Kriminalistické evidenčné systémy vyuţívajú metódy informatiky s cieľom objasniť kriminalisticky relevantné skutočnosti sú vedené celerepublikovo vačšina informácií je evidovaná aspoň v dvoch zbierkach rozdiel medzi evidenciou a zbierkou je ten, ţe v zbierke sú zaradené objekty in natura, nie ich kópie ( zbierka trasologických stôp, Fab zámkov, daktyloskopická zbierka, nábojníc a striel, pachových stôp) kriminalistické evidenčné systémy : systém NTC ( nápad trestnej činnosti) slúţi na tipovanie neobjasnenej sériovej trestnej činnosti a na tipovanie páchateľov vo všeobecnosti je tvorený 5 databázami : databáza udalostí TČ databáta páchateľov databáza poškodených databáza stôp trestného činu databáza vecí Systém PATROS ( pátranie po osobách) osoby, na ktoré bolo vyhlásené pátranie osoby nezvestné neidentifikované mŕtvoly a kostrové pozostatky systém uvádza údaje o okolnostiach zmiznutia, identifikačné údaje osoby, údaje o minulosti osôb, údaje o bydlisku, zamestnaní Evidencia PATRMV obsahuje informácie o vozidlách po ktorých bolo vyhlásené pátranie, 27 identifikačných údajov Evidencia AVIZO obsahuje údaje o osobách, voči ktorým bolo vznesené obvinenie a bolo začaté trestné stíhanie bola podaná obţaloba, stíhanie skončilo meritórnym rozhodnutím v prípravnom konaní Evidencia ZOPKA ( záujmové osoby polície) rovnaké údaje ako v systéme Avizo plus údaje o prezývke, o to, či osoba kladie odpor pri zaistení, ako sa správa pri výsluchu atď Evidencia umeleckých diel informácia o odcudzených a nájdených umeleckých dielach, ktoré musia byť registované v zozname pamiatok na Min. kultúry Evidencia odcudzených strelných zbrani ( zbrane, strelivo a výbušniny) kriminologia Autor: Ivana Sidorikova v Statnica obcianske / trestne / obchodne / spravne a ine pravo · Upraviť dokument Otázka č. 26 Pojem Názov pochádza z latinského crimen a gréckeho logos Crimen – znamená zločin Logos – niečím zaoberajúca sa náuka Kriminológia je teda vedná disciplína ktorá sa zaoberá trestným činom. Nezameriava sa na skúmanie izolovaného trestného činu, pretoţe by to nebolo prakticky vyuţiteľné a tak skúma trestné činy vo vzájomnej súvislosti a podmienenosti. Kriminalitu chápe ako spoločenský jav, spočívajúci v trestnom čine a v páchateľovi činu. Nielen skúma existujúcu kriminalitu ale snaţí sa ju prognózovať do budúcnosti, a je teda profylaktickou vedou, ktorá sa snaţí vypracovať prevenčný systém. Predmet Predmetom je trestný čin ako individuálny jav, a trestnú činnosť ako hromadný jav a prostriedky boja proti nim. Presný pojem TC vymedzuje TZ. Trestná činnosť – tu nie je súčtom ale organickým súhrnom, daných trestných činov za určitý časový úsek. Vyjadruje jej kvalitatívnu stránku. Jej predmetom sú aj tie prostriedky ktorými sa snaţí spoločnosť o obmedzovanie trestnej činnosti. Krimi. Zaujíma účinnosť týchto prostriedkov. Z hľadiska predmetu skúmania ju moţno rozdeliť na: 1. Morfológiu zločinnosti – formy trestnej činnosti, mnoţstvo, kvalita, dynamika a úroveň Stav – je počet spáchaných TC a počet osôb Úroveň – táto sa vypočíta z mnoţstva trestných činov, na určitom území, za určité časové obdobie, vzhľadom na počet obyvateľov. Vyjadruje sa v pomerných číslach. Štruktúra – druhy TC Dynamika – v rámci určitého časového obdobia Tendencia – budúci vývoj 2. Etiológia – skúmanie príčin trestnej činnosti ktoré spočívajú v osobe páchateľa a mimo neho 3. Profylaxia – obsahuje trestnoprávne prostriedky Metodológia a metódy Skúmanie určitého aspektu ešte nerobí vedu vedou, musia sa k skúmaniu pridruţiť metódy skúmania a bádania. Pričom nejde o to, či sama vyvinula tieto metódy. Metodólogia – súhrn metód prostredníctvom ktorých sa skúmajú a odhaľujú zákonitosti skúmaných javov a vzťahov. A) Všeobecné metódy – základné /logika, kybernetika, štatistika/ B) Špeciálne – sa zaoberajú uţ jednotlivými problémami /riešia uţ konkrétne problémy a sú prevzaté napr. zo sociológie alebo psychológie/ Historický vývoj Dlho panoval názor ţe je súčasťou inej vedy, napr. trestného práva, alebo sociológie. V súčasnosti je povaţovaná za samostatnú vedu. Vzťah k iným vedám Trestné právo – logicky najuţší vzťah, vyvíja prostriedky a metódy boja proti kriminalite Kriminalistika – sa zaoberá odhaľovaním TC a kriminológia skúmaním príčin Sociológia – kriminológia sa sformovala na jej základe, vyuţíva jej metódy, skúma vzťahy kriminálne Ostatné vedy – tieţ skúmajú otázky súvisiace s trestnou činnosťou - penológia, forenzné discp., súdne lekárstvo, súdna psychiatria – tieţ sa zaoberá človek a jeho správaním., štatistika – súdna štatistika Praktický význam Výsledky kriminológie sa vyuţívajú pri tvorbe zákonov. Poukazuje na kriminogénne činitele v spoločnosti. Otázka č. 27 Vznik kriminológie a historický vývoj jej jednotlivých smerov Počiatky formovania názorov na príčiny zločinnosti Vývoj kriminológie je spätý s talianskym vedcom Beccariom /C. Beccaria/, vychádzal z myšlienok osvietenstva, psotavil sa na odpor feudálnej justícií, bol zástancom zrušenia trestu smrti, ukázal cestu ako vytvoriť humánne a účinné trestnoprávne inštitúty. Vychádzal z myšlienky, ţe je lepšie zločinnosti predchádzať ako ju trestať. Za najlepší aj najťaţší povaţoval prostriedok výchovy. Neskôr v 19. Stor. začala prenikať štatistika do viacerých oblastí ţivota, vrátane súdnictva. Začali sa skúmať javy súvisiace so zločinnosťou. Guerry, ktorý vypracoval sociologickú štúdiu – bola povaţovaná za prvú vedeckú kriminologickú prácu. Pre ktorú bolo charakteristické ţe zločinnosť, je súčasťou ţivota najmä nebezpečných vrstiev spoločnosti – tuláci, nezamestnaný, bedári. Kriminálno-biologický /antropologický smer/ Vzájomná podmienenosť fyzických predispozícií, tento smer tvrdil, ţe medzi fyzickými danosťami a jeho správaním je veľká súvislosť. /podmienenosť/. Telesná vada, alebo nedostatky nepriaznivo vplývajú na ľudské správanie. Odsúdenia hodné správanie sa zásadným spôsobom odvodzuje od telesných deformácií človeka. Aj Darwinove učenie sa stávalo čoraz uznávanejším – jeho Učenie o pôvode človeka. Človek sa začal javiť ako jeden z mnoţstva tvorov, ktorého konanie je určované biologickými a kultúrnymi predispozíciami. Za zakladateľa tohto smeru sa povaţoval LOMBROSSO, ktorý tvrdil, ţe kaţdý človek sa rodí ako zločinec, a len tí ktorí nedisponujú dedičnými sklonmi sa stávajú poriadnymi občanmi. Tak ako on aj celý tento smer opustili zásadu Nullum crimen nulla poena sine lege. Čím poloţili základy pre rasistické teórie, ktoré boli v obludnej forme zneuţité nacistami a fašistami. Kriminálno-sociologické názory Bola reakcia na predchádzajúci, razantne nesúhlasili s tým, ţe biologické danosti ovplyvňujú zločinnosť, odmietali teóriu o rodenom zločincovi. Hľadali prvky prostredia, ktoré sa nachádzali mimo človeka, ale mali vplyv na jeho zločinnosť. Uznávali, ţe zločinnosť tkvie v osobe páchateľa ale jeho rozvinutie závisí od prostredia v ktorom ţili. Ferri /čítaj FERI/ bol ţiakom Lombrossa a neskôr sa stal spoluzakladateľom tohto smeru. Sprostredkovací porovnávací smer Ich koncepcia bola postavená na slobodnej vôli. Uznávali jednak dedičnosť, aj vonkajšie prostredie, resp. spoločnosť, avšak vystúpili s novými kriminogénnymi činiteľmi ktoré nazvali endogénne a exogénne avšak tu pristupuje vôľa – slobodná. Kriminálno – psychologické názory Tento smer sa zameriaval najmä na intelektuálne schopnosti jedincov, a v nich videl príčiny zločinnosti / resp. to ako sa prejavia, či rozvinú/. To bol začiatok 20. Storočia, kedy sa spracovali testy inteligenčného kvocientu. Prvý spracoval takýto test BINet, bol tento test určený pre deti, neskôr aj pre dospelých známy ako Stanford-Binetov test – bol zameraný na nízku inteligenciu /teda asi oba testy/. Opačný test o duševnej vyspelosti spracoval Tarman. V tomto čase sa skúmali aj jednovaječné a dvojvaječné dvojčatá, hľadali sa príčiny a súvislosti dedičné. Bádatelia došli na to, ţe je tu dedičná podmienenosť, avšak počet skúmaných bol nedostatočný. Vypracovala sa typologická teória Kde najznámejšie delenie vypracoval Sheldon – ktorý ľudí podľa ich fyzických a psychických znakov, rozdelil do skupín. Endomorfný typ – priateľský toleratnntý úprimný Mezomorfný typ – odváţny, psychicky i fyzicky aktívny Ektomorfný typ – introvert, hanblivý Kretschmer Piknik - komunikatívny, guľaté telo a tvár, sklon k ukladaniu podkoţného tuku- málokedy páchal TC Atletik – flegmatický, silná kostra, bez takého to sklonu - násilná trestná činnosť – surový zločinci. Leptosom – váţny, dlhý, chudý a bledý – najväčšia zločinnosť Otázka č. 28 Moderné teórie v súčasnej kriminológii Smery sociologickej povahy Predstaviteľom tohto smeru boli sociológovia Chicagskej univerzity – ktorí boli presvedčení o tom, ţe deviatné a zločinecké správanie je determinované rozširovaním priemyslu, vytváraním veľkomestského spôsobu ţivota a s ťaţkými ţivotnými situáciami prisťahovalcov. Veľmi blízko k nim mal McKay, ktorý keď skúmali zločineckú činnosť bánd, objavili tzv. vnútorné prostredie – územia veľkých tovární, skladov, obchodných domov, ktoré nedisponuje dostatočnými morálnymi podmienkami. Schur – Radikálne nezasahovanie – keď zisťoval protiklady chudoby a bohatstva radikálne odmietol názor, ţe chudoba je príčinou zločinnosti. Tieţ videl príčiny vo vedecko technickom rozvoji. Všetky tieto skutočnosti totiţ podľa neho búrajú rodinné vzťahy, náboţenské cítenie ľudí, ako aj tradičné formy kultúry. V tomto období bola vypracovaná teória blahobytu – Gras-berger a jeho stúpenci sa snaţili dokázať ţe zvyšovanie zločinnosti kráča ruka v ruke so zvyšovaním blahobytu. (ţeny, práca, domácnosť, rozmaznané deti...str. 66) Neskôr prišli názory, ktoré popierali, ţe príčiny zločinnosti sa dajú vysvetliť jedinou príčinou. Sociálno-psychologické smery Predstaviteľom tohto smeru bol Sutherland – ktorý skúmal procesy prebiehajúce v centrálnom nervovom systéme a vo vonkajšom svete – z nich vyplynulo to, ţe popiera aby kriminálne správanie človeka bolo prejavom deviantnej myšlienky. Biologicko – psychologický smer Patrí sem klinická kriminológia – predstaviteľmi najmä lekári – ktorí chcú najprv diagnostikovať chorého a aţ potom určiť liečbu. Nezriedka práve oni sú riaditeľmi vlastných kriminologických inštitúcií. Poukazujú na chromozómové abnormality. Teória sociálnej spoločenskej ochrany Predstaviteľom je Grammatka – poţadoval nie trestnú represiu ale resocializáciu. Nepovaţujeme to za vedu, lebo príčiny zločinnosti nerealizujú na vedeckom základe. Nedáva ani schému správania sa. Otázka č. 29 Socialistická kriminológia a vývoj krimi a krimi výskumov v Slovenskej republike Vznik a vývoj tzv. socialistickej kriminológie Tzv. marxistické názory – povaţovali zločinnosť za jav antisociálny. Mali svojské ponímanie spoločenskej reality. Pochopili ţe korene zločinnosti je moţné nájsť v kaţdej spoločensko-ekonomickej formácii a ţe tieto korene sú ţivené ţivotnými podmienkami ľudí, ich zvyklosťami a morálkou. Po vzniku ZSSR je badať značný rozmach krimi výskumov. Pretoţe novovzniknutý totalitný reţim vynakladal veľké úsilie na skúmanie zločinnosti a jej likvidáciu. V Moskve, Kyjeve, Leningrade vznikli kriminologické kabinety, ktoré skúmali príčiny zločinnosti. Vznikol Štátny výskumný ústav zločinnosti a osobnosti páchateľa. Presadila sa výučba na Prf fakultách. A výskumy krimi pomohli pri reforme zaostalého ruského trestného zákonodarstva. V roku 1929 bol v Pravde od v tom čase nie veľmi známeho autora Bulatova, uverejnený článok, ktorý bol iba tlmočením oficiálneho komunistického názoru. Obvinil kriminológov ţe sa dostali pod vplyv neolobrosianizmu – čo malo vplyv na hlboký útlm výskumov počas celej totalitnej stalinskej diktatúry. Za hlavné príčiny boli povaţované kapitalistické preţitky vo vedomí ľudí a pôsobenie kapitalistického tábora. Očakávalo sa neustále zniţovanie krimi správania ľudí /so zánikom štátu a práva/ pričom boli fyzicky likvidované obrovské počty ľudí. Krimi bola povaţovaná za burţoázny preţitok. Po politických zmenách sa začali meniť názory na túto vedu, znova sa začala krimi učiť boli vydané učebnice kriminológie napr. Karpeca – Kurz sovietskej kriminológie. Vychádzali učebnice aj v PL a HU, NDR. Domáca krimi Prvé pokusy o oţivenie krimi boli na Prf fakultách v Prahe a Bratislave, ktoré vyučovali krimi ako samostatnú vedu. Pretoţe po roku 1956 bola vysoká zločinnosť a to len utvrdzovalo v názoroch ţe je treba ju skúmať. V Prahe pri GP* sa vytvoril Výskumný ústav kriminologický a pri MS/pravodlivosti/ Právnický ústav MS. BA Po zaloţení Prf V KE sa začal vyučovať predmet aj TU.! A vychádzajú v roku 1982 Vybrané kapitoly z kriminológie Madliaka a Oleja. Po roku 1989 sa krimi slovenská zdruţuje v Slovenskej Kriminologickej spoločnosti, ktorá usporadúva Kriminologické dni. Otázka č. 30. Pojem zločinnosti, problémy jej skúmania, vplyv legislatívnych úprav na zločinnosť a stav, štruktúra a dynamika zločinnosti v SR Pojem zločinnosti Pojem trestného činu je určovaný TZ. Treba rozlišovať medzi pojmom trestného činu a zločinnosťou. Znovu zdôraznenie, ţe zločinnosť nie je iba súčtom ale je organickým súhrnom zločinnosti. Trestné právo svojimi zákazmi, príkazmi, formami prejednávania protiprávnej činnosti, hrozbou sankciami a ukladaním sankcií vymedzuje hranice ľudského správania sa, a jeho prekročenie je kvalifikované ako trestný čin a stíhané patričným spôsobom OČTK. Teda pojem zločinnosti je vymedzený ustanoveniami TP. Je to súhrn všetkých trestných činov, ktoré úmyselne alebo z nedbanlivosti spáchali trestne zodpovedné osoby a to či uţ z nedbanlivosti alebo úmyselne na určitom území v určitom ohraničenom časovom období. Zločinnosť je moţné skúmať ako hromadný a individuálny jav, tieţ ako jav spoločenský. Je to súhrn konaní individuálnych subjektov. Je aj odrazom spoločenských vzťahov a tieţ hospodárskej základne. Pojem zločinnosti odráţa súhrn všetkých TC, ktoré spáchali osoby na určitom území v určitom časovom období. A skúma sa: 1. Kvantita – počet spáchaných trestných činov, i počet osb, ktoré ich spáchali znova na určitom území a v určitom časovom období. 2. Kvalitatívne ukazovatele – štruktúra zločinnosti, dynamika, vývoj Skúmajú sa aj historické vplyvy, príčiny, podmienky, činitele, ktoré ju ovplyvňujú. Problémy jej skúmania Problémy štatistického skúmania zločinnosti Poznanie stavu zločinnosti, štruktúry a dynamiky je jednou zo základných otázok jej skúmania. Nemôţe sa pritom vychádzať iba z matematických štatistík, pretoţe by boli správne čo do počtu avšak nie vecne správne. Údaje sú totiţ ovplyvňované rôznymi vplyvmi – latentnosť trestných činov, legislatívne zmeny, zmeny v trestnej politike, populačné demografické faktory. Matematické štatistiky totiţ zahŕňajú len tie, ktoré vyjdú najavo a stanú sa predmetom trestného stíhania. Práve latentnosť je tým faktorom, ktorý ovplyvňuje a hlavne oslabuje generálno-prevenčné účinky trestov. Spôsobuje tieţ to, ţe nie je moţné s určitosťou hovoriť o tom, či nárast alebo pokles štatistických údajov je spôsobený skutočným rastom alebo poklesom zločinnosti, alebo či ide len o zmenu pomeru medzi zjavnou a latentnou formou. Pri zisťovaní „temného čísla“ sa pouţívajú rôzne metódy: 1. M zaloţené na zisťovaní počtu protiprávnych činov, ktoré anonymne uvedú skúmané osoby, kde sa majú priznať všetky trestné činy, bez ohľadu na to či tieto boli predmetom TS alebo nie. 2. M zaloţené na zisťovaní počtu osôb, ktoré boli spáchaným trestným činom poškodené 3. M ktoré vychádzajú zo skúmania existencie podmienok majúcich vplyv na zločinnosť. Pojem latentnej trestnej činnosti je preto pojmom relatívnym a nikdy nie absolútnym. Vplyv legislatívy na zločinnosť Trestná politika je vyjadrená v trestnoprávnych predpisoch. Trestnoprávne predpisy nie sú statickým, nemenným fenoménom. Vývoj spoločnosti ovplyvňuje normotvorbu, ktorá reaguje na úpravu novovzniknutých spoločenských vzťahov. Legislatívne zmeny sú časté. Na stav zločinnosti vplývajú aj amnestie, ktoré udeľuje prezident republiky vyuţívajúc svoje právo podľa článku 146. Ale treba priznať ţe jeho amnestie nemajú aţ taký vplyv na štatistické údaje. Stav štruktúra a dynamika trestnej činnosti v SR Zvyšuje sa počet odsúdených, ktoré zhruba kopíruje počet spáchaných trestných skutkov. Prevaţujú väčšinou trestné činy majetkové, trestné činy proti ţivotu a zdraviu a proti slobode a ľudskej dôstojnosti... Otázka č. 31 Základy kriminologických výskumov a ich súčasné zameranie Krimi výskum, jeho predmet, druhy a rámec aplikácie Kľúčovú úlohu v rozvoji samotnej krimi zohráva krimi výskum. Krimi výskum – teoreticko empirické skúmanie vymedzených problémov v rámci predmetu kriminológie, pomocou osvojených vedeckých metód. Je to systematické poznávanie, ktoré vychádza z určitého stavu poznatkov o danej kriminalite, jej aspektoch. Konkrétny krimi výskum je orientovaný na konkrétny predmet ako ho formuluje bádateľ, resp. riešiteľský tím. Rámec pouţitia krimi výskumu je vymedzený určitými druhmi kriminálnych javov – kriminalita, delikvencia. Výskum 1. Základný výskum – teoretické riešenie problematiky, skúma podstatu kriminality a jej vývoj 2. Aplikovaný výskum – sa realizuje na základe poţiadaviek štátnych orgánov, ktoré majú záujem poznať hlbšie napr. etiológiu vybraných druhov kategórií trestnej činnosti a ktoré očakávajú návrhy na riešenie konkrétnych problémov. 3. Popisný výskum – prichádza do úvahy, keď sú k dispozícií mnohé nekriminologické poznatky a vedecká práca tu iba začína 4. Diagnostický výskum – nezameriavajú sa len na popis TC a kriminality ale analyzujú jej podmienky a významné znaky osobnosti páchateľov 5. Panelový výskum – cieľom jeho je získať poznatky o zmene názorov a postojov opytovaných, pretoţe v rozličných časových obdobiach sa opakovane získavajú poznatky o rovnakej problematike do stáleho súboru respondentov Metodológia kriminologických výskumov a je niektoré postuláty Pojem metodológia zahŕňa súbor metód a techník pouţívaných v týchto výskumoch a súčasne znamená i teóriu metódach, technikách a metodických postupoch, ktorými sa skúmajú kriminologické problémy. Metodológia sa sústreďuje na: A) Čo prinieslo skúmanie pre prax boja s kriminalitou B) S akými metódami a technikami sa v nich pracovalo C) Ktoré a aké krimi výskumy boli zavŕšené D) Z akej teórie sa vychádzalo Podstatou je skúmanie faktov a zavrhnutie akýchkoľvek špekulácií. Metódy a techniky krimi výskumov – postavenie v metodológii a skutočná miera vyuţitia V širšom slova zmysle predstavuje vedecká metóda všeobecný prístup k štúdiu niektorých protispoločenských javov a v uţšom slova zmysle je pod vedeckou metódou potrebné rozumieť čiastkové postupy a operácie slúţiace na získavanie a triedenie spracovanie empirických faktov. Pouţívajú sa 3 skupiny výskumných metód. 1. Empirické výskumné metódy – dotazník, anketa, rozhovor 2. Logické metódy - analýza , syntéza, indukcia, dedukcia 3. Matematicko-štatistické metódy – triedenie, výpočty indexov a koeficientov Plánovanie a príprava empirických kriminologických výskumov a moţnosti pouţitia výsledkov Akýkoľvek výskum začína vypracovaním úvodného projektu. V úvode sú základné hypotézy, ktoré podliehajú následnej verifikácii. Na základe neho sa vytvorí konečný projekt, ktorý vymedzuje jednotlivé etapy a konkrétne postupy krimi výskumu. V konečnom projekte je stanovený konkrétny predmet, objekt, cieľ výskumu, súbor prameňov a informácií, hypotézy, konečná podoba výskumných metód, plán analýzy skúmaného materiálu. Spracovanie úvodného a konečného projektu včítane oponentúry konečného projektu predstavuje prípravnú fázu krimi výskumu. V jeho druhej fáze dochádza k zberu empirického materiálu a v tretej fáze k spracovaniu údajov. V 4. Fáze k ich interpretácií. V SR sú v súčasnosti preferované krátkodobé a strednodobé výskumy zamerané predovšetkým na nové formy hospodárskej trestnej činnosti. Otázka č. 32 Vplyv prostredia na zločinnosť Makroprostredie A) Všeobecne Čo je makroprostredie – je to od jednotlivca nezávislé, v širšom ponímaní chápané spoločenské prostredie, s ktorým sa jednotlivec dostáva do priameho kontaktu len zriedkavo. Skúmanie spoločenského vývoja potvrdzuje, ţe rýchle zmeny dotýkajúce sa základných spoločenských vzťahov, môţu napomáhať zvyšovaniu zločinnosti. Na vznik zločinnosti stimulujúco pôsobia nepriaznivá sociálna situácia, absencia odbornej vzdelanosti, neukončená základná školská dochádzka, zlé bytové pomery, zlá pracovná disciplína, alkoholizmus, výchovné prostredie, ktoré neuznáva spoločenské normy. Štruktúra spoločnosti – sú tie základné vzťahy, na ktorých sú vybudované ostatné prvky spoločenského komplexu a ktoré nepôsobia len v jednej alebo len v niekoľkých súvislostiach, ale vo všeobecnosti charakterizujú spoločnosť a spoločenské vzťahy. Medzi základné prvky štruktúry spoločnosti patria: 1. Vlastnícke vzťahy 2. Vzťahy v procese rozdeľovania 3. Vzťahy medzi spoločenskými vrstvami 4. Vzťahy vedomia 5. Vzťahy v oblasti osvojovania si kultúrnych hodnôt Spoločenská nerovnosť môţe mať vplyv na zločinnosť, pretoţe vznikajú protirečenia, ktoré určujú štruktúru spoločnosti. V kaţdej spoločenskej vrstve existujú skupiny alebo takí jednotlivci, ktorí príleţitostne alebo stále vyhľadávajú či sledujú síce reálne a racionálne, ale v zločinnosti sa prejavujúce alternatívy. Pritom je charakteristické, ţe zločinecké aktivity sú o to menšie v o čo lepších sociálnych podmienkach tieto spoločenské vrstvy ţijú. B) Spoločenská mobilita jedným zo základných východiskových bodov je téza, ţe spoločenská situácia v rozhodujúcej miere určuje jednotlivé udalosti ľudského ţivota. Je teda zrejmé, ţe dôleţitou udalosťou je aj zmena spoločenskej situácie, jednotlivca rodiny, so zmenou príjmu sa mení ţivotný štýl, či spôsob myslenia. Spoločenská mobilita sa môţe skúmať viacerými spôsobmi: - Najčastejšie je pouţívaným spôsob porovnávania spoločenskej situácie jednotlivca so spoločenskou situáciou jeho rodičov. Spravidla so spoločenskou situáciou otca. Ide o INTERGENERAČNÚ MOBILITU Pričom nie je jedno ktoré obdobie sa skúma. Najčastejšie je to rozhodujúci vek dieťaťa – 14 – 18 r. - INTRAGENERAČNÁ /mobilita kariéry/ teda mobilita počas ľudského ţivota /spravidla od osemnásteho roku ţivota jednotlivca, a spoločenské zmeny počas jeho ţivota./ C) Rozvoj priemyslu a urbanizácie Prudký rozmach priemyslu vyţadoval obrovské mnoţstvo ľud a tak od polovice 50. Rokov nastáva na Slovensku sídliskové obdobie, rádovo niekoľkonásobne stúpol počet obyvateľstva v mestách / migrácia obyvateľstva/ Nárast zločinnosti mládeţe ktorá svoj voľný čas trávi v pohostinstvách Mikroprostredie A) Všeobecne Miesto konkrétnych vzťahov ktoré je dané alebo dobrovoľne vybrané, bez právnej regulácie alebo právne regulované a môţe mať charakter trvalého alebo prechodného spojenia. Delenie v rámci mikroprostredia: - Skupiny klasické – rodina pracovisko bydlisko - Skupiny ad hoc skupiny prechodného charakteru a) Prvotné primárne skupiny – sú najjednoduchším spôsobom spolčenia, určité osoby sa bezprostredne spájajú a spoznávajú a vznikajú medziľudské vzťahy. Nazývajú sa primárnymi, lebo majú prvoradý význam v procese socializácie b) Druhotné sekundárne - vznikajú umelo, cieľavedomým spôsobom – deľba práce, napr. organizácie B) Rodina V uţšom slova zmysle ide o spoluţitie muţa ţeny a ich potomkov v širšom slova zmysle ide o príbuzenské vzťahy. /ohrozené rodiny, ich vplyv, pozícia oslabená muţa, ţeny v popredí.../ - Rodina kriminálneho typu Ţije medzi nimi osoba s krimi minulosťou a pre ostatných členov je zločinnosť charakteristickou formou ţivota. - Rodina antisociálneho typu Všetci členovia alebo časť sú trvalo negatívne orientovaní, nie je pre nich typická zločinnosť ale deviantné správanie - Rodina asociálneho typu Rodičia sa nestarajú o svoje deti, disfunkcionálnosť, dezorganizované rodiny.... C) Škola Vplyv školy v rôznych oblastiach: - Z organizácie školského ţivota vyplýva určitá pravidelnosť, organizovanosť - Z vyučovacieho procesu získava dieťa vedomosti a skúsenosti – predpoklad začlenenia do normálneho ţivota - Z výchovného procesu sú dôleţité predovšetkým mravná výchova, pocit zodpovednosti. D) Úloha skupín Jedinec si ju dobrovoľne vyberá, nie je právne regulovaná na rozdiel od rodiny alebo školy. Snaha o skupinovú identitu. Jedinec si vytipuje istú skupinu a tá potom vplýva na jeho správanie. E) Vplyv bydliska F) Alkoholizmus a zločinnosť Jellinek 1. Osoba nevie prestať v začatom pití dovtedy, kým nestratí všetky svoje peniaze alebo vedomie 2. Osoba síce potrebuje alkohol kaţdý deň, ale nie v neobmedzenom mnoţstve. Alkoholizmus je problémom nielen lekárskym ale aj sociologickým a psychologickým. Podľa nich sa pod alkoholizmom rozumie pravidelné poţívanie alkoholických nápojov v takom mnoţstve, dôsledku ktorého sa jedinec dostane do svojského stavu (spije sa) a v takom stave sa správa tak, ţe porušuje spoločenské normy, čím spôsobuje svojmu okoliu a sebe rôzne škody. Otázka č. 33. Sociálno-psychologické procesy a ich vplyv na zločinnosť Sociálna psychológia tieţ podliehala vývoju a osamostatnila sa po roku 1930. Počas 2. Svetovej vojny a tesne po nej, nastáva určitý obrat v sociálnej psychológii, nakoľko tradičnými prostriedkami nemohla dať odpoveď na problémy, ktoré vytvorila táto nešťastná doba. V 50- tych rokoch smeroval vývoj predovšetkým k empirickej psychológii. Jej osamostatnenie spočívalo v dvoch zisteniach: a) Zistením vzájomnej determinovanosti jednotlivca a spoločnosti a sprostredkujúca úloha mikroprostredia b) Zistením, ţe mikroskupina je taká pospolitosť, ktorá má samostatné vlastné normy a existujú vzťahy medzi týmito jednotlivcami Sociálna-psychológia sa delí na 4 časti: 1. Na socializáciu 2. Na sociálne determinované psychologické javy a vzájomné vzťahy 3. Na javy vo vnútri malých skupín 4. Na javy vo vnútri veľkých skupín a) Niektoré sociálno-psychologické procesy Predsudky – v širšom ponímaní – je to priaznivý alebo nepriaznivý pocit voči určitej osobe alebo veci, ktorý predchádza skutočným skúsenostiam alebo sa na nich vôbec nezakladá V uţšom – odsudzujúca nepriateľská averzia, ktorá sa vytvorila voči určitej osobe, pretoţe táto patrí k určitej skupine. Vytvorila sa teória skupinovej normy, ktorej autormi sú Muzafer a Sherifová. Podľa nich sa činitele ktoré nútia človeka aby si vytvoril averziu a predsudky nepôsobia izolovane ale sú spojené so začleňovaním jednotlivcov do skupín, ktoré si osvojujú určité hodnoty. Medziskupinové správanie – je ovplyvňované procesmi vo vnútri skupiny vlastnej, ako aj impulzmi, ktoré smerujú k jednotlivcovi z inej skupiny, čo môţe práve viesť k predsudkom k tejto inej skupine. Ak sa individuálne predsudky nevzťahujú uţ na konkrétnu individuálnu osobu, ale na všetkých z danej oblasti skupiny (napr. všetci chudí ľudia), stane sa predsudok nemenným, spôsobí asociálne následky a zmení sa na MONOMÁNIU, ktorá je často výrazom duševnej choroby. Stigmy – objavil sa tento pojem uţ v starovekom grécku, gréci ním poukazovali na určité znaky, ktoré boli vytvorené preto, aby tlmočili niečo o spoločenskom postavení ich nositeľov. Spravidla išlo o nepriaznivé znaky. Znaky sa vryli alebo vypálili do tela človeka a znamenali ţe ich nositeľ je otrokom zločincom alebo porušovateľom zmluvy. V tolerantnej spoločnosti by stigmy nemali byť povaţované za znak menejcennosti, resp. dedičnej predurčenosti, ale za objektívne existujúcu skutočnosť spojenú s osobou človeka, ktorá by v jeho ţivote nemala zohrávať determinujúcu úlohu. b) Procesy v mikroskupinách Nie je to mechanické zmenšenie veľkých spoločenských javov, ale organizačný priestor stretu jednotlivca a spoločnosti. Znaky mikroskupiny: - Členovia sú v bezprostrednom vzťahu medzi sebou - Jednotlivec sa určuje za člena skupiny - Členovia sa dostávajú do vzájomnej závislosti - Majú spoločné ciele alebo aspoň čiastočné motívy konania, je medzi nimi súdrţnosť, majú podobné hodnoty, zvyky obyčaje, organizujú sa spontánne Skupiny sú mimoriadne dôleţité v socializačnom procese a v orientovaní ľudského správania sa. c) Subkultúra Kultúrne jednotky, ktorých členovia, sú hoci súčasťou všeobecnej kultúry spoločnosti, majú zvláštne meradlo hodnôt, zvláštne normy, a teda sa v určitom zmysle oddeľujú od ostatnej časti spoločnosti, avšak nie vţdy stoja proti nej. d) Vplyv sociálno-psychologických procesov na zločinnosť Tento sa dá najlepšie demonštrovať na rómskych obyvateľoch. Ich Spoločenská mobilizácia prebiehala úplne iným spôsobom neţ všeobecná spoločenská mobilizácia. V spoločnosti sa zakorenila myšlienka, ţe páchatelia patriaci k takýmto skupinám produkujú opäť len zločincov a zločineckú subkultúru, ale to sa nikdy nepodarilo dokázať. /sú tam tieţ veci o diskriminácii, o ich zloţitom začleňovaní do procesu pracovného, atď./ Otázka č. 34 Osobnosť páchateľa Pojem osobnosti páchateľa – prístup k tomuto pojmu je moţný z viacerých smerov, podľa vedy, ktorá ho skúma, či ide o spoločenské vedy alebo prírodné. Podľa toho sú rôzne ponímania osobnosti: 1. Biologické 2. Psychologické 3. Syntetické 4. Spoločenské Biologické Vychádza z genetických vlastností páchateľa. Psychológovia pouţívajú pojem osobnosti v rozširujúcom význame, a za osobnosť povaţujú samotného človeka ako súhrn jeho somatických a psychických daností. Podľa Rubinsteinovej koncepcie – je osobnosť predovšetkým človekom z mäsa a kostí a krvi, ktorý má svoje potreby, ktoré dokumentujú jeho vzťah a závislosť od okolitého sveta. Psychologické Uznáva, ţe osoba je otvorená voči okolitému svetu, ktorý na ňu vplýva a na ktorý vplýva aj osoba v kaţdom okamihu. Osobnosť má však svoju ţivotnú históriu a vlastnú bytosť, preto nie je moţné ju zameniť so spoločnosťou ani dojmami. Syntetické Je sprostredkovateľským smerom medzi biologickým a psychologickým ponímaním, snaţí sa o syntézu poznatkov oboch. Podľa Princa – je osobnosť súborom rodených biologických dispozícií, impulzov, tendencií, potrieb a pudov jednotlivca, ako aj súborom dispozícií a tendencií získaných cestou skúsenosti. Spoločenské Podľa Marxa – je podstata človeka vo svojej skutočnosti súhrnom spoločenských vzťahov. Úloha socializácie vo vývoji osobnosti - je to proces počas ktorého sa z biologických bytostí stávajú ľudia spoločenskými bytosťami. Vedomé a nevedomé oblasti osobnosti a jej časti Vedľa vedomých oblastí ľudskej psychiky uznáva sa aj existencia nevedomých psychických javov v procese vývoja ľudského správania sa. Trestný čin - patrí do oblasti vedomého správania sa Freud - zistil, ţe ľudské správanie nedefinujú len vedomé procesy ale aj nevedomé, a človek sa nevie prispôsobiť svojmu okoliu preto, ţe v oblasti nevedomia sa nachádzajúce pudy nie sú drţané na uzde vedomím a trestný čin je podľa neho prejavom utláčaného, predovšetkým sexuálneho komplexu. Prvkami vedomia sú: 1. Všeobecná orientácia osobnosti – nastavenie, zaradenie – je determinovaná predchádzajúcimi skúsenosťami osobnosti, je to pohotovostný reţim psychiky človeka na dosiahnutie určitých potrieb v danej situácií. Na základe toho sa rozlišujú: - Osoby, ktorí si vytyčujú dlhodobé plány / súlad ich snaţenia so snaţeniami spoločnosti/ - Osoby ţijúce pre dnešok - Osoby egoistické, sebecké – majú ţivotné plány rozdielne od spoločenských záujmov – osoby vyhýbajúce sa práci, recidivisti 2. Povaha, charakter – v nej sa sústreďuje sila vôle človeka, emocionálne, intelektuálne zvláštnosti. Prvkom je sebahodnotenie – psychický vzťah človeka ku svojim skutkom a myšlienkam 3. Automatizmy – reflexné úkony – sú činnosti, ktoré sa človek pôvodne učil, opakoval a v dôsledku funkcionálnej aktivity mozgu na nich vedomá kontrola prestala pôsobiť (napr. písanie) Z lekárskeho hľadiska je to stav kedy konanie nie je kontrolované vedomou mysľou. Automatizmus môţe byť hlavným symptómom epilepsie spánkového laloku. /asi nie je reflex a automatizmus to isté/ Reflex – je mimovoľná, automatická reakcia organizmu na vonkajší podnet. Delíme ich na: a) Podmienené – vznikajú v dôsledku učenia a získavania skúseností. Týmto sa realizuje aj proces učenia zvyčajne cestou pokusov a omylov. b) Nepodmienené – vrodené - sú pod kontrolou autonómneho nervového systému, ktorého riadiacim centrom sú oblasti mozgového kmeňa a hypotalamu. Niektoré z reflexov je moţné čiastočne ovládať niektoré sa vyskytujú len u najmenších detí (tzv. primitívne reflexy). Vyšetrenie vitálnych reflexov, ktoré sú nepodmienenými reflexami , riadené mozgovým kmeňom je základom diagnózy mozgovej smrti. 4. Spomienky Info ktoré človek počas ţivota získal sa ukladajú do pamäte. Tento proces má 3 štádiá: a) Zaznamenávanie – dochádza k vnemu a pochopeniu informácie, ukladá sa do krátkodobej pamäte, ktorá má obmedzenú kapacitu na uchovávanie. Pokiaľ sa neustálym opakovaním neobnovuje, jej obsah sa behom niekoľkých minúť stráca. b) Ak je informácia dostatočne významná – môţe byť prevedená do dlhodobej pamäte /väzieb/ so slovami a význammi vyvolávajúcimi vizuálne predstavy alebo s inými vnemami ako napr. vôňa, zápach, zvuk c) Spomínanie – vyhľadávanie – pri ktorom sa informácie dostávajú do vedomej mysle. Spoľahlivosť informácie závisí od toho, ako dobre bol materiál v druhom štádiu zakódovaný. O tom do akej miery si človek určité veci pamätá, rozhoduje rad faktorov – vrátane toho, aký je určitý jav človeku blízky a koľko pozornosti je mu venované. Postupy prezentované ako metódy na zlepšenie pamäte sú v zásade zaloţené na zlepšovaní kódovacieho systému, ktorým sa nové vnemy vedome spájajú s uţ existujúcim obsahom pamäte /viac str. 149/ k poruchám pamäte dochádza predovšetkým pri poškodení spánkového laloka a limbického systému mozgu. Temperament Empedokles vo svojej filozofickej básni O prírode zredukoval mnohotvárnosť vecí na 4 základné prvky – zem, vodu, oheň, vzduch a ich spájanie a rozdeľovanie si vysvetľoval činnosťou dvoch protikladných síl – príťaţlivosti (lásky) a odpudzovania (sváru) Modifikoval to Hippokrates – keď podstatu prírody premietol do podstaty človeka – štyri základné ţivly prírody v ľudskom tele umiestnil do krvi, čierneho ţlčníka, ţltého ţlčníka a slizu. Bol toho názoru, ţe ak sa niektorá časť dostane do prevahy nad ostatné, nastane zmena v temperamente človeka a to tak, ţe dôjde k posunu sangvinickom, melancholickom, cholerickom a flegmatickom. Úloha biologických činiteľov v procese páchania trestného činu Znovu antropologický predstavitelia – ktorý zločinnosť odvádzali od dedičných predispozícií. V súvislosti s týmto smerom vznikali nové teórie. Napr. Kondicionálny smer – sa snaţil nájsť spojitosť medzi nervovým systémom a psychickými javmi Eysenck – skúmal dvojčatá – dospel k záveru, ţe dedičnosť je rozhodujúcou pre skutočnosť, či daný jedinec sa stane zločincom alebo nie. Zločinnosť je moţné odvodiť od dvoch základných činiteľov 1. Od dedičných zvláštností nervového systému 2. Od vonkajších spoločenských vzťahov Viac str. 154 Kriminologická charakteristika osobnosti páchateľa Spoločensko demografické ukazovatele - Pohlavie, Vek, Sociálny stav, Záujmy, Rodinný stav, Vidiek alebo mesto - Materiálne bytové podmienky Klasifikácia páchateľov 4 skupiny: 1. Páchatelia s negatívno-ignorujúcimi vzťahmi k ľudskej osobnosti a jej najdôleţitejším hodnotám 2. – so ziskuchtivo-vlastníckymi tendenciami spojenými s ignoráciou cudzích vlastníckych práv 3. – s individuálno-egocentrickými vzťahmi 4. – s ľahkomyseľným a nezodpovedným vzťahom k spoločenským inštitúciam a poţiadavkám a v k vlastným povinnostiam. Ďalšie delenie: 1. Osoby, ktoré prvýkrát spáchali trestný čin 2. Osoby vcelku kladne charakterizované, ktoré sa 1x dopustili TC 3. Osoby ktoré spáchali TC po prvý raz 4. Recidivisti 5. Obvzvlášť nebezpeční recidivisti Otázka č. 35 Niektoré otázky príčinnosti zločinnosti Všeobecné poznámky otázka príčinnosti sa stala diskutovanou témou od vzniku kvantovej mechaniky. Počas jej vývoja niektorí vedci spochybnili samotnú existenciu kauzality, iní ju chápali ako rovnocennú zákonitosť, s ktorou sa moţno stretnúť ako v ríši atómov !!! tak aj v správaní človeka prístupy k skúmaniu kauzality: 1. Štrukturálny prístup – štruktúra spoločnosti a zákonitosti v jej štruktúre 2. Funkcionálny prístup – vzájomné vzťahy v spoločenských činnostiach 3. Príčinný – snaha osvojiť si javy v ich následnosti a priebehu 4. Syntetický – zmiešavanie, syntetizovanie doterajších prístupov 5. Interakcionálny prístup – hodnotové orientácie Príčinnosť sa môţe vyjadrovať ako kategória, zásada, doktrína Príčinný vzťah je moţné vyjadriť ako: a) Filozofickú príčinnosť – spojitosť objektívna medzi dvoma javmi, pričom jeden jav – príčina, za existencie určitej podmienky vyvoláva a spôsobuje vznik druhého javu – následok b) Trestnoprávna príčinnosť – t.j. príčinnú súvislosť pri ktorej právne konanie je príčinou a vpýsledok konanie je trestnoprávnym následkom c) Kriminologickú príčinnosť, ktorá na jednej strane znamená objasňovanie príčin jednotlivých trestných činov a na strane druhej zároveň objasňovanie príčin zločinnosti ako hromadného spoločenského javu. Niektoré názory na teóriu príčinnosti a) Idealistické názory Človek koná slobodne a nezávisle od svojho prostredia, na základe slobodného rozhodnutia a jeho vôľu neovplyvňujú vonkajšie činitele Teologická príčinnosť – uznáva vplyv vonkajších činiteľov, aj to ţe ľudské správanie je reťazco príčin na ktorej konci je Boh Preddeterministické ponímanie príčinnosti – vzniklo a rozvíjalo sa na základe reformátorskeho učenia – osud kaţdého človeka je určený dopredu Bohom a nie je moţná zmena osudu b) Pozitivistické názory Odmieta odpoveď na svetonázorové otázky a uznáva, ţe v procese poznania moţno operovať len s doteraz dokázanými a vedou preverenými faktami. c) Materiálno – mechanistický názor Človeka povaţuje za dokonalý stroj a preto pouţíva zákony mechaniky aj na spoločenské javy a neskúma ich pôsobenie. Základné otázky príčinného vzťahu Zločinnosť ako hromadný spoločenský jav je súčasťou vzájomností a determinovaných procesov. Príčina je matkou určitého javu, podmienka iba umoţňuje aby nastal následok Medzi príčinami a podmienkami nie je dôleţitostná ale funkcionálna rozdielnosť. Konkrétny príčinný vzťah a funkcionálny vzťah Je potrebné upozorniť ţe v mechanizme príčinného vzťahu úmyselných trestných činov a trestných činov z nedbanlivosti je zásadný rozdiel, pretoţe pri úmyselných trestných činoch sa realizuje cieľavedomé konanie. Kým pri nedbanlivostných cieľavedomé správanie samo o sebe ešte ni je trestným činom ale sa ním stáva aţ keď nastúpi následok škodlivý pre spoločnosť. Subjektívne príčiny kauzality Trestný čin ako kauzalita nevzniká len v dôsledku jedného príčinného vzťahu ale je výsledkom celého reťazca príčin. Kriminalita skúma práve to „očko reťazca“ – ktoré je osobnosťou, aktuálnou osobnosťou páchateľa, príčinnosť a minulé vzťahy.
Comments
Report "Kriminalistické evidenčné systémy +Kriminologia"