú koncepciu revolúcie a triedneho boja. Zmena však nastala pri hodnotení politickej činnosti štúrovskej generácie v polovici 19. storočia. Aj keď slovenské národné obrodenie bolo naďalej jedným z uzlových bodov národného príbehu dejín, väčšia pozornosť sa spočiatku venovala len štúrovským ekonomickým poţiadavkám a ich činnosti na kultúrnom poli. Do polovice 60. rokov bolo vystúpenie slovenských dobrovoľníkov v revolúcii 1848 – 1849 hodnotené ako kontrarevolučné, a teda kontraproduktívne, alebo bolo úplne obchádzané. Na sklonku 60. rokov, reflektujúc na politický a spoločenský odmäk a menej tvrdú dikciu komunistickej strany, sa interpretácia tejto udalosti vracia k predchádzajúcej tradícii. K novým kľúčovým témam patrili tie udalosti, ktoré mohli byť interpretované ako významné prejavy triednych
128
bojov – tu patrilo Dóţovo povstanie, povstania v stredoslovenských banských mestách z rokov 1525 – 1526 a východoslovenské povstanie z roku 1831. V učebniciach sa na rozdiel od predchádzajúcich období veľká pozornosť venovala hospodárskym dejinám a ekonomickým faktorom dejinného vývoja. Veľký dôraz sa kládol na vysvetľovanie dejín ako procesu triedneho boja, ktorý sa odohrával medzi utláčanou vykorisťovanou triedou – poddanými a mestskou chudobou v stredoveku a robotníckou vrstvou v období kapitalizmu – a vykorisťovateľmi – teda šľachtou, duchovenstvom a neskôr kapitalistickou vrstvou spoločnosti, ktoré boli vnímané ako reakčné sily. Koncepcia plebejského ľudu ako hybnej sily dejinného vývoja zohrala svoj význam pri budovaní obrazu národnej minulosti, ktorý týmto spôsobom mohol byť oslobodený od tradičného komplexu menejcennosti vyplývajúceho z nedostatku, resp. z odnárodnenia elít. Kategorizácia spoločnosti na triedy fungovala paralelne s jej rozdelením podľa národnostného princípu. To sa objavilo aj pri konštrukcii obrazu tých druhých, ktorí boli identifikovaní na základe prepojenia triedneho a etnického princípu.
129
ZÁVER Učebnice vo veľkej miere prispievajú k formovaniu neraz vágnych, no trvácnych dojmov o identite a histórii národa a mnoho ľudí si tieto dojmy uchováva aj potom, ako zabudnú všetky naučené historické fakty. To znamená, ţe sú veľmi dôleţitou verziou výkladu toho, kto sme a ako sme sa stali tým, kým sme. Sú súčasťou oficiálnej historiografie a sú spoľahlivým nástrojom i reflexiou šírenia oficiálneho kánonu a politickej indoktrinácie. Preto pri akejkoľvek analýze učebného obsahu, konkrétnych postupov či tendencií, ktoré sa uplatňujú v učebniciach dejepisu, je potrebné „mať na zreteli blízkosť učebnice k istým politickým či ideologickým postupom zo strany štátu, alebo jeho inštitúcií.“ 247 Cieľom tejto práce bolo sledovať historické príbehy slovenských národných dejín prezentované v učebniciach pre základné a stredné školy ako prostriedky konštruovania kolektívnej identity. Snaţila som sa poukázať na formy vytvárania kolektívnej identity Slovákov prostredníctvom vyučovania dejepisu v komparatívnej perspektíve – vo viacerých časových obdobiach a v meniacich sa hraniciach národného štátu v rozpätí rokov 1918 – 1989. Mojím cieľom bolo zamerať sa na kľúčové udalosti a procesy – uzlové body, ktoré boli v dejepisnom vyučovaní slovenskej mládeţe povaţované za podstatné pre formovanie národného povedomia.
KRATOCHVÍL, Viliam. K niektorým aspektom tvorby učebníc dejepisu v Československu a v súčasnosti. In Česko-slovenská historická ročenka 2000. Brno : Masarykova univerzita, 2000, s. 33. 247
130
Historické príbehy prezentované v učebniciach dejepisu sú závislé od politickej situácie a so zmenami politických a spoločenských reţimov dochádza k zmenám príbehov prezentovaných v učebniciach dejepisu. Národní hrdinovia sa menia pri striedaní sa ideológií. Je nevyhnutné poloţiť si otázku, či má byť prezentovanie „pravého a pravdivého“ obrazu národnej histórie základným cieľom dejepisného vyučovania. Vyučovanie dejepisu zaloţené na faktografickom prístupe, výpočte hrdinských počinov, či dôleţitých udalostí, a napokon i príbeh o susedoch i sebe samých prezentovaný v učebniciach dejepisu sa mení so zmenami politických reţimov. Postmoderný prístup k histórii vyvolal v 70. rokoch v kruhoch západnej historiografie veľkú diskusiu o tom, či by sa rozprávanie ako hlavná forma interpretácie minulosti nemalo zmeniť na opis alebo vysvetľovanie.248 Hlavným argumentom koncepcie, ktorá stála proti rozprávačstvu ako výkladu histórie, bola téza, ţe procesy, ktoré sa dejú v spoločnosti, môţu byť iba opisované, nie prerozprávané. Vznikla tak potreba nahradiť starú historie évémentielle za novú historie structurale. V tomto trende pokračovala aj nouvelle histoire, najmä u francúzskych historikov, ktorí sa zameriavali na opis štruktúr existujúcich v dlhých časových obdobiach,249 a vytlačila do úzadia starý model – písanie histórie prerozprávaním historických udalostí. Podľa Reinharta Kosselecka a Jürgena Kocku je moderná história sériou SZONDI, Peter. On Textual Understanding and Other Essays. Manchester : Manchester University Press, 1986. 249 Tu patria najmä diela Jacquesa Le Goffa o spoločnosti v stredoveku a Pierra Noru o pamäti. 248
131
procesov, ktorým môţeme porozumieť len na základe vysvetľovania udalostí prostredníctvom štruktúr a naopak.250 V súčasnosti historiografia dospela k určitému konsenzu a niektorí historici poukazujú na fakt, ţe rozprávanie a opis sa navzájom nevylučujú. Podľa Paula Ricoeura: „Rozprávanie príbehu znamená príbeh aj vysvetľovať.“251 Jörn Rüsen tvrdí, ţe rozprávanie je súčasťou logickej štruktúry historiografie a následne je úloha deskripcie a explanácie podriadená naratívnej schéme. 252 V súvislosti s týmto myslením sa v niektorých školských systémoch uţ desaťročia presadzuje alternatívny prúd vyučovania histórie, ktorý sa namiesto prezentácie a memorovania historického príbehu zameriava na rozvoj schopností a zručností študentov na základe ich samostatnej práce s prameňmi. Zavedenie takéhoto prístupu aj v našom školstve by zaiste napomohlo tomu, aby sa príbeh o tom, kto sme, ako sme sa sem dostali, kto boli a sú naši priatelia či nepriatelia, akí sme my a akí sú tí druhí, zmenil na výchovu k svetoobčianstvu a tolerancii, ktorá by viedla k rozvoju kritických schopností mládeţe a jej spôsobilosti vnímať svet okolo seba bez predsudkov a stereotypov.
KOCKA, Jürgen. Civil Society: Some remarks on the career of a concept. In BEN-RAFAEL, Eliezer – STERNBERG, Yitzhak (eds). Comparing Modernities. Leydon; Boston : Brill Academic Publishers, 2005, s. 141 – 148. 251 RICOEUR, Paul. History and Truth. Evanston, Illinois : Northwesetrn University Press, 1965. 252 RÜSEN, Jörn. Narration, Interpretation, Orientation. Oxford : Berghahn Books, 2005. 250
132
ANALYZOVANÉ UČEBNICE253 MERHOUT, Cyril – NĚMEC, Bohumil (eds.). Národní čítanka. Praha : Nakladatel B. Kočí, 1918. GEBAUEROVÁ, Marie – JIRÁK, Antonín – REITLER, Antonín. Dějepis. Pro školy mešťanské. Díl 1. (Pro první třídu škol měšťanských. 5., podle nových osnov přepracované vydání). Praha : Komenium, 1919. KLÍMA, Stanislav. Slovenská vlastiveda. (Zemepis a dejepis pre slovenské ľudové školy). Prednášky učiteľského naukobehu 21. júla – 2. augusta 1919. Vydal Pavel Gallo, šarišský školdozorca. Prešov : Kníhtlačiareň Arpad Kóscha v Prešove, 1919. SOUKUP, A. Dějepis pro školy měšťanské. Díl I. Praha : Nakladatel B. Kočí, 1919. GEBAUEROVÁ, Marie, JIRÁK, Antonín, REITLER, Antonín. Dějepis. Pro školy mešťanské. Díl 2. (Pro druhou třídu škol měšťanských). Praha : Komenium, 1920. HRNČÍŘ, František. Dějepis národa československého. Nymburk : Nákladom spisovateľa, 1920.
Zoznam obsahuje analyzované učebnice pre základné a stredné školy vydané v rozpätí rokov 1918 aţ 2002 pouţívané vo vyučovaní dejepisu na slovenských školách v chronologickom poradí podľa roku ich vydania. Úryvky z učebníc sú uvedené v dobovom pravopise. 253
133
KLÍMA, Stanislav (ed.). Čítanka pre slovenské školy meštianske. Diel I. Pre 1. a 2. triedu. Praha : Slovenské oddelenie Ministerstva školstva a národnej osvety, 1920. KLÍMA, Stanislav (ed.). Čítanka pre slovenské školy meštianske. Diel II. Pre 3. a 4. triedu. Praha : Slovenské oddelenie Ministerstva školstva a národnej osvety, 1920. KLÍMA, Stanislav (ed.). Čítanka pre slovenské školy meštianske. Diel III. Praha : Štátne nakladateľstvo, 1921. KOREŇ, Jozef. Dejiny československého národa. Dejepis pre V. a VI. triedu slov. ľud. škôl (a pre opakovacie školy). Prešov : Nákladom Štehrovho kníhkupectva, 1921. PEKAŘ, Josef. Dějiny československé. Pro nejvyšší třídy škol středních. Praha : Historický Klub, 1921. HLAVINKA, Karol. Stručné dejiny národa československého pre niţšie triedy slovenských stredných škôl. Košice : Tlačou Slovenskej kníhtlačiarne, 1922. HORČIČKA, Josef – NEŠPOR, J. Dejepis pre slovenské občianske školy. Poslovenčil Kornel Rapoš. Praha : Česká grafická únia uč. spolku, 1922. KADLEČÍK, Gustáv. Dejepis pre V. a VI. ročník škôl ľudových. Liptovský Sv. Mikuláš : Kníhkupecký a vydavateľský úč. Spolok Tranoscius, 1924.
134
KRATOCHVÍL, Rudolf. Prehľady z dejepisu. Prešov : Štehrovo kníhkupectvo a nakladateľstvo, 1924. HORČIČKA, Josef – LEDR, J. Vlast. Dějepisná čítanka pro československé školy a rodiny. Praha : Nakladatelství J. OTTO, S. R. O., 1925. VLACH, Jaroslav. Dejepis všeobecný pre niţšie triedy stredných škôl. Diel II. Dejiny stredoveku a novoveku po Vestfálsky mier. Štvrté, zmenené a novo prispôsobené vydanie. Upravil Ján V. Krecar. Poslovenčil Ján Vančík. Praha : Nakladateľstvo J. Otto, 1925. KRIEBEL, Otakar. Jednotné osnování učiva na škole měšťanské podle zásad činné školy. Praha : Státní nakladatelství, 1926. DEJMEK, P.- KRATOCHVÍL, Rudolf – ŠIMKO, Miroslav. Po stopách ľudstva. Dejepis pre 6.-8. školský rok ľudových škôl slovenských. Praha: Štátne nakladateľstvo, 1927. MERHOUT, Cyril. Dejepis pre ľudové školy slovenské. Poslovenčil Martin Jeţo. Prešov : Štehrovo kníhkupectvo a nakladateľstvo, 1928. HRNČÍŘ, František. Dějepis národa československého. Pro školy i rodiny. Nymburk : Nakladatel Svatopluk Hrnčíř, kníhkupec, 1929. PEŠEK, Jozef. Učebnica dejepisu pre niţšie triedy stredných škôl. I. Povesti a obrazy z dejín národa československého pre prvú triedu
135
stredných škôl. Praha kníhkupectvo, 1932.
:
Profesorské nakladateľstvo
a
REITLER, Antonín - TOUC, J. S. Dejepis pre meštianske školy. Diel I. 3. vydanie. Pre slovenské školy upravil Karol Kolman. Praha : Komenium, 1933. PEŠEK Jozef. Učebnica dejepisu pre niţšie triedy stredných škôl. IV. Obrazy z dejín novovekých od r. 1789 po naše dni. Náčrt československých dejín. Pre štvrtú triedu. Pre slovenské stredné školy upravil Ľudovít Ţibrita. Praha : Profesorské nakladateľstvo a kníhkupectvo, 1933. PEŠEK Jozef. Učebnica dejepisu pre niţšie triedy stredných škôl. II. Obrazy z dejín starovekých a stredovekých do začiatku storočia XIV. Pre druhú triedu stredných škôl. Pre slovenské školy upravil Ľudovít Ţibrita. Praha : Profesorské nakladateľstvo a kníhkupectvo, 1934. DOLENSKÝ, Josef. Branný dějepis. Sbírka školských příruček. Svazek 6. Třebechovice : Nakladatel školských příruček Antonín Dědourek, 1936. PAUR, Jaroslav. Cesta. Učebnica dejepisu pre meštianske školy. Diel II. (Pre druhú triedu). Upravil Miroslav Šimko. Praha : Štátne nakladateľstvo, 1936. KRATOCHVÍL, Rudolf. Kniha reálií pre VI. – VIII. postupný ročník slovenských ľudových škôl. A. Časť zemepisná a dejepisná. Druhé, podľa nových osnov prepracované vydanie. Praha; Prešov : Československá grafická unie, 1937.
136
KRIEBEL. Jak učíme na škole obecné v duchu nových učebných osnov. Praha : Československá grafická unie, 1937. ZÍTKO, J. Dějepis naší vlasti v přehledných partiích. Maturitní a metodická příručka. Třebechovice : Nakladatelství Ant. Dědourek, 1937. HORČIČKA, J. – LEDR, J. Dejepis pre meštianske školy. Diel štvrtý. Praha; Prešov : Československá grafická únia, 1938. KRIEBEL, O. Jak učíme na škole měšťanské v duchu nových učebních osnov. Díl 1. 2. vydání. Praha : Státní nakladatelství, 1938. PEKAŘ, Josef – KLIK, Josef – CHORVÁT, Cyril. Dejiny československé pre najvyššiu triedu stredných škôl. Praha : Historický klub, 1938. HRUŠOVSKÝ, František. Slovenské dejiny. 1. vyd. Turčiansky Sv. Martin : Matica slovenská, 1939. HRUŠOVSKÝ, František. Dunaj. Diel I. Dejepis pre šiesty postupný ročník slovenských ľudových škôl. Trnava : Spolok sv. Vojtecha, 1939. HRUŠOVSKÝ, František. Dunaj. Dejepis pre 7. ročník slovenských ľudových škôl. Trnava : Spolok sv. Vojtecha, 1940. HRUŠOVSKÝ, František. Dunaj. Dejepis pre 8. ročník slovenských ľudových škôl. Trnava : Spolok sv. Vojtecha, 1940.
137
HRUŠOVSKÝ, František. Slovenské dejiny. Učebnica pre IV. triedu slovenských stredných škôl. Turčiansky Sv. Martin : Matica slovenská, 1940. HRUŠOVSKÝ, František. Dunaj. Dejepis pre 7. ročník slovenských ľudových škôl. 2. vydanie, Trnava : Spolok sv. Vojtecha, 1942. PETRENKO, Ján – HOLLÝ, Anton – JANEGA, Pavol. Stručné dejiny Československa. Bratislava : Nakladateľstvo slovenských profesorov, 1946. DEKAN, Ján – MACEK, Jozef – HUSA, Václav – HUSOVÁ, Mária – KLÍMA, Arnošt –DOLEŢAL, Juraj KRÁL, Václav. Dejiny ČSR. Učebný text pre IV. Triedu gymnázií a pedagogických gymnázií. Slovenské doplnky spracovali Jaroslav Dubnický, Ján Dekan, Peter Ratkoš, Ján Tibenský, Karol Goláň, Miroslav Kropilák, Miro Hysko. Bratislava : Štátne nakladateľstvo, 1952. Dějiny starověku. Učebný text dějepisu pro 6. postupný ročník všeobecně vzdělávacích škol. Podľa sovietskej učebnice S. I. Kovaleva preloţil Miroslav Suttý, Anna Šourková a Mária Pravdová. Upravila a spracovala Mária Pravdová. Recenzovali Ladislav Varcl, Pavel Oliva, Stanislav Chod, Anna Jílková, Vladimír Habětín. Schválené výnosom Ministerstva školstva zo dňa 7. marca 1955, č. 14773/55 A I/1 v prvom vydaní ako učebný text dejepisu pre všeobecne vzdelávacie školy. Praha : Státní pedagogické nakladatelství, 1955.
138
GOLÁŇ, Karol – RATKOŠ, Peter – KROPILÁK, Miroslav – TIBENSKÝ, Ján. Dejepis. Pokusné učebné texty pre 3. ročník strednej všeobecnovzdelávacej školy. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1958. SOSÍK, Alois – VRABEC, Vojtech. Dejepis pre 7. ročník základnej deväťročnej školy. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1962. JOZA, Jaroslav – BUTVIN, Jozef – ČERVINKA, František. Dejepis 8. Pre 8. ročník základnej deväťročnej školy. Posudzovali Václav Husa, Ruţena Horáčková, Jaroslav Charvát, Július Mésároš, Ruţena Rališová, Alois Sosík, Výskumný ústav pedagogický v Prahe, Výskumný ústav pedagogický v Bratislave a i. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1963. HUSA, Václav – KROPLILÁK, Miroslav. Československé dejiny. Učebnica dejepisu pre 2. a 3. ročník strednej všeobecnovzdelávacej školy a pre 2. ročník strednej odbornej školy. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1966. RATKOŠ, Peter – BUTVIN, Jozef – KROPILÁK, Miroslav. Dejiny Československa. Učebnica pre 2. a 3. ročník SVŠ, gymnázia a SOŠ. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1970. BUTVINOVÁ, Marta – MARIANIOVÁ, Oľga – DULLOVÁ, Valéria. Dejepis pre 8. ročník základnej deväťročnej školy. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1975.
139
DOHNAL, Miloň – KÁŇA, Otakar. Dějepis. Pro devátý ročník základné devítileté školy. Doplnok učebnice. Praha : Státní pedagogické nakladatelství, 1977. SUTTÝ, Miroslav – BALCAR, Luboš. Dějepis V. Pro pátý ročník experimentálních škol. Praha : Státní pedagogické nakladatelství, 1977. ČAPEK, Vratislav – MICHOVSKÝ, Václav. Dějepis pro I. ročník středních odborných škol. Část II. Recenzovali Josef Petráň, Miroslav Hroch, Tomáš Jílek. Praha : Státní pedagogické nakladatelství, 1979. DOHNAL, Miloň – BARTLOVÁ, Alena. Dějepis pro sedmý ročník experimentálních škol. Část II. Vydané ako experimentálna učebnica pre 7. ročník experimentálnych škôl. Praha : Státní pedagogické nakladatelství, 1979. SKLADANÝ, Marián – JÍLEK, Tomáš – ZATKALÍKOVÁ, Marta. Dějepis pro pátý ročník základné školy. Praha : Státní pedagogické nakladatelství, 1980. JÍLEK, Tomáš – BAĎURÍK, Jozef – BUTVINOVÁ, Mária. Dějepis pro 6. ročník základní školy. Praha : Státní pedagogické nakladatelství, 1982. JÍLEK, Tomáš – BAĎURÍK, Jozef – BUTVINOVÁ, Marta. Dejepis pre 6. ročník základnej školy. Recenzovali Josef Kočí, Jarmila Mrázková, František Novák, Marián Skladaný. Ilustroval Jozef Cesnak. Druhé vydanie. Praha : Státní
140
pedagogické nakladatelství, 1982. Identické tretie vydanie z roku 1984. DOHNAL, Miloň – JÍLEK, Tomáš – BUTVINOVÁ, Marta. Dějepis 7. 2. díl. Pro sedmý ročník základné školy. Recenzovali: Hapák, J. Kříţek, H. Pešinová, R. Dobiášová, J. Galandauer, J. Bieliková, J. Mrázková. Praha : Štátne pedagogické nakladateľstvo, 1982. ČAPEK, Vratislav – MICHOVSKÝ, Václav – SKLADANÝ, Marián. Dějepis I. Pro 1. ročník středních odborných škol. Praha : Státní pedagogické nakladatelství, 1984. FLOREK, Ondřej – ČAPEK, Vratislav – MACEK, Zdeněk – SUTTÝ, Miroslav. Dějepis II. Pro 2. ročník středních odborných škol a pro 1. ročník středních odborných učilišť. Recenzovali Otakar Káňa a Anna Kováčová Praha : Státní pedagogické nakladatelství, 1984. JÍLEK, Tomáš – ORSÁGOVÁ, Marta – SKLADANÝ, Marián. Dejepis pre 5. ročník základnej školy. 3. vydanie. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1985. ČAPEK, Vratislav – BUTVIN, Jozef – DOHNAL, Miloň – HUČKO, Ján – KOVÁČOVÁ, Anna. Dejepis pre druhý ročník gymnázia. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1986. ČAPEK, Vratislav – BUTVIN, Jozef – DOHNAL, Miloň – HUČKO, Ján – KOVÁČOVÁ, Anna. Dějepis II. Pro II. ročník gymnázia. Lektorovali Tomáš Jílek, Hana Komorová, Ivan
141
Krempa, Mikuláš Písch. Praha : Státní pedagogické nakladatelství, 1986.
142
BIBLIOGRAFIA ADORNO, Theodor et al.The authoritarian personality. New York : Harper, 1950. APPLE, Michael – CHRISTIAN-SMITH, Linda (eds.). The Politics of the Textbook. New York, London : Routledge, 1991. BAĎURÍK, Jozef. Pedagogická činnosť univ. prof. Dr. Daniela Rapanta. In MARSINA, Richard (ed.). Historik Daniel Rapant. Ţivot a dielo. Martin – Bratislava : Matica slovenská – Slovenský historický ústav Matice slovenskej, 1998, s. 65 – 79. BAKKE, Elisabeth. Čechoslovakizmus v školských učebniciach (1918 – 1938). In Historický časopis, 1999, roč. 47, č. 2, s. 233 – 253. BARNOVSKÝ, Michal. Slovenská otázka v dejinách ČeskoSlovenska 1945-1992. Bratislava : Historický ústav SAV, 1994. BÉDARIDA, Francois (ed.). The Social Responsibility of the Historian. Providence, Oxford : Berghahn Books, 1994. BERRIEN, Kenneth. Stereotype similarities and contrasts. In The Journal of Social Psychology, 1969, č. 78, s. 173 – 183. BÍROVÁ, Nadeţda. Československo-sovietske vzťahy v oblasti historiografie v rokoch 1945 – 1960. Nepublikovaná diplomová práca obhájená na Katedre dejín Filozofickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Prešove. Prešov, 1988.
143
BOBÁK, Ján. Slovenská republika 1939 – 1945. Martin : Matica slovenská, 2000. BOJKOVÁ, Alţbeta. Slovenská historiografia o dejinách školstva v Košiciach v medzivojnovom období. In ŠUTAJ, Štefan (ed.). Košice a dejiny – dejiny Košíc. V tlači. BRONFENBRENNER, Urie. The mirror image in SovietAmerican relations: A social psychologist’s report. In Journal of Social Sciences, 1961, č. 17, s. 45 – 46. BROWN, Rupert. Group processes. Oxford : Blackwell, 1988. BUTVIN, Jozef. O postavení a základných problémoch slovenských dejín vo vyučovaní dejepisu na stredných školách. In Historický časopis, 1990, roč. 38, č. 6, s. 869 – 876. BYSTRICKÝ, Valerián. Slovenská otázka v medzivojnovom Československu. In ŠVORC, Peter – HARBUĽOVÁ, Ľubica – SCHWARZ, Karl (eds.). Národnostná otázka v strednej Európe v rokoch 1848 – 1938. Prešov : Universum, 2005, s. 233 – 255. CARLYLE, Thomas. On Heroes, Hero-Worship and the Heroic in History. Nebrasca : University of Nebrasca Press, 6th edition, 1966. CSÁKY, Moritz – MANNOVÁ, Elena (eds.). Collective Identities in Central Europe in Modern Times. Bratislava : Academic Electronic Press, 1999.
144
DOLAN, Ondrej. Univerzita Komenského. Prehľad profesorov 1919/1966. Prehľad pracovísk 1919/1948. Bratislava : Univerzita Komenského, 1968. DOLLARD, John (ed). Frustration and aggression. New Haven: Yale University Press, 1939. DUCKITT, John. The social psychology of prejudice. Westport : Praeger Publishers, 1994. FINDOR, Andrej. Konštruovanie „zlatého veku“ dejín československého národa v dejepisných učebniciach (1918 – 1938). Nepublikovaná rigorózna práca. Bratislava : Univerzita Komenského, 2007. FINDOR, Andrej. Reprezentácie začiatkov „národných dejín“ v slovenských učebniciach dejepisu v 20. storočí. Nepublikovaná dizertačná práca. Bratislava : Univerzita Komenského, 2009. FINDOR, Andrej. Ako fungujú “národné dejiny“: reprezentovanie “kultúrnej nadradenosti“ a vytváranie etnických hraníc v slovenských učebniciach dejepisu (1918 – 1938). In FINDOR, Andrej – DRÁĽ, Peter (eds.). Ako skúmať národ : Deväť štúdií o etnicite a nacionalizme. Brno : Tribun EU, 2009. GONĚC, Vladimír (ed.). Česko-slovenská historická ročenka 2000. Brno : Masarykova univerzita, 2000.
145
HAVRILA, Marek. Slovenská historiografia v rokoch 1945 – 1968. Nepublikovaná dizertačná práca obhájená na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity, Prešov : 2004. HAVRILA, Marek. World History and Slavic Studies in Slovak Historiography. In OTČENÁŠOVÁ, Slávka – HAVRILA, Marek – OTČENÁŠ, Michal. Slovak Historiography 1919-1968. Development of Historical Studies and International Networks. Saarbrücken : VDM Verlag, 2009. HORVÁTH, Pavel. Návštevy zahraničných historikov na Slovensku. In Historický časopis, 1954, roč. 2, č. 1, s. 157 – 158. HREHOR, Henrich – ĎURKOVSKÁ, Mária. Problematika stredného školstva v slovenskej historiografii na príklade mesta Košice v rokoch 1918 – 1938. In ŠUTAJ, Štefan (ed.). Košice
a dejiny – dejiny Košíc. V tlači. HUDEK, Adam. Slovenská historiografia a pokus o konštruovanie nového národného príbehu v rokoch 1948 – 1967. Nepublikovaná dizertačná práca obhájená v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied, Bratislava, 2007. CHALOUPECKÝ, Václav. Dvě úvahy o národním probuzení na Slovensku. In Český časopis historický, 1920, XXVI. CHALOUPECKÝ, Václav. Staré Slovensko. Bratislava : FF UK, 1923.
146
CHROMEKOVÁ, Valéria. Problematika slovenských dejín v dejepisných učebniciach Maďarska. In Acta Historia Neosoliensia. Banská Bystrica : Univerzita Mateja Bela, 1998, s. 28 – 41. JOHNSON, Owen V. Slovakia 1918 – 1938: education and the making of a nation. New York : Columbia University Press, 1985. KAMENEC, Ivan. Fenomén Ďurica. Diskusia. In Kritika a kontext, 1997, s. 4 – 23. KAMENEC, Ivan. Hľadanie a blúdenie v dejinách. Úvahy, štúdie, polemiky. Bratislava : Kalligram, 2000. KATZ, Daniel – BRALY, Kenneth. Racial Stereotypes of one hundred college students. In Journal of Abnormal and Social Psychology, 1933, č. 28, s. 280 – 290. KOCKA, Jürgen. Asymmetrical Historical Comparison: The Case of German Sonderweg. Forum on Comparative Historiography. In History and Theory, 1999, Vol. 38, No.1, s. 40 -50. KOCKA, Jürgen. Civil Society: Some remarks on the career of a concept. In BEN-RAFAEL, Eliezer - STERNBERG, Yitzhak (eds). Comparing Modernities. Leydon; Boston : Brill Academic Publishers, 2005, s. 141 – 148. KONEČNÝ, Stanislav. Vyučovanie dejepisu a vlastenecká výchova v období Slovenského štátu. In BYSTRICKÝ,
147
Valerián (ed.). Slovensko v rokoch druhej svetovej vojny. (Materiály z vedeckého sympózia, Častá, 6. – 7. novembra 1990). Bratislava : Slovenská národná rada, Historický ústav SAV, 1991, s. 125 – 130. KOŘALKA, Jiří. Historiography of the Countries of Eastern Europe: Czechoslovakia. In American Historical Review, október 1992, s. 1026 – 1040. Dostupné na Internete: http://www.questia.com/googleScholar.qst;jsessionid=M1JH 3JnnsnFyptJTtvM31JxBypFzv0n7yF50Q5bCSpxnzGJRWx8 X!1896127874!1380883283?docId=97224373 KOVÁČ, Dušan. Dejiny Slovenska. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 1998. KRATOCHVÍL, Viliam. K niektorým aspektom tvorby učebníc dejepisu v Československu a v súčasnosti. In Československá historická ročenka 2000, Brno : Masarykova univerzita, 2000, s. 33 – 37. KREKOVIČ, Eduard – MANNOVÁ, Elena – KREKOVIČOVÁ, Eva (eds.). Mýty naše slovenské. Bratislava : Academic Electronic Press, 2005. KRIEBEL, Otakar. Jednotné osnování učiva na škole měšťanské podle zásad činné školy. Praha : Státní nakladatelství, 1926. KROPILÁK, Miroslav et al. Dejiny Slovenska V (1918-1945). Bratislava : Veda, 1985.
148
KUČERA, Matúš. Slovenské dejiny I. Od príchodu Slovanov do roku 1526. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2008. KUTNAR, František – MAREK, Jaroslav. Přehledné dějiny českého a slovenského dějepisectví. Od počátků národní kultury aţ do sklonku třicátych let 20. století. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 1997. LACKO, Martin. Príhovor organizátora. In LACKO, Martin (ed.). Slovenská republika 1939 – 1945 očami mladých historikov I. Zborník príspevkov z prvého sympózia Katedry histórie Filozofickej fakulty UCM Trnava v Modrovej 19. – 20. apríla 2002. Trnava : Katedra histórie Filozofickej fakulty Univerzity sv. Cyrila a Metoda Trnava, 2002, s. 6 – 9. LeVINE, R. A. – CAMPBELL, D. T. Ethnocentrism: Theories and conflict, ethnic attitudes and group behaviour. New York : Wiley, 1972. LIPTÁK, Ľubomír. Slovensko v 20. storočí. Bratislava : Kalligram, 1998. LIPTÁK, Ľubomír. Storočie dlhšie ako sto rokov. Bratislava : Kalligram, 1999. LIPPMANN, Walter. Public Opinion. Washington : Free Press, 1965. MAGDOLENOVÁ, Anna. Národná a štátna idea v diele Františka Hrušovského. In Historický časopis, 1993, roč. 41, č. 5-6, s. 684 – 692.
149
MANNOVÁ, Elena – DAVID, Daniel, Paul (eds.). A Guide to Historiography in Slovakia. Studia Historica Slovaca XX. Bratislava : SAV, 1995. MATULA, Pavol. Českí stredoškolskí profesori na Slovensku 1918/1919. In ŠVORC, Peter – HARBUĽOVÁ, Ľubica (eds.). Stredoeurópske národy na kriţovatkách novodobých dejín 1848 – 1918. Zborník venovaný Prof. PhDr. Michalovi Danilákovi, CSc. k jeho 65. narodeninám. Prešov : Universum, 1999, s. 346 – 352. MEDERLY, Karol. Ústava slovenskej republiky a jej zásadné smernice. Bratislava : Štátne nakladateľstvo, 1939. MICHELA, Miroslav. Pripomínanie a kanonizovanie minulosti. Úvaha na margo niektorých diskusií o dejinách Slovenska. In Forum historiae : odborný internetový časopis pre históriu a príbuzné spoločenské vedy, 2008, č. 1, s. 1 – 13. Dostupné na internete: http://www.forumhistoriae.sk/FH1_2008/texty_1_2008/Mi chela.pdf NEUPAUER, František. Školská politika v období Slovenskej republiky 1939-1945. In ŠMIGEĽ, Michal – MIČKO, Peter (eds.). Slovenská republika 1939 – 1945 očami mladých historikov IV. Banská Bystrica : Katedra histórie FHV UMB – Ústav vedy a výskumu, 2005, s. 74 – 88. Neue Rheinische Zeitung, 5. január 1849, č. 187. Dostupné na internete:
150
http://www.marxists.org/archive/marx/works/download/ Marx_Articles_from_the_NRZ.pdf OAKES, Penelope – HASLAM, S. Alex – TURNER, John. C. Stereotyping and Social Reality. Oxford : Blackwell, 1994. OTČENÁŠ, Michal. Periodizácia svetových a slovenských dejín. Prešov : Metodické centrum v Prešove, 1992. OTČENÁŠ, Michal. Periodizácia svetových a slovenských dejín. Druhé doplnené vydanie. Košice : Metodické oddelenie školskej správy, 1993. OTČENÁŠ, Michal. Periodizácia svetových a slovenských dejín. Tretie upravené vydanie. Bratislava : Metodické centrum, 1993. OTČENÁŠ, Michal. Slovenská historiografia v rokoch 1918 – 1945. Prešov : Metodické centrum, 1994. OTČENÁŠ, Michal. Dejiny slovenskej historiografie v rokoch 1848 – 1893. Prešov : Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove, 2003. OTČENÁŠOVÁ, Slávka. The Construction of the Collective Identity of the Czechs and Slovaks in History Textbooks. MA Thesis. Diplomová práca obhájená na Katedre stredoeurópskych dejín. Budapešť : Central European University, 2006. OTČENÁŠOVÁ, Slávka. Who is a Czechoslovak? Collective Identity Formation in Czechoslovak History Textbooks. In
151
Abstracts. Memory from Transdisciplinary Perspectives: Agency, Practices and Mediation. Tartu : Research Centre of Culture and Communication, University of Tartu, 2007, s. 85 – 86. OTČENÁŠOVÁ, Slávka. Who is a Czechoslovak and Who is a Yugoslav in Collective Identity Formation in Communist History Textbooks. In Eckert. Das Bulletin, 2008, č. 4, Winter, s. 55 – 56. OTČENÁŠOVÁ, Slávka. Making a Czechoslovak – Collective Identity Formation in History Textbooks. Online Article For European Social Science History Conference 2008. Dostupné na Internete: http://www2.iisg.nl/esshc/programme.asp?selyear=9&pap =5898 OTČENÁŠOVÁ, Slávka – OTČENÁŠ, Michal – HAVRILA, Marek. Slovak Historiography 1918 – 1968. Development of Historical Studies and Foreign Relations. Saarbrücken : VDM Verlag, 2009. OTČENÁŠOVÁ, Slávka – OTČENÁŠ, Michal – HAVRILA, Marek – LIPKA, Martin. Metodologické východiská výskumu vzťahov slovenskej historiografie k inonárodným historiografiám v 20. storočí. Košice : Univerzita Pavla Jozefa Šafárika, 2009. OTČENÁŠOVÁ, Slávka. Spoločenský a historiografický rozmer učebníc dejepisu. (K niektorým aspektom významu dejepisného vyučovania a tvorby učebníc dejepisu). In
152
HAVRILA, Marek – OTČENÁŠOVÁ, Slávka, (eds.). Historiografia na Slovensku v kontexte spoločenského vývinu v 19. a 20. storočí. Prešov : UNIVERSUM-EU, 2009, s. 81 – 89. PODOLEC, Ondrej. K niektorým prvkom prvej slovenskej ústavy a ich reálnej aplikácii v politickom ţivote štátu. In LACKO, Martin (ed.). Slovenská republika 1939 – 1945 očami mladých historikov I. Zborník príspevkov z prvého sympózia Katedry histórie Filozofickej fakulty UCM Trnava v Modrovej 19. – 20. apríla 2002. Trnava : Katedra histórie Filozofickej fakulty Univerzity sv. Cyrila a Metoda Trnava, 2002, s. 9 – 30. PEKAŘ, Josef. Smysl českých dějin. 2. vyd. Praha : vlastním nákladem, distributor: Klub historický, 1929. PEKAŘ, Josef. O smyslu českých dějin. Praha : Rozmluvy, 1990. PETTIGREW, Thomas, F. Personality and socio-cultural factors in intergroup attitudes: A cross-national comparison. In A Journal of Conflict Resolution, 1958, č. 2, s. 29 – 42. PINTÉROVÁ, Beáta. Pohľady slovenskej a maďarskej historiografie pol. 19. storočia do konca 20. storočia na otázku príchodu Maďarov do Karpatskej kotliny po nástup Gejzu na knieţací stolec. Nepublikovaná dizertačná práca. Nitra : Filozofická fakulta Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, 2010. POPPE, Edwin. National and ethnic stereotypes in Central and Eastern Europe. Amsterdam : Thela Thesis, 1999.
153
PURŠ, Jaroslav – KROPILÁK, Miroslav. Přehled dějin československých I a II. Praha : Academia, 1980. PYNSET, Robert B. Questions of Identity: Czech and Slovak ideas on Nationality and Personality. London : Central European University, 1994. RADIČOVÁ, Iveta (ed.). Malé dejiny česko-slovenských vzťahov. Bratislava : Nadácia Milana Šimečku, 1995. RICOEUR, Paul. History and Truth. Evanston, Illinois : Northwesetrn University Press, 1965. RUNCIMAN, Garry. Relative deprivation and social justice. London : Routledge and Kegan Paul, 1966. RÜSEN, Jörn. Narration, Interpretation, Orientation. New York; Oxford : Berghahn Books, 2005. RYCHLÍK, Jan. Češi a Slováci ve 20. století. Česko-slovenské vztahy 1914-1945. Bratislava : Academic Electronic Press, Praha : Ústav T. G. Masaryka, 1997. RYCHLÍK, Jan. Češi a Slováci ve 20. století. Česko-slovenské vztahy 1945-1992. Bratislava : Academic Electronic Press, Praha : Ústav T. G. Masaryka, 1998. SALAZAR, Jose Miguel – MARIN, Gerardo. National stereotypes as a function of conflict and territorial proximity: A test of the mirror image hypothesis. In The Journal of Social Psychology, 1977, č. 101, s. 13 – 19.
154
SHERIF, Muzafer. Groups conflict and cooperation: Their social psychology. London : Routledge and Kegan Paul, 1967. SCHISSLER, Hanna (ed.). Perceptions of History. Oxford : Berg Publishers Limited, 1987. Sovětská věda. Historie, 1950, č. 1-2, s. 166 – 168. STEPHAN, Walter. Intergroup relations. In PERLMAN, Daniel – COZBY, Chris (eds.). Social Psychology. New York : Random House, 1983, s. 414 – 441. SUGAR, Peter F. ed. Eastern European Nationalism in the Twentieth Century. Lanham : American University Press, 1995. SULEIMAN, Michael. National Stereotypes as Weapons in the Arab-Israeli Conflict. In Journal of Palestine Studies, 1974, č. 3, s. 109 – 121. SZONDI, Peter. On Textual Understanding and Other Essays. Manchester : Manchester University Press, 1986. ŠKVARNA, Dušan. Prínos „slovenského povstania roku 1848/49“ do slovenskej historiografie a kultúry. In MARSINA, Richard (ed.). Historik Daniel Rapant. Ţivot a dielo. Martin; Bratislava : Matica slovenská – Slovenský historický ústav Matice slovenskej, 1998, s. 118 – 137. ŠKVARNA, Dušan et al. Lexikón slovenských dejín. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 2006.
155
ŠTEFÁNEK, Anton. Školstvo v predválečnom Uhorsku a na dnešnom Slovensku. In SETON-WATSON, Robert William (ed.). Slovensko kedysi a teraz. Praha : Orbis, 1931. ŠUTAJ, Štefan – SZARKA, László (eds.). Regionálna a národná identita v maďarskej a slovenskej histórii 18. – 20. storočia. Regionális és nemzeti identitásformák a 18 – 20. századi magyar és szlovák történelemben. Prešov : Universum, 2007. ŠVORC, Peter. Profily prvých /T. G. Masaryk, M. R. Štefánik, E. Beneš, M. Dula, K. Kramář, V. Šrobár/. Prešov : Expertízny a vzdelávací inštitút v Prešove, Krajské osvetové stredisko v Košiciach, 1990. ŠVORC, Peter. Zrod republiky. (Dobové dokumenty, spomienky a stanoviská 1914 – 1918). Košice : Slovo, 1991. ŠVORC, Peter. Slovenská historická veda a slovenské dejiny v 20. storočí. In FANO, Štefan (ed.). Slovenské dejiny v dejinách Európy. Bratislava : Úrad pre stratégiu rozvoja spoločnosti, vedy a techniky, 1997, s. 125 – 134. ŠVORC, Peter – HARBUĽOVÁ, Ľubica (eds.). Stredoeurópske národy na kriţovatkách novodobých dejín 1848 – 1918. Zborník venovaný Prof. PhDr. Michalovi Danilákovi, CSc. k jeho 65. narodeninám. Prešov : Universum, 1999. ŠVORC, Peter – DANILÁK, Michal – HEPPNER, Harald (eds.). Veľká politika a malé regióny 1918 – 1939. Prešov; Graz : UNIVERSUM, 2002.
156
TAJFEL, Henry. Human groups and social categories. Cambridge : Cambridge University Press, 1981. TAJFEL, Henry – TURNER, John. The social identity theory of intergroup conflict. In WORCHEL, Stephen – AUSTEN, W. (eds.). Psychology of intergroup relations. Chicago : NelsonHall, 1986, s. 7 – 24. TAJTÁK, Ladislav. Vznik Československa a východné Slovensko. Prešov : Metodické centrum v Prešove, 1992. TAJTÁK, Ladislav. Košice v období rokov 1848 - 1918 so zreteľom na politický, hospodársky, spoločenský, národnostný a demografický vývoj. In ŠUTAJ, Štefan (ed.). Košice a dejiny – dejiny Košíc. V tlači. TIBENSKÝ, Ján. Profesor Daniel Rapant ako vychovávateľ vedeckého dorastu. In MARSINA, Richard (ed.). Historik Daniel Rapant. Ţivot a dielo. Martin; Bratislava : Matica slovenská – Slovenský historický ústav Matice slovenskej, 1998, s. 85 – 95. THOMPSON, Edward Palmer. The Poverty of Theory and Other Essays, London : Merlin Press, 1978. TÖNSMEYER, Tatjana. Nation und Nationalstaat im slowakischen Schulbuch. In MAIER, Robert (ed.). Zwischen Zählebigkeit und Zerrinnen im Schulunterricht in Ostmitteleuropa. Studien zur internationalen Schulbuchforschung. Schriftenreihe des
157
Georg-Eckert-Instituts. Hannover Buchhandlung, 2004, s. 163 – 174.
:
Verlag
Hahnsche
TÖRÖK, Zsuzsanna. European Perspectives – History in Textbooks. Budapest : Deutsche Botschaft Budapest, Ambassade de France en Hongrie, Collegium Budapest, 2004. TURNER, John, C. A Self-categorization theory. In TURNER, John et al. Rediscovering a social group: A selfcategorization theory. Oxford : Blackwell, 1987, s. 42 – 67. WESTIE, F. R. Race and ethnic relations. In FARIS, Robert (ed.). Handbook of modern sociology. Chicago : Randy McNally, 1964, s. 576 – 618. VÁŢNÝ, Václav. Pravidlá slovenského pravopisu s abecedným pravopisným slovníkom. Praha : Nákladom Štátneho nakladateľstva vydala Matica slovenská, 1931. ZEMKO, Milan. Dejiny Slovenska v dejinách Slovenska. In Slovenské pohľady 1992, 108, č. 110, s. 2 – 26.