Ako zachrániť továreň: Spinnerei verzus Cvernovka. In CSINO Viliam, MISTRÍK, Martin: Cvernovka. Bratislava : Open Design Studio, 2014. s. 155 – 159. ISBN 978–80–970292–2–7.
Uhorská cvernová továreň I. Zakladatelia Identita mesta Uhorská cvernová továreň II. – X.
44, 50 46
Rozmach bratislavského priemyslu Dornkappel Odvrátená strana pokroku
V. Kvardová
161
V. Csino
163
V. Kvardová
169
V. Csino
183
I. J. Marko
187
V. Csino
191 198
61 – 65 66 69
Život v Cvernovke Bombardovanie Šestáková fabrika: Serafína Peťková—Božena Vrtíková
203 208
V. Csino
213 223
73 75, 78 80 – 86 88 93 96 102 – 103
Znárodnenie Uhorská cvernová továreň XI., XII. Život v Cvernovke Ochranné známky Ako skrutka stroja: Pavel Cvečko Stroje Život v Cvernovke
V. Csino
228
112 114 – 115 117 121 127 134
Človek na export: Štefan Repaský Výrobky Život v Cvernovke Vždy je to o ľudoch: Ernest Angemayer Nemáte žiadnu istotu: Tomáš Čiško Šanca pre 15 miliónov: Roman „Klinec“ Hlobeň Pri odchode zhasni svetlo!
231 237
V. Csino
238 243 248
V. Csino
256 261 262 – 269
V. Csino
275
V. Csino
280
V. Csino
286 291 302 – 309
136 139 144 146 – 149
Akciová spoločnosť Vlčie roky: Eva Pačesová Mapa kapitalizmu Danubius
Genius loci: Premena Firma Ateliér: Roman Ondák Kruhy pod očami: Erik Molčan Život v Cvernovke Kolonisti na ostrove: Pavlína Morháčová 1. máj v Cvernovke Limity komunity: Ľubica Segečová—Peter Liška Život v Cvernovke Záujem, nezáujem: Martin Jančok—Aleš Šedivec Národná cena za dizajn Toto nie je žiaden projekt!: Tomáš Klepoch—Matúš Lelovský U fotografov: Šymon Kliman—Viktor Szemzö Život v Cvernovke
M. Rišková
Kľúčový je rešpekt: Jeremy Cristau Burmajster: Blaho Uhlár Cvernovka nebude pamätihodnosť Posledné vzorky: Róbert Szemzö—Sylvia Birkušová Život v Cvernovke Múzeum dizajnu: Maroš Schmidt—Mária Rišková Včera Predvčerom Connect: Vlado Vaculík—Naďa Stránská Život v Cvernovke Galleria Cvernovka: Tomáš Augustín—Martin Brix Život v Cvernovke Refoto Zvyšovanie štandardu: Boris Meluš Život v Cvernovke Bez možnosti na opravák
J. Kušnierik
V. Csino V. Csino
V. Csino
V. Csino
V. Csino M. Rišková V. Csino V. Csino
V. Kvardová
253 105
N. Bartošová
V. Kvardová
176 – 181 40
Vyhlásenie Cvernovky za Národnú kultúrnu pamiatku Sokol myšiar Ako zachrániť továreň: Spinnerei verzus Cvernovka
316
V. Csino 320 326
Posledné foto Zoznam podporovateľov
V. Csino SME.sk M. Rišková
V. Csino M. Mistrík V. Csino
V. Csino
V. Csino
J. Ďurinda
154
Nina Bartošová
155
Ako zachrániť továreň: Spinnerei verzus Cvernovka
—Úvod Keď sa 16. júna 2012 zahryzol buldozér do objektu farbiarne bývalej Uhorskej cvernovej továrne, vyvolalo to veľa emócií a hlavne pocit bezmocnosti. V tomto príbehu zosobňoval jednoznačné zlo francúzsky developer a kladnej role sa nezhostila ani mestská a štátna správa, ktorá priemyselný areál – ako komplex – nedokázala vhodne ochrániť. Táto udalosť sa dotkla všetkých tých, ktorí s Cvernovkou prišli nejakým spôsobom do kontaktu: odborníkov usilujúcich o jej záchranu, bývalých pracovníkov a súčasných užívateľov, ale aj nadšencov industriálnej architektúry. Je prirodzené, že sa v takejto situácii verejnosť zaujíma, kto je za ňu zodpovedný a prečo v iných krajinách podobné pamiatky nielen chránia, ale aj úspešne konvertujú na nové, spoločnosti prospešné, účely. Odpoveď na túto otázku ale vôbec nie je jednoduchá. Zatiaľ čo viaceré príčiny jasné sú, jednotlivé faktory, ktoré im predchádzajú, možno ešte dlho známe nebudú. Nasledujúci text sa snaží nielen vrhnúť trochu svetla na problém, ktorý ochrana bývalej cvernovej továrne prestavuje, odhalením zákulisia záchrany Spinnerei, pradiarne v Lipsku, ale tiež vysvetliť v čom je projekt Včera Predvčerom – Cvernovka a jej príbehy na naše pomery výnimočný a akým spôsobom – hoc len nepriamo – naznačuje cestu z problému von. Kto je zodpovedný? To, čo sa deje v Bratislave s priemyselnými pamiatkami, je možné vnímať rôznymi spôsobmi. Je možné viniť štát, ktorý „vo verejnom záujme kreoval na ochranu kultúrneho dedičstva príslušné inštitúcie“, ale zároveň „vytvára prostredie, kde sa darí nekompetentnému rozhodovaniu, nátlakovým praktikám rôznych záujmových klík a nepotrestanému obchádzaniu zákonov“, ako sa vyjadrila v príspevku Historický industriál – „stopa budúcnosti“ historička Jana Šulcová.1 Rovnako sa môžeme pozastavovať nad činnosťou Pamiatkového úradu, ktorému sa pričasto nedarí komunikácia s vlastníkmi, ×× Plán C po rekonštrukcií, 2010.
brániacimi sa všetkými možnými spôsobmi obmedzeniam vyplývajúcich zo štatútu národnej kultúrnej pamiatky. V neposlednom rade sa dá odsudzovať prístup samotných vlastníkov a ich často arogantné konanie a necitlivosť k prostrediu do ktorého vstupujú. Ani jeden z týchto postojov nás však neposunie ďalej. Zložitosť problému s ochranou priemyselných pamiatok u nás spočíva v tom, že konkrétny faktor, ktorý ho spôsobuje, nie je celkom jednoznačné určiť. Rozoznávame jednotlivé úrovne, na ktorých sa problém prejavuje, ale nakoľko sa tieto úrovne jednak prekrývajú a jednak často operujú v spleti vzájomných väzieb – a neraz je ťažko odhadnúť ktorá je spúšťačom určitého javu – stráca sa čitateľnosť príčin a následkov. Než prejdeme ku konkrétnemu príkladu, na ktorom objasníme, prečo naoko obdobné príklady v zahraničí vedú k odlišnému výsledku, je namieste pomenovať známe skutočnosti, ktoré problém spôsobujú. Hierarchia tu nehrá rolu, pretože náprava situácie na ktorejkoľvek úrovni môže viesť k zlepšeniu na ostatných úrovniach. Okrem nedostatku financií a súčasnej nepriaznivej ekonomickej situácie, ktorá je najčastejšie opakovaným argumentom, sa na súčasnom stave podpisujú nasledovné faktory: 1) nekompetentné konanie rozhodovacích orgánov – predaj štátnych/mestských pozemkov súkromným vlastníkom bez vopred určenej koncepcie rozvoja územia, ktorú by vlastník musel rešpektovať; 2) neuspokojivá väzba činnosti Ministerstva kultúry a Pamiatkového úradu – napriek úsiliu aj fundovanosti jednotlivých pamiatkarov, Ministerstvo vyvíja často kroky, ktoré rozhodnutia Pamiatkového úradu negujú; 3) nedostatok odborníkov z rôznych oblastí (právnikov, ekonómov, expertov na životné prostredie, sociológov, antropológov, etnografov, atď.), špecializovaných na ochranu nielen priemyselného, ale aj kultúrneho dedičstva vo všeobecnosti, či prírodného a životného prostredia; 4) chýbajúci investori so záujmom o investovanie do projektov, ktoré by mohli mať celospoločenský prospech, i za cenu zložitejšieho manažmentu, financovania a návratnosti kapitálu 5) sociálny aspekt a nízky záujem verejnosti. Háčik je v tom, že ani takéto, zdanlivo jednoznačné zhodnotenie analýzy problému nenaznačuje riešenie, ale len ďalšiu rovinu konfliktu, nakoľko žiadna zo strán nepociťuje skutočnú zodpovednosť. Mnohé články, ktoré nám sprostredkúvajú úspešné príklady konverzií nielen v bežných, ale i odborných periodikách sa sústredia predovšetkým na architektonic-
156
157
×× Robotníčky pradiarne v roku 1909 (archív Spinnerei)
„How Architecture Can Think Socially“. Výstup tohto sympózia, na ktorom boli rozdiskutované podobné príklady konverzií priemyselných areálov na kultúrne účely vrátane možností a výziev, ktoré takýto projekt predstavuje, vyšiel v roku 2005 v rovnomennej publikácii.2 Získané poznatky dali teoretický základ pre koncepciu 10-ročného plánu, ktorý Federkielova nadácia vypracovala v roku 2002. Napriek dôkladnej príprave a inovatívnym víziám, bola finančná stránka projektu veľmi náročná, preto nadácia neváhala využiť možnosť, ktorú poskytlo zapojenie sa do európskeho programu Central Europe. V rámci tohto programu prebehol v rokoch 2010 – 2013 projekt s názvom Second chance, zameraný na konverzie bývalých priemyselných areálov na kultúrne účely v piatich európskych mestách (Lipsko, Ľubľana, Norimberg, Benátky a Krakov). Navyše vďaka stúpajúcej prestíži kultúrneho centra, udelilo v roku 2009 finančnú podporu pre Spinnerei aj mesto Lipsko. Na projekte konverzie sa architektonicky podielali Kim Wortelkamp a Hauke Herberg z lipského architektonického ateliéru quartier vier.
—Ochrana ako nekončiaci proces kú formu alebo funkčnú náplň priemyselných objektov a areálov. Hoci viaceré spomenú spôsob, akým k realizácii došlo – či šlo napríklad o osvieteného investora alebo mesto – stáva sa tak len prostredníctvom stručnej zmienky, takže verejnosť nadobúda pocit, že hlavným problémom na Slovensku je okrem už spomenutých faktorov, aj neschopnosť architektov a urbanistov navrhnúť vhodnú novú funkciu. Takéto zhodnotenie situácie vedie následne len ku konštatovaniu o nevyspelosti a nekultúrnosti našej spoločnosti, ktorá nedokáže uskutočniť to, čo je možné inde. Práve preto považujem za dôležitejšie poukázať na hĺbku problematiky, ako aj rozsah úsilia, ktoré vedie k uspokojivejším výsledkom, prostredníctvom dôkladnejšieho priblíženia pozadia jednej konkrétnej realizácie konverzie, než cez desiatku príkladov vizuálne pôsobivých projektov.
—Spinnerei: príbeh bývalej pradiarne bavlny v Lipsku V histórii pradiarne bavlny v Lipsku – pôvodne Leipziger Baumwollspinnerei, dnes len Spinnerei –, ktorej začiatky siahajú do roku 1884, je možné nájsť niekoľko paralel s bratislavskou Cvernovkou – pravda, s výnimkou etapy, ktorá nastala po páde železnej opony. Areál postavený v štýle typickom pre tzv. Wilhelmínske obdobie (1890 – 1918) je síce niekoľkokrát väčší, ako bratislavská továreň – začiatkom 20. storočia šlo o najväčšiu pradiareň na kontinente – avšak jeho charakter, s viacpodlažnými výrobnými objektami a veľkoryso dimenzovanými priestormi, je nielen Cvernovke, ale aj mnohým ďalším textilným továrňam podobný. Po skončení 2. svetovej
vojny, kedy sovietska okupácia obmedzila výrobu a polovicu zriadenia demontovala a znárodnení továrne trvalo pre nedostatok potravín v Sasku dlhšiu dobu, než bola výroba opäť obnovená. Podobne ako v Bratislave, aj tu pracovali prevažne ženy a pre povojnovú generáciu továreň plnila doslova funkciu komplexnej sociálno-politickej inštitúcie, ktorá zabezpečovala okrem práce aj spoločenské výhody, voľnočasové a kultúrne aktivity a samozrejme detskú škôlku a kantínu. Ešte v roku 1989 pracovalo v závode okolo 1650 zamestnancov. Po zastavení výroby v roku 1993 boli pôvodní zamestnanci prepustení a továreň bola predaná spoločnosti Treuhand, ktorá mala na starosti bývalé východonemecké štátne podniky. Po krátkodobej etape výroby pletiva do pneumatík, ktorá trvala do roku 2000, začala pre areál nová éra, ktorá vytvorila podhubie udalostiam, ktorých výsledok dnes inšpiruje. Predovšetkým vďaka vtedajšej správkyni, pani Regine Lenk (neskôr Regine Bux), ktorá tu pracovala ešte pred prevratom, sa podarilo sprístupniť prázdne priestory alternatívnym projektom, akým bola napríklad letná akadémia. Čoskoro sa továreň začala napĺňať štúdiami umelcov, architektonickými ateliérmi, dielňami a výstavnými priestormi. Dokonca tu vznikol dočasný priestor pre scénu lipského divadla. V roku 2001 sa podarilo skupine jednotlivcov (dnes spojených pod akciovou spoločnosťou Leipziger Baumwollspinnerei Verwaltungsgesellschaft mbH), ktorí v bývalej továrni videli veľký potenciál, areál odkúpiť od kolínskeho vlastníka, ktorý ho prevzal od spoločnosti Treuhand. Napriek zložitej finančnej situácii a neochote bánk investovať do rozľahlého vyše 100-ročného priemyselné-
ho areálu v bývalom Východnom Nemecku, sa akciovej spoločnosti podarilo areál nielen udržať pri živote, ale postupne pretvoriť na významné kultúrne centrum. Dnes sa nachádza na území bývalej pradiarne vyše sto umeleckých ateliérov, desiatka galérií, niekoľko dielní a kancelárie pre tlačiarov, architektov, urbanistov, módnych a grafických dizajnérov a niekoľko neziskových organizácií a knižnica. Konverzia najväčšej výrobnej budovy, haly č. 14 (HALLE 14) na centrum súčasného umenia bola jednou z prvých iniciatív neziskového sektoru Spinnerei, ktorú podnikol Karsten Schmitz, jeden z členov akciovej spoločnosti. Spravil tak prostredníctvom súkromnej Federkielovej nadácie pre súčasné umenie a kultúru, ktorú založil. Projekt by však nadácia nebola schopná uskutočniť bez zapojenia medzinárodných architektov, urbanistov, umelcov, sociológov, kurátorov a ďalších odborníkov, ktorí boli v roku 2002 prizvaní k účasti na sympóziu
Cesta, ktorou sa bývalá pradiareň premenila na kultúrne centrum, môže vyznieť v stručnosti niekoľkých odstavcov ako pomerne jednoduchá a bez väčších prekážok, ale nie je to celkom tak. Obnova haly prebiehala postupne, podľa toho, ako pribúdali finančné prostriedky a rovnako postupne rástol aj kultúrny priestor HALLE 14, nešlo o jednorazovú akciu, ale napĺňanie dlhodobej vízie. Popri úspechoch sa ukazovali aj nedostatky projektu, ktoré bolo potrebné priebežne riešiť: hoci programová koncepcia nezabúdala na širšiu verejnosť – okrem výstav súčasného umenia, zahŕňala edukačný program vrátane prednášok a diskusií – prieskum, ktorý prebehol v rámci projektu Second chance naznačil, že HALLE 14 chýbal dostatočne silný verejný imidž a pre nezasvätených nebol koncept inštitúcie dostatočne zrozumiteľný. Navyše financovanie tak rozľahlého areálu, akým je Spinnerei, nebude ani v budúcnosti jednoduché, nakoľko poplatky za prenajímanie jednotlivých priestorov nepokrývajú všetky náklady. Potrebná je preto nielen pomoc súkromných podporovateľov, akými je Federkielova nadácia, ale aj nutnosť využiť ďalšie formy zmiešaného financovania, čo znamená, že z hľadiska manažovanie projektu, pôjde o kontinuálne náročnú úlohu.3 Čo z toho vyplýva pre Cvernovku? Pochopenie, že ochrana pamiatok nie je zďaleka len o ochrane fyzickej štruktúry. Je o schopnosti vidieť v nej komplexnú spleť hodnôt, ktoré uchovanie fyzickej pamiatky podporujú. Skutočnosť, že tradičná pamiatková ochrana, ktorá vychádza v podstate len z umelecko-historických a architektonických hodnôt v širšej spoločnosti dostatočne nerezonuje, má za následok, že tieto stavby –
158
159
jemne povedané – odchádzajú. Na Spinnerei je dôležité všimnúť si nielen to, že sa našiel vlastník, ktorý bol schopný realizovať citlivú konverziu s funkciou, ktorá dokáže príkladne pracovať s existujúcimi hodnotami a zachováva do veľkej miery areál autentický. Je dôležité uvedomiť si, že dobrý koncept nemohol vzniknúť za pár mesiacov, a že to neboli len architekti a pamiatkari, ktorí na ňom pracovali. Hoci v prípade Spinnerei ide o pamiatkovo chránený komplex, bez ostatných činiteľov by bol ponechaný pozvoľnému chátraniu – osudu, ktorému čelia mnohé priemyselné stavby. Pamiatková ochrana vo vyspelých krajinách postupne viac a viac vyvažuje tradičný prístup zameraný na ochranu fyzickej štruktúry na ochranu hodnôt v širšom ponímaní, ktorý vedie k strategicko-politickému modelu plánovania, reflektuje hodnoty ako ekonomické, tak aj spoločenské a tým pádom dokáže riešiť problémy, na ktoré v reálnom svete ochrana pamiatok naráža.4 V čom je aktivita grafického dizajnéra Martina Mistríka a režiséra Vila Csina z ateliéru Bavlna v týchto súvislostiach cenná, že ako laici z pohľadu ochrany pamiatok, nadviazali na veľmi dôležitý aspekt ochrany – spomienky ľudí, ktorí tu pracovali. Je totiž celkom normálne, že vzťah k areálu budú mať predovšetkým tí, ktorí k nemu majú z nejakého dôvodu blízko (podobne ako v Spinnerei správkyňa Regina Lenk, bývalá zamestnankyňa pradiarne, ktorá spôsob využitia, na ktorý neskôr nadviazal súčasný vlastník). Projekt Včera Predvčerom – Cvernovka a jej príbehy spojil tých, ktorí dnes areál využívajú, s tými, ktorých aktívne životy boli spojené s niekdajšou výrobou. Je to presne aspekt, s ktorým pamiatková ochrana u nás zatiaľ priamo nepracuje. V tejto situácii sa dá len súhlasiť s britským historikom Davidom Lowenthalom, ktorý tvrdí, že „pokiaľ história nezobrazuje presvedčenie, záujem a účasť, nebude chápaná či udržiavaná. Z toho dôvodu je subjektívna interpretácia, hoci poznanie limituje, pre jej komunikovateľnosť kľúčová.”5
—Záver Ťažko povedať, čo robiť s pamiatkami, ktoré štát či samospráva už predali vlastníkom zastávajúcim hodnoty, ktoré sú v ostrej kolízii s pamiatkovou ochranou. Nevýhoda Bratislavy je, že ako hlavné mesto s výbornou polohou na križovatke dôležitých ciest – presne ten aspekt, ktorý v minulosti podporil rozvoj priemyslu – je dnes jedným z dôvodov, prečo priemyselné pamiatky búrame a lukratívne pozemky chceme využiť ináč. Je dôležité si uvedomiť, že postoj riadiacich inštitúcii ako aj vlastníkov reflektuje prevládajúci charakter našej spoločnosti a bod v ktorom sa v rámci kultúrnej evolúcie nachádzame. Je potrebné akceptovať fakt, že ochrana pamiatok je náročným procesom, ktorý vyžaduje veľké zanietenie, odvahu a ochotu prekonávať prekážky, a ktorý okrem financií vyžaduje viac ľudského umu a schopností ako búranie a nová výstavba. Zatiaľ stále prevláda v spoločnosti orientácia na rýchly zisk a výsledky, sme netrpezliví čakať a uvažovať v širšom kontexte a dlhodobejšom horizonte, čo vyplýva do veľkej miery z historických súvislostí a vývoja tejto krajiny, ktorý žiaľ nie je možné urýchliť. Historický jav, ktorý nás do istej miery dodnes ovplyvňuje je, že skladba obyvateľstva sa v Bratislave po roku 1918 radikálne zmenila, do vtedy tu žilo približne 80 % Nemcov, Maďarov a Židov, ktorí tvorili mestotvornú spoločnosť a ktorí boli v podstate nútení odísť. Podobne odišlo veľa Čechov – nositeľov modernej kultúry – po vzniku Slovenského štátu a vzťah k miestu nepomáha upevniť ani neustály prílev ľudí z iných častí Slovenska, ktorí prichádzajú za prácu, ale často nedochádza k tomu, aby sa s miestom zžili. Práve v tejto zložitej situácii má zmysel všímať si drobné, ale pozitívne aktivity jednotlivcov a malých skupín, ktorí sa o niečo usilujú.6 Nádej do budúcnosti dáva viacero neziskových a dobrovoľných iniciatív, ktoré, podobne ako projekt Včera Predvčerom, určitým
spôsobom pomáhajú interpretovať a rozvíjať identitu prostredia, ktoré nás obklopuje či vzťahy medzi ľuďmi a zvyšujú našu citlivosť a vnímavosť voči svetu. Iste, je smutné, ak si ničíme dedičstvo, na ktorom by sme mohli stavať a rozvíjať našu budúcnosť, ale dôležitejšie je, akú lekciu si z týchto udalostí odnášame. Pokiaľ smerujeme k spoločnosti, v ktorej môže dochádzať k spolupráci medzi subjektami s rôznym rebríčkom hodnôt, existuje stále nádej, že sa to odrazí aj v prístupe k nášmu fyzickému prostrediu a teda aj k pamiatkam.
predstavenstva podniku Walter Cramer, nielenže odmietol zamestnať v čase 2. svetovej vojny zajatcov koncentračných táborov, ako prívrženec občianskej odbojovej skupiny, ale do histórie sa zapísal predovšetkým
Poďakovanie: Text vznikol za podpory grantu VEGA č. 2/0095/14
nezdareným atentátom na Adolfa Hitlera. Podľa: http://www.spinnerei.de
a bilaterálnej spolupráci Akcia Rakúsko – Slovensko.
4 Tento spôsob čoraz viac reflektuje napríklad aj metodika English Heritage a tejto otázke ochrany hodnôt v ich
Štefan Repaský, Lukáš Kodoň, Maroš Schmidt, Klára Prešnajderová, Martin Endtner, Jakub Ďurinda, Tomáš Manina, Martin Macko, Katarína Hudáková, Veronika Laščeková, Ľuboš Mistrík, Juraj Kušnierik, Paula Poštolková, Tomáš Brousil, Marcel Benčík, Boris Belan, Ján Majerník, Igor Rjabinin, Pavel Meluš, Hemmet.sk, Anton Kajan, Michal Čudrnák, Ľubomír Longauer, Palo Bálik, Marek Škula, Marcel Duchoň, Marta Belohorcová, pracovníci Univerzitnej knižnice v Bratislave, Archívu hlavného mesta SR Bratislavy a Štátneho archívu v Bratislave, kolegovia z Cvernovky a ďalší, čo priložili ruku k dielu. V knihe sú použité fotografie a materiály z archívov a zbierok: Archívu hlavného mesta SR Bratislav y, Štátneho archívu v Bratislave, Slovenskej národnej galérie, Slovenského centra dizajnu a Slovenského múzea dizajnu, Stadtarchiv St. Pölten, Travellers in the Middle East Archive (TIMEA), Spinnerei, SME.sk, Trend, Davovej psychózy, Ostbloku, 13 kubikov a ateliéru Bavlna; zo súkromných archívov: Štefana Repaského, Briana Coatsa, Martina Endtnera, Michala Krivosudského, Jakuba Ďurindu, Evy Pačesovej, Serafíny Peťkovej, Boženy Vrtíkovej, Mareka Škulu, Pavla Cvečka, Tomáša Maninu, Aleny Butášovej; z publikácií: Československá republika. Bratislava, 1928; Slovenské zvesti, 1936; Marko, I. J. Dornkappel: predmestie troch jazykov, 1938; Lazišťan, E. Bratislava, 1953; Sväteníková, M. 65 rokov založenia výroby nití v Bratislave, 1967; Technické pamiatky Bratislavy. Zborník Mestskej správy pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody v Bratislave, 1985; Dudeková, G. Medzi provinciou a metropolou. Obrazy Bratislavy v 19. a 20. storočí, 2012; Kováč, D. a kol. Na začiatku storočia 1901 – 1914. Slovensko
Vytlačené na papieri Munken Pure Rough 120 g/m . 2
v 20. storočí, 2004; Hallon, Ľ. Industrializácia Slovenska 1918 – 1938. Rozvoj alebo úpadok?, 1995.
www.opendesignstudio.net www.vbavlne.com Vydavateľ Open Design Studio 2014 Realizované s finančnou podporou z dotačného systému Ministerstva kultúry Slovenskej republiky. ISBN 978–80–970292–2–7
AKÚ KVALITU DNES VYROBÍŠ, TAKÚ ZAJTRA NAKÚPIŠ.
Comments
Report "Ako zachrániť továreň: Spinnerei verzus Cvernovka. In CSINO Viliam, MISTRÍK, Martin: Cvernovka. Bratislava : Open Design Studio, 2014. s. 155 – 159. ISBN 978–80–970292–2–7. "