Univerzita Pavla Jozefa Šafárika, Právnická fakulta Kováčska 26, 040 75 Košice Právo ako moc Richard Demčák 2. Skupina Právo ako moc I. Právo všeobecne Právo je formálne zdelený (oznámený, informatívny) spoločenský, normatívny a regulatívny systém, ktorý je vytváraný alebo uznávaný štátom na dosiahnutie určitých spoločenských cieľov a na presadenie a ochranu určitých všeobecných spoločenských záujmov, ktorého normy sú vynútiteľné štátnou mocou. -spoločenský regulatívny systém – usporadúva spoločenské vzťahy, t.j. všeobecný účel práva, ktorý je určovaný všeobecným spoločenským záujmom a zároveň potrebou ochrany spoločenského záujmu. Je v spoločnosti vytváraný, t. j. ne ide o systém, ktorý by vznikal bez účasti ľudí. Základným právotvorným subjektom je štát, resp. orgány verejnej moci na ktoré štát preniesol právomoc tvoriť právo. -formálne zdelený – informatívny systém, je jazykovým výrazom - záväznosť a vynútiteľnosť práva – záväznosť – spočíva v obmedzení alternatív ľudského správania, právo z rôznych alternatív správania vymedzuje tie, ktoré sú dovolené a tie, ktoré sú zakázané. Právo je všeobecne záväzné. - vynútiteľnosť –spočíva v tom, že sme donútení k plneniu toho, čo právo ukladá. II. Väzba práva a moci Väzba práva a moci sa prejavuje v dvoch rovinách: a) moc prinútiť adresátov práva, aby ho dodržiavali (vynútiteľnosť zachovávania práva) právo ako jediný spoločenský regulatívny systém ovplýva schopnosťou zahrnúť pod svoju moc veľmi široký rozsah spoločenských vzťahov ale čo je dôležitejšie – dokáže tieto vzťahy vynútiť a ochráňit aj proti vôli adresáta. Na ochranu týchto vzťahov mu slúžia rôzne zložky štátneho mechanizmu na to určené: napr. Polícia, súdna moc , ktoré so svojou kompetenciou a právomocou slúžia na ochranu legálnych záujmov fyzických a právnických osôb. Moc je pre právo nevyhnutná. Stammler: „Moc potrebuje myšlienku práva, - aby sa presadila a právo potrebuje moc, aby sa uplatnilo.“ Moc ako taká je základnou zložkou práva. Moc ktorou právo disponuje nás núti riadiť sa danými pravidlami. To je hlavný rozdiel medzi právom a napr. morálkou. Aj morálka podobne ako pravidlá slušného správania nás usmerňuje k istým vzorom správania ale nemôže nás k nim prinútiť. Aj keď môžeme svojím správaním „pohoršiť“ spoločnosť a tá naše správanie odmietne nemá to pre nás právne dôsledky. Dá sa povedať že právo tvorí len úplný zaklad morálnych pravidiel ktoré sa pre svoju nadčasovosť a všeobecnosť zmenili na právne normy a bolo nevyhnutné ich ochrániť štátom. Ako príklad sa dajú uviesť dve skutky: vražda a nevera. Vražda je veľmi vážny spoločenský priestupok a štát musel skrz svoju moc sa postaviť voči takému konaniu tým, že vytvoril právnu normu na potrestanie ľudí, ktorí daný skutok vykonajú, lebo keby bolo teoreticky legálne vraždiť, spoločnosť by mala tendenciu sa „neudžať“. Oproti tomu nevera ako skutok aj keď narúša vzťah, nie je právne ošetrený, lebo kedže nie je až tak spoločenský nebezpečný je ponechaný práve na morálne ohodnotenie spoločnosti, aj keď ako dôvod môže viesť k právnym krokom (v manželstve môže/nemusí viesť k rozvodovému konaniu). Štát ako suverén skrz právo a jeho moc určí ktoré vzťahy ako také je dôležité ochrániť. Právo má takú všeobecnú moc aj kvôli svojmu základnému poslaniu a ním je že v teoretickej rovine by sa právo malo rovnať spravodlivosti, čo však často neplatí a spravodlivosť je relatívny pojem. Tu sa potom črtá problém akceptácie práva v praxi. Či už na na to hladíme ako problém vzhľadom ku tolerovaniu „nespravodlivých“ pr. noriem alebo vo vzťahu ku degradovaniu vážnosti súdov ako ochrancov spravodlivosti pri ich zdĺhavom vybavovaní prípadov alebo možnosti podplácania sudcov a nátlaku politických kruhov na fungovanie súdnictva. Inštitút práva a nositelia moci v ňom (sudcovia) sú si vedomí moci ktorou ovplývaju a sú poslednou legálnou inštanciou hľadania spravodlivosti u občanov a práve preto by malo byť prioritou priblížiť súdnictvo čo najbližšie k ideálu spravodlivosti. b) moc tvoriť právo, moc tvoriť všeobecne záväzné pravidlá správania Kto má moc, nemusí mať aj právo, pretože právo silnejšieho je najväčšie bezprávie. Svojvoľnému uplatňovaniu moci čelí idea práva a to ideou je spravodlivosť. V priebehu rozvíjania práva a postupným oddelením orgánov ktoré právo vytvarajú a ktore aplikujú vo väčšine krajín vznikol inštitút zakonodárneho zboru voleného občanmi daného štátu. Tento orgán má právomoc tvoriť zákony alebo existujúce upravovať bez zásahu súdnej moci (výnimkou je Ústavný súd, ktorý však môže napádať zákony až post legem, čiže po ich právoplatnom prijatí zákonodarným zborom). Samozrejme toto je príklad fungovania moci v SR a rôzne krajiny sa líšia práve možnosťou súdov zasahovať do tvorby zákonov, napr. v krajinách Commonwealthu (Anglicko,Wales,...) a U.S.A. bol hlavne v minulosti kladený dôraz na tvorbu záväzných rozhodnutí súdov cez inštitút precedensu, inými slovami sa tam súdy podieľajú na tvorbe zákonov resp. zákonných rozhodnutí.